V roku 1992 to bolo o zavŕšení národno-emancipačného procesu, v roku 1994 po potvrdení legitimity síl, ktoré stali za pádom druhej Mečiarovej vlády alebo o jeho rehabilitácii, v roku 1998 boli voľby v znamení masívnej mobilizácie proti Mečiarovi, pričom sa snažili prezentovať ako osudová voľba. V roku 2002 voľby dopadli úplne opačne, ako sa očakávalo, keďže tesne pred voľbami vznikol rozkol v HZDS, prepadla SDĽ a Ruskovo ANO podporilo pravicu. Neočakávane tak predlžilo životnosť inak veľmi skompromitovanej Dzurindovej vlády.

V roku 2006 boli voľby v znamení striedania stráží. Únava z arogantnej pravice, ktorá zrealizovala masívny výpredaj národného bohatstva, bol po zásluhe odmenený jej prepadom. Rok 2010 bol zase v znamení najhlbšej ekonomickej krízy od roku 1929. Smer vtedy zle odhadol očakávania ľudí a v snahe, aby ľudia netrpeli masívnym globálnym ekonomickým poklesom, skokovo zvýšili zadlženosť Slovenska, čo pravica Smeru poriadne zrátala.

Téma rozpočtovej zodpovednosti sa stala leitmotívom kampane v roku 2010 a skončila porážkou Smeru, aj keď paradoxne Smer získal viac hlasov, ale v podstate zlikvidoval, či zmarginalizoval svojich koaličných partnerov, čo sa mu stalo osudným. Voľby v roku 2012 boli o úplnom rozvrate vládnucej pravice, kauze Gorila a historickom triumfe Smeru.

Ak teda sledujeme, aká téma by mala tematizovať nastávajúce voľby, zdá sa, akoby jedna veľká téma ani neexistovala. Utečenecká kríza je síce veľkou témou, ale takmer celé politické spektrum zastáva v zásadných otázkach riešenia utečeneckej krízy veľmi podobné stanoviská, takže vlastne ani nie je viditeľná prípadná línia sporu medzi vládou a opozíciou. Sme v čase ekonomického rastu a nezamestnanosť síce veľmi pomaly, ale predsa len klesá. Ľavá strana politického spektra je takmer dokonale integrovaná, navyše disponuje silným a charizmatickým lídrom. Na druhej strane pravicová opozícia je extrémne rozbitá, bez silného a jednoznačného lídra, predovšetkým však bez jasnej a príťažlivej alternatívy.

Médiá podporujúce opozíciu sa snažia ako leitmotív volieb tematizovať korupciu. Problém je v tom, že tradičná pravica je v tejto sfére rovnako (ak nie viac, Gorila všetkým otvorila oči) nedôveryhodná ako súčasná garnitúra. „Mladé pušky“, ktoré pri moci neboli, alebo sa nestihli dostatočne korupčne zdiskreditovať (SaS, OĽaNO), sú však svojím štýlom politiky koalične takmer nepoužiteľné.

Opozícia dostatočne nevyužila ani potenciál, ktorý mohla získať po prezidentských voľbách. Kiska v nich zvíťazil v podstate ako kandidát protestných voličov, teda tých, ktorí z princípu volili nepolitika, lebo politici en bloc sklamali. Druhá časť voličov ho volila, aby všetky podstatné posty v štáte nemala jedna strana. Po niečo vyše roku však aj u Kisku nastáva značne vytriezvenie, pretože mnohí jeho pôvodní voliči pochopili, že nebyť politikom ako volebný program je veľmi málo. Kiska na rozdiel od Zemana či Klausa nie je autentickou osobnosťou, jeho názory sú oportunistické , sterilné, konformné, dokonca až tak, že dnes už veľmi veľa ľudí chápe, že skutočným prezidentom je oveľa skôr jeho poradca Bútora a spol. a on sa akurát tak poriadne zapotí, kým prečíta, čo mu napíšu.

Vráťme sa však k pravici. Spočiatku sa zdalo, že prezidentské voľby vygenerovali výrazný politický talent Radoslava Procházku, ktorý by možno mohol mať potenciál stať sa lídrom zoskupenia, ktoré by sa mohlo stať vyzývateľom Smeru. Ako dobre vieme, tento kalkul nevyšiel. Procházka sa ukázal ako nekooperatívny typ s veľmi hypertrofovaným egom, ktorý na počkanie vŕšil jednu politickú chybu za druhou. Svoj veľmi slušný politický potenciál (vyše 20 %) tak za rok a pol prehajdákal, až sa zastavil niekde na polovici svojho pôvodného maxima.

Zdá sa teda, ak sa niečo nepredvídateľné nestane (nejaká veľká aféra postihujúca vládnu stranu), voľby prebehnú v znamení dominancie Smeru, bez veľkej témy a bez výrazného konfliktu. Samozrejme, to neznamená, že Smer prekoná svoj zisk z roku 2012.

Naopak, je veľmi pravdepodobné, že bude potrebovať koaličného partnera, čo do značnej miery zmení charakter vládnutia po marci 2016. Ale to je už iná téma.

Politológ Roman Michelko