Slovensko 17. februára (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Zjazdovka sa zahalila do hmly. Lyžiari sa z nej vynárali ako nejasné postavy, na chvíľku sa zviditeľnili a opäť zmizli, postupne sa strácajúc. Jazda sedačkovou lanovkou sa zdala byť bez konca. Jediné, čo človek videl, bola sedačka bezprostredne pred ním. Hmla vľavo, hmla vpravo, hmla predo mnou, hmla za mnou. Rozmýšľala som, ako sa v nej spustím na lyžiach dole kopcom, keď vidím iba kúsok pred seba.
Chcelo to dávku odvahy a sústredenia – pozorovať tých zopár metrov predo mnou a nejasné siluety ostatných lyžiarov, ktorí sa znenazdania objavovali okolo mňa. Po prvej jazde som si vydýchla a tešila som sa na ďalšiu. Prekonávať svah v zhoršených podmienkach bola výzva a smelo som sa do toho púšťala aj v rýchlosti. V jednej chvíli som sa presvedčila aj o tom, že vedieť správne zareagovať je rozhodujúce. S vetrom opreteky a s hmlou snáď už aj za nechtami som si vychutnávala zjazd. Odrazu sa mi z pravej strany vyrútil vysokou rýchlosťou padajúci lyžiar. Neovládal svoj pád, letel šikmo dole svahom – do mojej dráhy. Ostalo to na mne – ovládnuť svoju rýchlosť a pribrzdiť tak, aby sme sa nezrazili. Ľudia okolo vykríkli, ale podarilo sa – minuli sme sa vo vzdialenosti asi pol metra.
Koľko takých situácii nás v živote postretne? Stotinky sekúnd veľakrát rozhodujú o tom, ako sa budú veci uberať ďalej. Niekedy sa životom rútime bezhlavo, bez sústredenia sa na to, čo máme pred sebou a prekvapeniam v podobe nepríjemných stretov sa vyhnúť nedokážeme. Ublížime si navzájom a pritom by stačilo v jednom okamihu správne zareagovať. Trochu pribrzdiť aj za cenu, že to zmení môj plán a moje predstavy. Nemyslieť len na svoju jazdnú dráhu, ale aj na to množstvo dráh iných ľudí okolo seba. Na to, že aj oni majú svoju rýchlosť, svoje prežívanie, svoj plán, ale aj svoje pády. Veď situácia sa môže kedykoľvek otočiť – ak nezvládnem svoju rýchlosť, nesústredím sa a vletím niekomu do cesty tak, že budem len dúfať, aby si ma ten druhý v poslednej chvíli všimol. Ak však ani jeden z nás nedokáže pribrzdiť, stret bude ťažký a môžeme očakávať vážne následky.
Zaujímavé bolo sledovať, ako sa učia jazdiť a zvládať situácie na svahu malé deti – pod neustálym dozorom otca alebo mamy. Niektorí vymysleli taký spôsob, že dieťa uviazali o dlhé lano a nechali ho ísť pred sebou. V každej kolízii malo dieťa istotu, že rodič ho na lane podrží a nepustí.
Môžeme sa z toho niečo naučiť – ako s dôverou odovzdať svoju „jazdu“ Bohu a nechať sa podržať v každej situácii, ktorú by sme sami nezvládli. Dôvera v tomto vzťahu je ako pomyselné lano. Otec ho má pevne vo svojich rukách a vo chvíli, keď nezvládneme rýchlosť a hrozí pád, podrží nás.
Ale rýchlosť mám vo svojich rukách ja. Môžem jazdiť s odvahou a sústrediť sa na dráhu pred sebou. Nič nestrácam tým, ak okolo seba omotám lano dôvery a jeho druhý koniec vložím do rúk Boha. Táto odovzdanosť nijako nenaruší moju jazdu. Ak si však myslím, že všetko zvládnem sama a nepotrebujem za sebou niekoho, kto by ma podržal, môže sa stať, že rýchlosť nezvládnem a následky nenechajú na seba dlho čakať.
Správne sa rozhodnúť je tajomstvom úspešnej jazdy. Ak chcem s istotou a bezpečne doraziť do cieľa, potrebujem lano dôvery a starostlivú pozornosť Otca. Neznamená to, že neprídu žiadne kolízie. Prídu. Otec však lano pevne podrží a pomôže mi prejsť.
Buďte teda odvážni a rýchli, ale myslite na lano dôvery, ktoré je vo vašich rukách. Čo s ním urobíte? Rozhodnite sa správne…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
5.0°C
Pondelok 
5.2°C
Pondelok 
FOTO DŇA
.jpg)
