Laluha: Alexander Dubček bol človek, ktorý mal rád život vo všetkých podobách

Bratislava 11. novembra 2017  AKTUALIZOVANÉ (TASR/HSP/Foto:TASR/Zuzana Humpálová )

Hoci v slovenskej i českej verejnosti bol Alexander Dubček po Novembri ’89 vnímaný ako najrelevantnejší prezidentský kandidát, politické elity na oboch stranách rieky Moravy napokon rozhodli, že sa prezidentom nestal. Pre TASR to skonštatoval vedúci oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave Miroslav Londák

Pripomenul, že práve platformy vznikajúcich politický elít, Občianskeho fóra (OF) na českej a Verejnosti proti násiliu (VPN) na slovenskej strane, mali pri formovaní novej éry rozhodujúce slovo. “Tieto zoskupenia odmietali akúkoľvek formu komunizmu či socializmu a A. Dubček bol predsa len symbolom socializmu i keď toho „s ľudskou tvárou,” pripomenul  historik. Myslí si, že proti Dubčekovi stál takisto geopolitický vývoj v bývalom Československu i v celom regióne strednej Európy. “Hoci to v danej dobe nebolo mnohým jasné, novo sa formujúce elity presadzovali jednoznačne návrat ku klasickému kapitalizmu s liberalistickými ideami,” spresnil.

Pre Dubčeka znamenalo odmietnutie podľa Londáka hneď dvojnásobné sklamanie. “Ak by sa stal prezidentom, bolo by to pre neho veľkým osobným zadosťučinením za roky strávené pod dohľadom v nútenom ‘domácom exile’, ale, čo je podstatnejšie, do určitej miery by to bolo zároveň istou rehabilitáciou politiky, ktorú sa snažil realizovať v priebehu roka 1968,”  povedal.

Rozhodnutím, ktorým osobnosť Pražskej jari eliminovali z prezidentského postu, však podľa Londáka neutrpel iba Dubček. Negatívne sa to podpísalo aj pod ďalší vývoj VPN. “Myslím si, že práve tým, že Dubčeka nepodporila ako prezidentského kandidáta, začala VPN na Slovensku strácať prvé body,” poznamenal.

Londák je presvedčený, že významný prínos pre demokratický vývoj postkomunistického Československa znamenalo v každom prípade aj Dubčekovo pôsobenie na čele Federálneho zhromaždenia. Pripomenul v tejto súvislosti, že práve Dubček reprezentoval novo sa formujúci česko-slovenský nekomunistický štát pri viacerých významných návštevách, vrátane USA, stretával sa tiež s najvýznamnejšími politickými činiteľmi, ako boli Michail Gorbačov či Margareth Thatcherová.

Londák zvýrazňuje i Dubčekovu snahu o reformu československého parlamentu. “Považoval za svoje poslanie premeniť Federálne zhromaždenie, ktoré bolo v minulom období len hlasovacou mašinériou, na skutočný parlament, v rámci ktorého by sa vytvorili základy transformácie vtedajšej spoločnosti. V tomto smere bolo pôsobenie Dubčeka iste úspešné, i keď to neznamená, že sa nestretol i s nevyberanými politickými útokmi voči svojej osobe,” konštatuje Miroslav Londák, ktorý v súčasnosti koordinuje veľké tematické dielo, pripomínajúce osobnosť A. Dubčeka v kontexte 50. výročia Pražskej jari.

Bugár: Dubček prinášal na námestia veľkú dávku nadšenia a eufórie

Alexander Dubček tým, že bol symbolom Pražskej jari, na námestia prinášal počas Nežnej revolúcie veľkú dávku nadšenia a eufórie. Pre TASR to pri príležitosti 25. výročia Dubčekovej smrti uviedol líder Mostu-Híd Béla Bugár. Obaja pred rokmi pôsobili vo vtedajšom Federálnom zhromaždení.

“Možno inšpiroval aj nové demokratické zoskupenia. Posúdenie toho, akú úlohu zohrával v našich dejinách, je úlohou historikov. A keď sme pri tom, u Dubčeka vidím dávku rozpačitosti pri posudzovaní jeho postojov a konkrétnych činov,” priznal Bugár.

