Bratislava 22. októbra 2020 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)
„Idem v aute domov a plačem. Nie, nie, nie. Nechcem, aby nám zomierali zdravotné sestry a lekári…“ napísal v pondelok predseda vlády Slovenskej republiky na sociálnej sieti na margo úmrtia lekára na Covid-19. Aké úprimné sú jeho slzy?
Aká je hodnota ľudského života? Isteže, je nevyčísliteľná. A predsa, v reálnom ekonomickom živote spoločnosti nejako vyčísliteľná musí byť. Že nie? Obetujeme tisíc eur, aby sme zachránili jedného pacienta? No isteže. Ale obetujeme miliardu? Alebo celý štátny rozpočet? Sú to veci, o ktorých sa radšej nehovorí, pretože je to ideálna príležitosť, aby vás označili za surového a bezcitného cynika, netvora.
Lenže rozhodnutia sa robiť musia a tu má, popri empatii a súcite, svoje miesto aj zdravý rozum. Človek v role politika, akokoľvek humanisticky cíti, v niektorých situáciách jednoducho musí voliť medzi dvomi neprijateľnými možnosťami, v ktorých kalkuluje aj s hodnotou ľudského života.
Vezmime si napríklad vojny. „Demokratické“ veľmoci v nich obetujú tisíce či milióny ľudských životov, aby bol svet demokratickejší. Aká je hodnota jedného ľudského života v takom prípade? Koľko dekagramov demokracie sa dá kúpiť vo vojenskom mäsiarstve za jeden ľudský život? A aká suma to bude, keď sa to preráta na dolárový kurz zbrojoviek a ministerstiev, ktoré sa, ktovie prečo, zásadne volajú ministerstvami „obrany“ a nikdy nie ministerstvami „útoku“?
A teda, aká je hodnota ľudského života? Za socializmu sa to odhadovalo približne na jeden milión vtedajších korún, čo bola zhruba hodnota práce, akú priemerný človek za svoj život vykonal. V dnešnej extrémne korektnej (či korektne extrémnej?) dobe sa nepatrí také číslo ani odhadovať. Ale skúsme sa na to pozrieť bez emócií, takmer matematicky: jedného dňa bude musieť tak či onak každý z nás odísť – či hneď alebo neskôr. Hodnota jeho života je hodnota kvality tohto života počas obdobia, ktoré nám zostáva. Keby sme to vyjadrili vzorcom, dalo by sa konštatovať: hodnota života = dĺžka života x kvalita života (nech tou „kvalitou“ rozumieme čokoľvek: bohatstvo, zmyslové zažívanie, pocit šťastia, zmúdrenie, duchovnú cestu…).
V extrémnom prípade, akokoľvek cynicky to vyznie, ak je život už iba čistým utrpením, je hodnota života aj pre človeka samotného niekedy dokonca záporná: pre neznesiteľne a nevyliečiteľne trpiaceho, a v druhom rade aj pre všetkých naokolo, by bolo lepšie keby odišiel čím skôr. Existujú prípady, keď sa pacienti doslova modlia, aby sa ich utrpenie už skončilo, lenže prežívajú ďalší a ďalší strašný deň v bolestiach, keďže eutanázia nie je povolená.
Samozrejme, to je extrém. Lenže hľadiac na veci touto optikou, aká je hodnota života pre chorého bezdomovca, ktorý nevie, či zamrzne túto zimu, alebo až tú ďalšiu a dovtedy zažíva všetky možné strasti, aké ulica poskytuje? Aká je hodnota života dôchodcu, ktorého život sa zmenil už iba na prežívanie pri televízore a rátanie eurocentov, aby mu dôchodok tak-tak vystačil na šeky, skromné jedlo, lieky (možno mu pár eur ostane aj na pohreb). Aká je hodnota života robotníka v otrokárni, ktorý je v hypotekárnej pasci ako laboratórny potkan v klietke: jedlo, spánok, beh v kolese, a tak stále dokola?
Ale vráťme sa späť k nášmu milému pánovi predsedovi vlády Slovenskej republiky. On vyššie spomenutú matematiku dobre pozná. On má vysokú školu, dokonca odovzdal aj diplomovku, a iste si vie veľmi dobre zrátať, že keď hovoríme o obrovských výdavkoch a dramatických opatreniach na zabránenie obetiam koronavírusu, na druhej miske váh sú obete iného druhu. Obete, ktoré sa síce ťažšie pomenúvajú a väčšinou nie sú okamžite vyčísliteľné, ale sú rovnako reálne. Tisíce obetí chudoby, samovrážd z beznádeje, vyliečiteľných chorôb, zotročenia – ľudia, ktorých hodnota, kvalita aj dĺžka života by mohla byť úplne iná, ale nie je, lebo peniaze tečú iným smerom, než by oni potrebovali.
Na aktuálnej schôdzi Národnej rady asociálna vláda oligarchov prijala zákony, ktoré objektívne zhoršia postavenie tých najchudobnejších ľudí na Slovensku. Je to priamy výkup kvality, dĺžky, a teda hodnoty ich života za milióny, ktoré pôjdu inam – možno sa za ne kúpia zbrane, možno niečo iné. Je síce ťažké bezprostredne dokázať na konkrétnych príkladoch, že s každým miliónom ušetreným na dôchodcoch, hypotekárnych otrokoch, pracujúcej chudobe pribudnú konkrétne obete, lenže z pohľadu štatistiky je to práve také jasné, ako keď niekto povie, že plošné nosenie rúšok obmedzí šírenie vírusu: neviete konkrétne v ktorom momente pri ktorom nakazenom človeku to rúško urobí ten rozdiel, ale štatistika na veľkých číslach to ukáže úplne zreteľne a neomylne.
Pán premiér Matovič neplače nad tisícmi ľudí, ktorých život sa skončil samovraždou, depresiou, bezdomovectvom či iným smutným koncom v dôsledku nemilosrdných exekúcií. Neplače nad desaťtisícmi zbytočných, odvrátiteľných úmrtí na civilizačné choroby, ktoré by nemuseli byť, keby zdravotníctvo samo nebolo obeťou kapitalistickej pažravosti a hyenizmu. Neplače nad smutným osudom obetí drogového a hazardného priemyslu, ani nad našimi vojakmi, ktorí nevedno prečo robia užitočných idiotov v zahraničných „mierových“ dobrodružstvách neokoloniálnych veľmocí. Neplače nad stovkami obetí dopravných nehôd, ktoré by sa nemuseli stať, keby nebola podfinancovaná údržba ciest…
Nie, nie, nie, pán Matovič. Vy neplačete nad zosnulým doktorom Rastislavom Melekom. Veru nie. Vy plačete preto, lebo sa vám to hodí. Vaš marketingový plač však už funguje na čoraz menej ľudí. Tak ako každému inému podvodníkovi, aj vám bude šťastena naklonená len do istého času.
Ivan Lehotský
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
0.1°C
Sobota 
Nedeľa 
Utorok 
0.2°C
Pondelok 
Sobota 
FOTO DŇA
