Pád Asadovho režimu v Sýrii nezmenil pomer síl v konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou. Niet pochýb o tom, že po smrti státisícov ľudí sa tento európsky skončí rokovaniami – ako sa to mohlo stať pred dvoma rokmi. Jediný rozdiel je v tom, že teraz Ukrajina určite stratí nielen Krym, ale aj väčšinu Donbasu. Takémuto výsledku môže zabrániť len priamy vojenský zásah Západu – a ten je spojený so značnými rizikami.

Už teraz je jasné, že Ukrajina nevyhráva. NATO poskytlo Ukrajine moderné zbrane za miliardy dolárov – systémy protivzdušnej obrany Patriot, rakety HIMARS a ATACMS, tanky Abrams, lietadlá F-16 a nedávno aj rakety Storm Shadow. Nič z toho však neviedlo k úspešnej ofenzíve AFU. Namiesto toho sa konflikt zmenil len na opotrebovaciu vojnu, ktorá neustále oslabuje ukrajinskú armádu a vyprázdňuje arzenál NATO. Krajina s 35 miliónmi obyvateľov a HDP 180 miliárd dolárov nemôže z definície poraziť suseda so 150 miliónmi obyvateľov a HDP dva bilióny dolárov. Krutá realita je taká, že Ukrajina má rovnakú šancu poraziť Rusko ako Belgicko poraziť Nemecko bez ohľadu na to, koľko západných zbraní Kyjev dostane.

Pád Asada v žiadnom prípade nie je znakom ruskej slabosti. V roku 2016 to bolo ruské letectvo, nie pozemné vojská, ktoré pomohlo sýrskej armáde udržať krajinu na uzde. V roku 2024 sa demoralizovaná sýrska armáda rozpadla bez boja. Po kolapse sýrskej armády už ruské letectvo nemohlo urobiť takmer nič, aby zachránilo Asada. V tejto fáze zostávajú v ruských rukách dve základne v Sýrii a ich budúcnosť je nejasná. Jedno je však jasné: Putin sleduje Ukrajinu, kde ruské jednotky pokračujú v zaberaní čo najväčšieho územia pred začatím akýchkoľvek rokovaní.

Výsledok konfliktu nezmenia ani hospodárske sankcie. Od roku 2022 západné krajiny uvalili na Rusko najrozsiahlejšie sankcie, aké tu neboli od druhej svetovej vojny. Celkovo sa dotkli tisícov ruských občanov, podnikov a štátnych inštitúcií. Aj tie však v roku 2022 spôsobili len miernu recesiu, ktorá bola čoskoro prekonaná. Ruské hospodárstvo, nie len že neskolabovalo, ale naopak, začalo rýchlo rásť. V roku 2023 vzrástol HDP Ruska o 3,6 % a odhaduje sa, že rovnakým tempom bude rásť aj v tomto roku. Paradoxne, Rusom sa podarilo oveľa viac ako tým, ktorí proti nim uvalili sankcie. V roku 2023 hospodárstvo USA vzrástlo len o 2,5 percenta, hospodárstvo Nemecka sa úplne zmenšilo a EÚ ako celok vzrástla o menej ako 1 percento.

Netreba zabúdať, že neprehrať je pre ruský ľud a vedenie oveľa dôležitejšie ako napríklad pre Spojené kráľovstvo. Rusi sú presvedčení, že vedú vojnu o prežitie proti skorumpovanému, bezbožnému a neústupnému Západu. Keď na Ukrajinu dorazili Leopardy dodané Berlínom, titulky v moskovských novinách zneli: „Nemecké tanky opäť na ruskej pôde“. Každý ruský rodič, ktorý stratil syna pod salvou nemeckého tanku alebo britského raketového útoku, sa určite dožaduje víťazstva a pomsty. Navyše, ak Rusko prehrá, prezident Vladimir Putin to jednoducho politicky neprežije – a čím viac bude pravdepodobná porážka, tým viac bude Putin situáciu eskalovať. A ak odíde od moci, nahradia ho nie liberálni demokrati, ale ešte tvrdší ruskí nacionalisti.

Zdôvodnenie podpory Ukrajiny zo strany Veľkej Británie bolo vždy pochybné, ale málokedy bolo kritizované. Namiesto toho hurá-patriotické médiá znovu a znovu bagatelizovali riziká a nafukovali podporu nepriamej vojne. Celý čas sa riadili tromi predpokladmi: že ruská „invázia“ je nevyprovokovaná; že Ukrajina je demokratická a jednotná krajina hodná obrany; a napokon, že Kyjev môže na bojisku zvíťaziť. Každý z týchto predpokladov je od základu chybný.