Líder Most-Híd pripomína, že Dubčeka poznal osobne. “Stretával som sa s ním ako mladý politik bez významnejších skúseností, vnímal som ho pozitívne. Na otázku, či sa Dubček mal stať prvým demokratickým prezidentom, odvetil, že porevolučný výber hlavy štátu v podobe Václava Havla bol správny.

Predseda vlády a šéf Smeru-SD Robert Fico na sociálnej sieti označil Dubčeka za hlavného protagonistu obrodného procesu v bývalom Československu v roku 1968. “Jeho Pražská jar a myšlienka ‘socializmu s ľudskou tvárou’ vliala do mnohých ľudí nádej na zmenu. Alexander Dubček túto nádej zosilňoval svojou úprimnosťou a schopnosťou priblížiť sa k priamo k ľuďom. Je pre mňa jednou z najvýznamnejších osobností našich dejín,” odkázal.

Líder SNS a predseda parlamentu Andrej Danko na margo výročia úmrtia povedal, že Slovensko stratilo jedného z najvplyvnejších a najobľúbenejších ľudí v novodobej histórii. “Bol to človek, ktorý každému jednému z nás, aj keď nevedome, dával lásku a pohladenie. Alexander Dubček je človek, za ktorým nám musí byť, v období politických svárov a vývoja Slovenska v novodobej histórii, smutno,” poznamenal.

Sulík: Alexander Dubček sa zdráhal pochopiť, že komunizmus je diktatúra

Alexander Dubček je symbolom toho lepšieho, čo ponúkol komunizmus obyvateľom tejto planéty, ale stále je to len komunizmus. Takže v slovenských politických dejinách mu patrí miesto komunistu s ľudskou tvárou, ktorý sa zdráhal pochopiť, že komunizmus je diktatúra so všetkým zlým, čo k diktatúram patrí. Pre TASR to pri príležitosti 25. výročia Dubčekovho úmrtia uviedol predseda SaS Richard Sulík.

“Nie som si istý, či uvoľnenie komunistickej diktatúry, ktoré spustili reformní komunisti na čele s Alexandrom Dubčekom, a následný rozmach plurality a slobody slova bol ich zamýšľaný zámer. Komunizmus sa totiž nedá zreformovať, ten sa dá len zvrhnúť, čo dobre chápali súdruhovia v Moskve a zasiahli,” povedal šéf liberálov. Preto si myslí, že Pražská jar bola odsúdená na neúspech. “Ale nič to nemení na jej obrovskom význame pri porážke komunizmu,” zdôraznil Sulík.

On sám nevie, do akej miery bolo reálne, aby sa Dubček po Nežnej revolúcii stal prezidentom, ale reálnejšie podľa Sulíka bolo, že prezidentom bude niekto, kto aktívne proti komunistickému režimu bojoval. “Alexander Dubček po zosadení z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ prijal funkciu predsedu federálneho zhromaždenia a podpísal tzv. obuškový zákon. Ten spustil vlnu zatýkania a perzekúcií voči odporcom režimu. Potom sa nechal normalizačným režimom umiestniť do Turecka ako veľvyslanec ČSSR. A keď ho nakoniec upratali aj z tejto funkcie a následne vylúčili z komunistickej strany, namiesto aktívneho odboja sa stiahol ponížený a urazený do ústrania,” konštatoval Sulík. Myslí si, že práve to, ako Dubček po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy naložil so svojou politickou autoritou a svojimi možnosťami, hralo proti jeho zvoleniu.

Predstavitelia hnutia OĽaNO označili Dubčeka za symbol nádeje na demokratizáciu spoločnosti v socialistickom Československu počas Pražskej jari. “Bol vrcholným predstaviteľom Komunistickej strany Československa, reformným komunistom, ktorý zotrvával na pozíciách komunistickej ideológie. Jeho vzostup a pád boli jasným dôkazom nereformovateľnosti socialistického zriadenia postaveného na popieraní základných ľudských práv a slobôd,” uviedli Obyčajní.

