Občianske nepokoje majú vo francúzskom živote dlhoročnú tradíciu, hoci si nemožno nevšimnúť, že zápalné iskry potrebné na ich vyvolanie prichádzajú z čoraz užšieho zdroja. Zatiaľ čo cudzinci by sa nad podobným podnecovaním mohli pozastaviť, francúzsky esprit je pre Francúzov pozoruhodne tolerantný. Zdá sa, že sú takmer odolní voči nedávnej móde ad hoc verejných stínaní hláv, berú na vedomie zabíjanie svojich dcér a veľmi sa snažia nepreháňať náhodné pobodanie batoliat v parkoch. Ako väčšina civilizovaných národov však musia niekde určiť hranicu, a tou hranicou je zvyčajne náboženstvo meča: islam.

Islam neznáša zverejňovanie urážlivých karikatúr, štíti sa pri najmenšej kritike a rozhodne sa nestotožňuje s názorom, že prisťahovalci do Francúzska by mali znášať potupu dodržiavania zákonov hostiteľskej krajiny. Práve posledný z týchto dôvodov vyvolal nedávne povstanie – pekelný chaos, ktorý sa odohráva v kedysi malebných francúzskych mestách.

Nahel Merzouk, alžírsky moslim, ktorého 27. júna smrteľne postrelila polícia za to, že odmietol zastaviť, je posledným z dlhého radu zločincov, ktorých tragický koniec zrejme slúži ako ospravedlnenie pre piatu kolónu hostiteľskej krajiny, aby rozsievala spúšť. Podobne ako v prípade modrotlačovej postavy Georgea Floyda sa niektoré časti médií pokúsili “Nahela” beatifikovať ako postavu nevinného človeka, ktorý “nemal záznam v registri trestov”, pravda je však úplne iná. Merzouk bol už vo veku 17 rokov dobre známy polícii, pričom mal za sebou päť prípadov nedodržania predpisov. Bol zadržaný pri šoférovaní s falošnými evidenčnými číslami a bez vodičského preukazu a poistenia, nehovoriac o predaji a užívaní drog – kriminálnik bez ohľadu na  vek.

Zaslúžil si smrť za to, že nezastavil na príkaz? Samozrejme, že nie. Ale nemal ani božské právo prekonať rozumné požiadavky úradov, najmä vo Francúzsku spustošenom terorizmom, kde francúzsky minister vnútra práve varoval pred obnovením “islamistickej teroristickej hrozby”. Úroveň hrozby je v skutočnosti taká reálna, že francúzska polícia nedávno dostala povolenie strieľať na osoby, ktoré porušujú požiadavky na zastavenie v cestnej premávke; o tejto skutočnosti by Merzouk takmer určite vedel.

Hoci tragédia tohto prípadu a s ňou spojený smútok sú úplne pochopiteľné, holé politikárčenie ľavice v reakcii naň je opovrhnutiahodné. Aké závery z toho máme vyvodiť? Že rutinné zabíjanie nevinných je prijateľnou cenou za “výhody” rozmanitosti a falošnú utópiu sveta bez hraníc, ale smrť začínajúceho zločinca ako priamy dôsledok jeho vlastného konania je za hranicou?

Keby bol podobným spôsobom zabitý rodený Francúz, sotva by sa to dostalo do správ. A čo policajti, ktorých sa to týkalo? Prirodzene, ak došlo k pochybeniu, musí sa to riešiť. Ale rovnako nemôže platiť, že každá interakcia medzi úradmi a prisťahovalcami, ktorým slúžia, sa musí riešiť v najjemnejších rukavičkách, aby sa predišlo bežným konfliktom, ktoré sa prejavujú v uliciach L’Hexagone. Od žiadneho policajta by sa nemalo očakávať, že bude konať pod takýmto tlakom. Namiesto toho sa musíme pozrieť pravde do očí – čo je pripravených urobiť len málo západných politikov.

Merzoukova smrť upozorňuje na hlavnú dichotómiu, ktorá postihuje západné národy: lož, že rozmanitosť je našou silou, a nie našou prehrou. Podobne ako piata kolóna, ktorá využila jeho smrť, ani Merzouk nebol Francúzom v inom ako geografickom zmysle. Nepochybne túto krajinu nemiloval a necítil k nej žiadnu lojalitu. Preto neprekvapuje, že neuznával autoritu žandárov, ktorí sa snažili udržať poriadok.