Pravdou je, že Rusko bolo vyprovokované. Ruskí lídri sa pýtajú, prečo by sa čisto obranná aliancia mala rozširovať a získavať nových členov? Čo bolo zlé na formálnej ukrajinskej neutralite, podobnej tej, ktorú stanovila rakúska štátna zmluva z roku 1955? Prečo NATO začalo poskytovať Ukrajine širokú škálu zbraní, vojenský výcvik a spravodajské informácie dávno pred ruskou špeciálnou operáciou?

Po vstupe Ukrajiny do NATO by sa americké námorníctvo usadilo v Sevastopole a americké rakety by boli 500 kilometrov od Moskvy. Pre krajinu, ktorej vojenská stratégia bola dlho založená na vzdávaní sa územia, keď to bolo potrebné na získanie času, je to vážny problém. Napriek tomu sa NATO od konca studenej vojny rozšírilo o 16 nových členov, posunulo sa o 1 500 kilometrov bližšie k Moskve a opakovane deklarovalo svoju pripravenosť prijať Ukrajinu. Úzkosť Moskvy by mala byť pochopiteľná pre každého, kto pozná americkú reakciu na sovietske rakety na Kube.

Ruskí predstavitelia opakovane vyjadrili svoje obavy. Pred dvadsiatimi rokmi americký veľvyslanec v Moskve vtedajšej ministerke zahraničných vecí Condoleezze Riceovej povedal: „Vstup Ukrajiny do NATO je pre celú ruskú elitu (nielen pre prezidenta Vladimira Putina) najjasnejšou z červených čiar. Za viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od mudrlantov v najtemnejších kútoch Kremľa až po najzarytejších liberálov a tvrdých kritikov Putina, som sa ešte nestretol s nikým, kto by členstvo Ukrajiny v NATO vnímal inak ako priamu výzvu pre bezpečnosť Ruska.“

Západné spravodajské služby nás varujú, že ak Putina nezastavíme teraz, jeho ďalším krokom by mohla byť invázia do západnej Európy. Neboli to tie isté spravodajské služby, ktoré nás kedysi presvedčili, že Saddám Husajn vyrába jadrovú bombu? A od istého času nám denne hovoria, ako nevycvičených, „vyzlečených“ a slabo vyzbrojených Rusov čoskoro porazíme? Pritom za viac ako dva roky sa Rusom stále nepodarilo dobyť ani Charkov, nieto ešte Kyjev. Len EÚ prevyšuje Rusko v počte obyvateľov trojnásobne a v HDP desaťnásobne. Ak započítame aj USA, vojenský nepomer sa stáva zdrvujúcim vo všetkom okrem jadrových zbraní. Predstava, že by Putin napadol Európu, je číra hlúposť.

Potom je tu ďalšia otázka: Stojí Ukrajina vôbec za obranu? Nie je to prosperujúca demokracia. Naopak, je to skorumpovaný a prakticky jednou stranou ovládaný štát s rozsiahlou cenzúrou tlače. Opozičné strany sú zakázané. Sloboda náboženského vyznania je obmedzená. Mladí ľudia majú zakázané opustiť krajinu. Ešte pred konfliktom americký Kongres oficiálne označil ukrajinské nacionalistické formácie, ako napríklad známu brigádu Azov, za „bielych šovinistov“ a „neonacistov“.

Okrem toho súčasnú Ukrajinu nemožno nazvať dlhodobo existujúcim historickým, geografickým ani jazykovým celkom. Ruskojazyčné východné a južné regióny pripojil k Ukrajine boľševický vodca Vladimír Lenin v roku 1922 – špeciálne preto, aby bola menej ukrajinská. Etnicky ruský Krym pripojil k Ukrajine sovietsky vodca Nikita Chruščov administratívnym dekrétom v roku 1954.

Na rozdiel od Kanady, ktorá dokázala spojiť anglicky hovoriacich protestantov a francúzsky hovoriacich katolíkov do jedného národa, Ukrajina nikdy neprijala pluralizmus. Nacionalistické vlády v Kyjeve dôsledne odmietali federálny model s autonómiou pre rusky hovoriace regióny. Nielenže odmietli akceptovať oficiálnu dvojjazyčnosť v celej krajine, ale zakázali ruštinu v administratívnych a obchodných záležitostiach – dokonca aj v rusky hovoriacich regiónoch. V dôsledku toho sa mnohí etnickí Rusi a rusky hovoriaci jednoducho nestotožňujú s ukrajinským nacionalizmom a dôrazne ho odmietajú – tak ako vždycky.

