Nina Markovová, rodáčka od Bajkalského jazera a nevšedne odvážna žena, vždy snívala o lietaní. Keď nacisti zaútočia na Sovietsky zväz, riskuje všetko, aby sa dostala do ženského bombardovacieho pluku, neskôr presláveného ako Nočné čarodejnice, ktorý spôsobuje pohromu v radoch útočiacich Nemcov. Za nepriateľskými líniami sa dostane do rúk nacistickej vrahyne známej ako Lovkyňa a prežije iba vďaka svojej šikovnosti.

Britský vojnový korešpondent Ian Graham bol očitým svedkom vojnových hrôz od vylodenia v Normandii až po norimberské procesy a stal sa z neho lovec nacistov. No jedna korisť mu stále uniká – nebezpečná predátorka známa ako Lovkyňa. Pri pátraní po nej spojí tento vytrvalý vyšetrovateľ svoje sily s odhodlanou, neohrozenou Ninou.

Sedemnásťročná Jordan McBridová vyrastá v povojnovom Bostone a túži stať sa fotografkou. Jej ovdovený otec si nečakane privedie do domu snúbenicu a Jordan je nadšená. Lenže čosi ju na tej rakúskej vdove s príjemným hlasom znepokojuje. Má pocit, že v ich dome striehne nebezpečenstvo, a tak začne pátrať po minulosti nevlastnej matky. Zistí, že hlboko v jej rodine sú pochované tajomstvá, ktoré môžu ohroziť všetko, čo jej je drahé.

Lovkyňa je strhujúci príbeh o love na vojnových zločincov, ktorí počas II.svetovej vojny neváhali zabíjať a mučiť.

Vypočujte si úryvok.

Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Kate Quinn je bestsellerová autorka historických románov. Narodila sa v južnej Kalifornii, vyštudovala na Bostonskej univerzite. Napísala štvordielnu ságu Pani Ríma, dva romány z obdobia talianskej renesancie, potom prešla na 20. storočie a napísala knihy Alicina sieť a Lovkyňa. Všetky jej romány preložili do mnohých jazykov.

Začítajte sa do novinky Lovkyňa:

jeseň 1945

Altaussee, Rakúsko

Nebola zvyknutá, že na ňu poľujú.

Ligotavé bridlicovo modré jazero sa ťahalo do diaľky. Žena naň uprene hľadela, ruky jej spočívali v lone. Vedľa nej na lavičke ležali noviny. Titulky hlásali zatknutia, smrť, blížiace sa procesy. Procesy sa podľa všetkého budú konať v Norimbergu. Nikdy nebola v Norimbergu, ale poznala mužov, ktorých tam budú súdiť. Niektorých poznala iba po mene, s inými si priateľsky štrngala so šampanským. Všetci boli odsúdení na záhubu. Spáchali zločiny proti mieru. Zločiny proti ľudskosti. Vojnové zločiny.

Aký je na to zákon? chcela vykríknuť a búšiť päsťami proti nespravodlivosti. Aké na to máte právo? Ale vojna sa skončila a víťazi dostali právo rozhodovať, čo je a čo nie je zločin. Čo je alebo nie je ľudskosť.

To, čo som robila, bolo ľudské, premýšľala. Bolo to milosrdenstvo. Ale víťazi sa s tým nezmieria. V Norimbergu vyhlásia rozsudky a vydajú nariadenia, za ktoré činy spáchané v minulosti sa dostane nejaký muž na šibenicu.

Alebo žena.

Dotkla sa hrdla.

Uteč, pomyslela si. Ak ťa nájdu, ak si uvedomia, čo si urobila, hodia ti na krk mašľu.

Ale kam mohla utiecť na tomto svete, ktorý jej vzal všetko, čo mala rada? Na tomto svete loveckých psov. Kedysi ona bola Lovkyňa a teraz je štvaná zver.

Tak sa ukry, hovorila si v duchu. Skry sa do tieňa, kým neprejdú popri tebe.

Vstala a bezcieľne blúdila okolo jazera. Bolestne jej pripomínalo jazero Rusalka, jej útočisko v Poľsku, teraz zničené, stratila ho. Nútila sa hýbať, klásť nohu pred nohu. Nevedela, kam ide, bolo jej jasné iba to, že sa neschúli, ochromená strachom, kým ju nepoložia na váhy ich falošnej spravodlivosti. Krok za krokom sa utvrdzovala v rozhodnutí.

Uteč.

Skry sa.

Alebo zomri.

Lovkyňa

napísal Ian Graham

apríl 1946

Šesť výstrelov.

Šesť ráz vystrelila na brehu jazera Rusalka a nepokúsila sa zakryť, čo urobila. Prečo by to zakrývala? Hitlerov sen o veľkej ríši sa ešte len mal rozplynúť a vyhnať ju do tieňov. V tú noc pod poľským mesiacom mohla robiť, čo chcela – a chladnokrvne zavraždila šesť duší.

Šesť výstrelov, šesť guliek. Šesť tiel padlo do tmavej vody v jazere.

Skrývali sa pri brehu, celí roztrasení, oči od strachu veľké ako taniere – možno utečenci z vlaku smerujúceho na východ alebo ľudia, čo utiekli pred pravidelnou čistkou v tej oblasti. Tá tmavovláska ich našla, utešovala ich, uisťovala, že im nič nehrozí. Vzala ich do svojho domu pri jazere, dala sa im najesť, usmievala sa na nich.

Potom ich vyviedla von – a zastrelila ich.

Možno tam chvíľu zostala, kochala sa odrazom mesiaca na hladine, nasávala vôňu po streľbe.

Nočná poprava šiestich ľudí pred koncom vojny bol iba jeden z jej zločinov. Boli aj iné. Poľovala v hustých lesoch na poľských robotníkov, akoby to bola zábavná hra. Pred koncom vojny zavraždila mladého anglického vojnového zajatca, ktorý utiekol zo zajateckého tábora. Ktovie, aké iné zločiny má na svedomí.

Volali ju die Jägerin – Lovkyňa. Mladá milenka dôstojníka SS v Poľsku okupovanom Nemcami, hostiteľka veľkolepých večierkov pri jazere, dychtivá strelkyňa. Možno bola rusalka, podľa ktorej pomenovali jazero – smrteľne nebezpečný, zákerný vodný prízrak.

Myslím na ňu, keď sedím medzi novinármi v norimberskom justičnom paláci a pozorujem procesy s vojnovými zločincami. Koleso spravodlivosti sa otáča, popolaví muži na lavici obžalovaných skončia pod ním. Ale čo tie menšie ryby, ktoré uniknú do tieňov, kým my si posvietime na túto súdnu sieň? Čo Lovkyňa? Ku koncu vojny zmizla. Neoplatí sa ju prenasledovať – tá žena mala možno na rukách krv desiatich ľudí, a teraz bolo treba pátrať po vrahoch miliónov ľudí. Takých ako ona bolo veľa – malé ryby, neoplatí sa ich loviť.

Ale kam pôjdu?

Kam išla?

Bude niekto loviť ďalej?

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete