Môj profil 
Predplatné
Dr. Amedeo Capetti, špecialista na infekčné choroby z nemocnice Luigi Sacco Hospital v Miláne, napísal redaktorovi Il Foglio. Popisuje psychologický a duchovný fenomén, s ktorým sa stretáva pri práci v centre súčasnej pandémie.
Virológ namieta voči všeobecnej túžbe „preskočiť drámu súčasnosti“ a preniesť sa na koniec epidémie, pretože verí, že práve súčasnosť nás chce niečo významné naučiť.
Ešte predtým, ako sa Capetti pustil do boja s COVID-19, bol expertom na antiretrovírusovú terapiu a pracoval s viac ako 650 HIV pozitívnymi pacientami. Tvrdí, že títo pacienti sa teraz takmer vôbec nesťažujú a namiesto toho mu denne zasielajú správy, aby zistili, ako sa má a ako prežíva mimoriadnu situáciu, v ktorej sa nachádza.
To je dôvod, prečo napísal do denníka Il Fogliio – aby poukázal na fenomén, ktorý často vidia lekári u ľudí, ktorí unikli hrozbe smrti. Otvoria sa im oči a uvedomia si, že nič nesmú považovať za samozrejmosť.
„To znamená – všetko je dar: ráno vstať, pozdraviť svojich milovaných, každá jedna chvíľa dňa,“ píše lekár a dodáva: „Dar tohto nového sebauvedomenia mení všetko, čo robíme, vytvára údiv a priateľstvo a tiež osobitnú blízkosť voči tým, čo trpia.“
„Pozeráme sa na seba a hovoríme: Dnes sa nemôžeme objať, ale úsmev vie vyjadriť ešte oveľa viac než objatie. Toto poznanie nám umožňuje zdieľať drámu choroby spolu s pacientom.“
Ľudia v prvej línii zdravotnej pohotovosti sú rovnako vtiahnutí do vzájomnej spirituality. Virológ opisuje, ako ho jeho kolegovia po úplne prvýkrát požiadali, aby sa modlil aj za ich pacientov.“
„A je to nákazlivé,“ dodáva Capetti.
„Včera mi volala žena z mesta Crema, aby zistila, ako sa má jej stará mama, ktorú hospitalizovali s vážnymi ťažkosťami. Porozprávala mi o svojej druhej starej mame, ktorá zomrela na COVID-19 a o svojej mame napojenej na prístrojoch a nakoniec dodala: ´Viete, pán doktor, na začiatku som sa modlila, ale už som prestala.´“
„Odvetil som: ´Rozumiem Vám. Nebojte sa. Ja sa za ňu pomodlím.´ Keď to počula, otrasená mi povedala: ´Pán doktor, ak sa pomodlíte Vy, pomodlím sa aj ja. Spolu sa teda modlime aj za moju mamu.´“
„Všetko toto predstavuje poklad a milosť. Ak by si to uvedomilo viac ľudí, mohla by táto situácia podľa mňa priniesť spoločnosti ohromné hodnoty.“
„Mali by sme si uvedomiť, že sme zraniteľní, a že všetko, čo máme, je dar – aj schopnosť dýchať (ktorú už mnohí neberú ako samozrejmosť). Urovnali by sa mnohé rozdiely a odstránili zbytočné diskusie.“
Capetti nakoniec vyjadril túžbu, aby sme si toto uvedomenie zachovali aj po konci pandémie. Často majú totiž ľudia poľutovaniahodný zvyk po „období veľkého entuziazmu“ vrátiť sa ku svojim starým zlým návykom.
„Pochopil som, že táto vďačnosť musí byť odrazom toho, čo sa deje a musí sa prejaviť v otázkach, ktoré si teraz kladieme a ktoré nás zjednocujú.“
„Čo je vlastne príčina tohto celého? Prečo sa nám náhle otvárajú oči a vidíme skutočnú podstatu vecí? Kam nás táto skúsenosť povedie? V akých ďalších situáciách môžeme odhaliť ľudský pohľad, ako máme teraz? Kto nám pomôže?“
Capetti uviedol, že skúsenosť úžasu nad životom, pocitu, že nič nie je samozrejmosť a že všetko je dar, sa uňho začala pred mnohými rokmi. A keď sa táto skúsenosť znovu opakuje, stále viac sa v nej uisťuje.
„Pre mnohých to možno bude nová cesta…Nemôžem a ani nechcem dávať vopred stanovené odpovede, pretože každý, rovnako ako ja, pochopí, až keď takúto skúsenosť sám zažije.“
„Avšak aspoň nastolím túto otázku, pretože nič by sa nemalo brať ako samozrejmosť.“
Preklad Viktória Dandárová
.JPG)