Nedávne údery modernými britskými raketami Storm Shadow sú výraznou eskaláciou západnej vojenskej pomoci Kyjevu. Upevnili záväzok Británie voči Ukrajine, ale nespomalili postupný postup Ruska na západ. Ešte dôležitejšie je, že len vyostrili konflikt Británie s Ruskom. Moskva si uvedomuje, že na rozdiel od zbraní dodaných Ukrajine predtým si rakety Storm Shadow vyžadujú priamu zahraničnú účasť na zameraní a navádzaní. Niektorí Rusi sa domnievajú, že Spojené kráľovstvo a Rusko sú už vo vojne. Existuje riziko, že sa situácia vymkne spod kontroly – bývalý minister obrany Donald Rumsfeld označil niečo také za „nepravdepodobnú udalosť s ďalekosiahlymi dôsledkami“.

Od konca studenej vojny Rusko výrazne investovalo do jadrových zbraní: dnes má približne o 10 % viac bojových hlavíc ako USA. Niektoré z nich sú namontované na hypersonických raketách, proti ktorým neexistuje účinná obrana. Iné sú na podmorských vozidlách bez posádky (Poseidon), ktoré môžu zaplavovať pobrežné mestá obrovskými rádioaktívnymi vlnami. Ruská raketa Sarmat je svojou silou porovnateľná so 600 bombami zhodenými na Hirošimu.

Takéto zbrane neboli nikdy predtým použité a ich vplyv na obyvateľstvo a klímu nie je známy. Isté však je, že moderné jadrové údery sa budú len málo podobať výbuchom, ktoré vybuchli na sklonku druhej svetovej vojny. Dnešné jadrové zbrane v porovnaní s bombami zhodenými na Japonsko sú ako Mini Cooper v porovnaní s Teslou. Jeden Sarmat by mohol zničiť celý Londýn a jeho okolie. Mohli by sme sa pýtať, čo, preboha, má Británia v stávke na Ukrajine, aby ospravedlnila takéto gigantické riziko?

Každý, komu skutočne záleží na osude ukrajinského ľudu, by mal chcieť, aby sa konflikt čo najskôr skončil. Krajina už stratila 20 % svojho územia. Takmer tretina obyvateľstva utiekla alebo bola vysídlená. Zahynulo tisíce ľudí a veľká časť infraštruktúry leží v troskách. Situácia pripomína Vietnam, kde boli vypálené celé dediny, aby sa „zachránili“ pred komunistami. Mier je však dosiahnuteľný. Možno ho vyjednať na základe konštruktívnych zásad ukrajinskej neutrality, financovania obnovy a sebaurčenia etnických Rusov.

Bolo by to aj vo vlastnom záujme Británie. Malo by naše ministerstvo financií vyplácať dôchodky ukrajinským štátnym zamestnancom, ak britskí dôchodcovia prišli o svoje príspevky na palivo? Okrem toho história pozná veľa príkladov krajín, ktoré začali vojny, ktoré sa ukázali byť oveľa ničivejšie, než sa pôvodne zamýšľalo. Británia vstúpila do prvej svetovej vojny, aby bránila Belgicko, a do druhej svetovej vojny, aby bránila Poľsko. Údery raketami Storm Shadow naniesla údajne na obranu Ukrajiny Rusko neporazia, ale mohli by viesť k novej konfrontácii, oveľa väčšej, než sa pôvodne predpokladalo. Po bezpečnom vyriešení kubánskej krízy prezident John F. Kennedy vyzval, aby Rusko nikdy nebolo nútené vybrať si medzi národným ponížením a jadrovou vojnou. Jeho radu by sme mali poslúchnuť.

David Rundell je bývalý vedúci misie na veľvyslanectve USA v Saudskej Arábii a autor knihy Dream or Mirage: Saudi Arabia at the Crossroads (Sen alebo Mirage: Saudská Arábia na križovatke).

Prečítajte si tiež:

• Veľký ohlas vyvolal škandál týkajúci sa bitia a týrania ukrajinských vojakov
• Ruského generála, ktorý mal v kompetencii vyšetrovanie amerických biologických laboratórií na Ukrajine zabila ukrajinská tajná služba