Globalistickí politici, ktorí napomáhajú rozširovaniu tejto piatej kolóny, uznávajú jej nebezpečenstvo len vtedy, keď je to politicky výhodné – čo je priestupok, ktorého sa dopustil najmä prezident Macron. Keď nie sú na programe voľby, Macron a jemu podobní ignorujú problémy, ktoré toto zlo v našom strede vyvoláva, a radšej ho nakopnú zvyšovaním sociálnych dotácií, s vedomím, že ich nikdy nepostihnú dôsledky rozhodnutí, ktoré vnucujú svojim bojujúcim občanom. Teraz je jasné, že je to mylné presvedčenie, pretože viacerí francúzski úradníci sa stali osobnými terčmi útokov.

Túto dichotómiu v celej Európe stelesňujú ľavicoví politici, ktorí sa hlásia k lži o rozmanitosti, a ich pravicoví oponenti, ktorí sa snažia vniesť zdravý rozum do čoraz užšieho Overtonovho okna. V Holandsku tento večný boj zúri medzi Markom Rutte a Geertom Wildersom, v Španielsku sa najnovšie stretávajú Pedro Sanchez a Santiago Abascal. Nikde však táto vojna nie je taká výrazná ako v diametrálnom protiklade Emmanuela Macrona a stúpajúcej akcie Marine Le Penovej.

Rozdelenie, ktoré postihlo La République, nemohlo byť vystihnuté dokonalejšie ako počas prezidentovho spoteného objatia kriminálnikov so stredným prstom počas jeho návštevy francúzskej Západnej Indie v roku 2018 a následnej reakcie Marine Le Penovej:

On ne trouve même plus de mots pour exprimer notre indignation.
La France ne mérite certainement pas cela. C’est impardonnable ! MLP pic.twitter.com/Lvf2k8cO8S

— Marine Le Pen (@MLP_officiel) September 30, 2018

Práve táto fotografia napokon rozhodne o osude nielen Francúzska, ale aj západného človeka vo všeobecnosti. Ktorým smerom, Monsieur? Budete sa v roku 2027 držať repliky Macrona, alebo konečne dáte dôveru Marine Le Penovej? Prinajmenšom v otázke vlastenectva sa Le Penovej nedá nič vytknúť. Na rozdiel od Macrona pri stretnutí s libanonským veľkým muftím v roku 2017 otvorene odmietla nosiť šatku – za tento postoj si vyslúžila poriadnu dávku kritiky. Jej vtedajšie slová neboli nikdy príhodnejšie: “Veľkému muftímu môžete odovzdať moju úctu, ale ja sa zahalovať nebudem.”

“Zakryť sa.” Budúcnosť Európy teraz závisí od tejto jednoduchej voľby: zvolíme si plachých úradníkov, ktorí potláčajú hrdé dedičstvo svojich národov a držia sa vo funkciách vďaka prispôsobovaniu sa čoraz nepokojnejším migrantom, alebo odovzdáme štafetu tým, ktorí svoju krajinu milujú celým srdcom a rešpektujú vôľu svojich ľudí? To je otázka, ktorú si v súčasnosti kladie celá Európa, kde sa dá predbežne predpokladať, že pravica je na vzostupe.

Možno je pre Francúzsko len dobre, že sa Macron nemôže uchádzať o tretie funkčné obdobie v roku 2027. Možno je to pre neho rovnako dobré, keďže Marine Le Penová je na najlepšej ceste ho zosadiť. Macron alebo nie, toto je rozhodujúci moment pre Západ – či znovu nadobudne pocit národnej hrdosti, alebo padne. Rozmanitosť nie je našou silnou stránkou – ako dlho ešte musia nevinní platiť za túto lož?

Viac sa dočítate

Masové nepokoje vo Francúzsku tlačia hore strany, z ktorých majú slniečkari pot na čele

Má Macron pravdu: sú francúzski výtržníci znudené deti?