Podľa nich každý režim, ktorý nie je postavený na slobodnej súťaži vedomostí a zručností občanov, je skôr či neskôr odsúdený na postupný úpadok a zánik.

Na margo možného zvolenia Dubčeka za prezidenta OĽaNO uvádza, že o tom rozhodovali poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR a zloženie jeho pléna nedávalo v tej chvíli ani teoretickú možnosť, že by Dubček dostal dôveru poslancov.

Predseda Sme rodina Boris Kollár hodnotí Dubčeka a jeho úlohu v dejinách ako pozitívnu. “Ale myslíme si, že v niektorých situáciách sklamal,” povedal. Aj on hovorí, že šanca na liberalizáciu vtedajšieho režimu bola v tom čase nulová.

Kollár si podobne ako jeho kolegovia z parlamentu myslí, že Dubček nemal veľkú šancu stať sa po revolúcii prezidentom. “V kontexte neskoršieho rozdelenia Československa táto možnosť asi veľmi reálna nebola. Na druhej strane sme boli x-krát svedkami, že komunistická minulosť nediskvalifikovala nikoho z ponovembrových politických predstaviteľov,” dodal Kollár.

Laluha: Alexander Dubček bol človek, ktorý mal rád život vo všetkých podobách

Alexander Dubček bol ľudský, normálny, ktorý mal rád život vo všetkých podobách. O svojom blízkom spolupracovníkovi to povedal Ivan Laluha.

“Keď som ako študent prišiel na prázdniny k starej mame, tak na jednej dedine pri Banskej Bystrici mi kamaráti vraveli, že som mal prísť skôr. Chodil tam na lúku podľa nich totiž jeden veľký funkcionár z Bystrice, komunista, zahral si s nimi futbal, vypil pivo a bol to podľa nich taký normálny človek,” uviedol Laluha.

Meno Dubčeka v spojení s normálnym človekom ho podľa jeho ďalších slov upútalo, a potom, keď už bol starší, tak veľmi sliedil za tým, čo Dubček rozpráva. “Potom som mal tú možnosť, bohužiaľ, v čase pre neho nie veľmi príjemnom, normalizačnom, robiť mu trošku servis, poučiť sa u neho a ešte sme potom spolu pôsobili aj vo federálnom zhromaždení,” priblížil.

Dubček podľa Laluhu vedel bez akéhokoľvek úvodu nadviazať kontakt s ľuďmi, rozprávať sa s nimi. “Bolo to tak koncom decembra 1989, boli sme na nejakom rokovaní v Prahe, bol večer a pán Dubček si ešte želal, aby sme navštívili bývalého predsedu vlády Černíka. Vystúpili sme z auta, zacengáme, Černík otvorí dvere a hovorí: kde je Sáša. Tak sme sa obzreli, nebol medzi nami. Trochu sme sa naľakali, vyjdeme pred barák a v neďalekom parku bola robotnícka bunka. Povedali sme si, že tam je on, veď to je celý on. Išli sme tam, on v strede stola, začmudený od dymu prítomných a vášnivo diskutovali, debatovali,” spomenul.

Štátnik, ako podotkol jeho spolupracovník, bol aj športovo nadaný. “Často nás vozil s akademikom Čičom, keď mal voľné miesto, v piatok po zasadaní federálneho zhromaždenia domov do Bratislavy. Raz už bola jeseň a česko-moravská vysočina už bola trochu pod mrazíkom, pod snehom. Nariadil šoférovi, aby zastal. Čo sa bude diať? Pán predseda vystúpil z auta, otvoril kufor, vybral tašku a stadiaľ korčule. Začal sa korčuľovať a my sme tam prešľapovali, že by už mohol aj skončiť,” poznamenal s úsmevom.

Bol to človek, ktorý mal rád ľudí a vo všetkých funkciách, v ktorých bol, mal pred sebou krédo, že občan je svedomím svojho politika, uzavrel Laluha.

Ivan Laluha je slovenský historik, sociológ, po revolúcii bol politikom za Verejnosť proti násiliu, pôsobil ako poslanec federálneho zhromaždenia, Slovenskej národnej rady a po vzniku Slovenska aj ako poslanec Národnej rady SR.