Koniec druhej svetovej vojny v Európe nespôsobil v zdevastovaných krajinách iba vlnu eufórie, ale aj najväčšie presuny obyvateľstva v európskych dejinách. Medzi utečencami boli Židia vracajúci sa z koncentračných táborov či obyvatelia krajín, ktoré po vojne zmenili hranice. Ale boli to aj Nemci, ktorí sa museli z mnohých európskych krajín vysťahovať napriek tomu, že ich komunity v nich existovali niekoľko storočí.

Po májových kapituláciách nacistických vojsk v Nemecku a Československu sa ešte v ten mesiac začal najväčší pohyb obyvateľstva. Boli to najmä ľudia, ktorí boli v Nemecku na nútených prácach, ako aj väzni z oslobodených koncentračných táborov. Tento pohyb trval až do júna, napísal Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).

Najproblematickejší bol návrat Židov. Mnohí z nich po návrate domov zisťovali, že sú nevítaní. Ich domy boli často obsadené novými obyvateľmi, ktorí majetok odmietali vrátiť pôvodným majiteľom. Po pogromoch na Slovensku a v Poľsku odišlo viac ako 100.000 Židov do západných okupačných zón v Nemecku a Rakúsku, napísal Bernard Wasserstein, profesor moderných dejín na univerzite v americkom Chicagu pre britský spravodajský portál BBC.

Veľa Židov sa rozhodlo Európu opustiť a vydali sa do Severnej Ameriky a najmä do Palestíny, napísal portál Holocaust Encyclopedia patriaci pod americké Pamätné múzeum holokaustu. Palestína bola v tom čase pod britskou správou a vláda vydávala iba málo povolení na vstup. Mnohí Židia preto na niekoľko rokov uviazli v tzv. táboroch pre vysídlencov. Veľa z nich bolo na Cypre a svojou štruktúrou pripomínali Židom koncentračné tábory.

“Keď vystúpili, videli pred sebou ostnaté drôty, strážne veže a vojakov. Vyzeralo to ako koncentračný tábor. Niektoré ženy sa rozplakali a šepkali ‘Milosrdný Bože, na čo sme prežili?,“ napísala aktivistka Judith Grunfledová v roku 1946 pri návšteve jedného z týchto táborov. Skutočnou úľavou sa pre židovských utečencov stal až vznik štátu Izrael v roku 1948.

V pohybe však boli aj ďalší obyvatelia. Z území bývalého východného Poľska, ktoré po vojne pripadlo Sovietskemu zväzu, odišli podľa Bernarda Wassersteina takmer dva milióny ľudí. Svoje nové domovy často nachádzali na bývalých nemeckých územiach v Pomoransku a Sliezsku, ktoré pripadli Poľsku ako kompenzácia za stratu východných území. K pohybu došlo aj smerom na východ. Z Poľska do ZSSR bolo deportovaných takmer pol milióna Ukrajincov, Bielorusov a ďalších národností.

Z východnej Európy utiekli zo strachu pred novými komunistickými režimami stovky tisíc Litovčanov, Lotyšov, Estóncov a ďalších. Podľa UNHCR však mnohých viac ako strach z komunizmu vyháňali obavy z pomsty, pretože išlo o bývalých príslušníkov SS a vojnových kolaborantov.

Najznámejším pohybom na konci druhej svetovej vojny a krátko po nej sa stalo vyhnanie Nemcov. Veľká trojka – britský premiér Winston Churchill, americký prezident Harry Truman a sovietsky vodca Josif Stalin – na Postupimskej konferencii v lete 1945 schválila odsun Nemcov, ktorí sa nachádzali mimo Nemecka. Týkalo sa to najmä Poľska, Československa a Maďarska. Hoci malo byť vysťahovanie nemeckého obyvateľstva vykonané organizovane a humánne, v skutočnosti prebiehalo často živelne a veľmi násilne, napísal Wasserstein.
Vyháňanie sa však nakoniec netýkalo iba Nemcov, ktorí sa na okupované územia dostali v rámci nacistického osídľovania, ale aj príslušníkov nemeckých komunít, ktoré na dotknutých územiach existovali stovky rokov a považovali ich za svoj skutočný domov – napríklad sudetskí, karpatskí či spišskí Nemci, napísal Radomír Lula vo svojej štúdii o česko-nemeckých vzťahoch.

Z Československa bolo nútených odísť viac ako dva milióny Nemcov. V júli 1946 odchádzalo cez hranicu denne viac ako 14.000 ľudí nemeckej národnosti. Ich majetok bol zabavený. Väčšina z nich odišla do americkej okupačnej zóny. Poľské milície Nemcov pred vysťahovaním zhromažďovali v táboroch. Nemecké farmy a domy boli často zabavované a prideľované Poliakom.

Z Maďarska začali Nemci odchádzať ešte pred koncom vojny. Nová povojnová maďarská vláda však nariadila ich hromadný odchod z krajiny. Niektoré oblasti tak musela opustiť celá dospelá nemecká populácia. Nie všetci však smerovali na Západ. Veľa z nich bolo deportovaných do pracovných táborov v Sovietskom zväze, doplnil portál BBC.
Maďarskí Nemci sa však snažili do posledných okamihov preukazovať vernosť svojej vlasti. Z vlakov mávali maďarskými zástavami a spievali maďarské ľudové piesne. Deportácie zasiahli aj nemecké komunity v Rumunsku a Juhoslávii, mnohé na týchto územiach existovali už od stredoveku.

Živelnosť a násilnosť odsunov si vyžiadala aj daň na životoch civilného obyvateľstva. Z 11,5 milióna Nemcov, ktorí museli opustiť európske krajiny či odišli dobrovoľne, zahynulo podľa oficiálnych západonemeckých záznamov viac 610.000.

Väčšina vysídlených Nemcov skončila v okupačných zónach Nemecka. Vo svojej novej vlasti boli často považovaní za politické nebezpečenstvo. Často bývali terčom pre nacionalistických demagógov. Ich integrácia nebola ľahká, pretože víťazné mocnosti mali priveľa starostí so zabezpečením potrieb pre vlastných obyvateľov, ako aj povojnovou obnovou.

Kľúčovú úlohu preto zohrávala Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu (UNRRA), ktorá vznikla ešte v roku 1943. Na oslobodených územiach a neskôr v okupačných zónach zabezpečovala táto organizácia potraviny, oblečenie, prístrešie a ďalšie potreby. Financovali ju najmä Spojené štáty. UNRRA bola hlavnou organizáciou, ktorá zabezpečovala návrat osôb zadržiavaných v táboroch pre vysídlencov do vlasti. Rovnakú pomoc poskytovala aj obetiam nacistickej okupácie – väzňom koncentračných táborov či osobám odvlečeným na nútené práce.

Po jej oficiálnom zrušení v roku 1947 pokračovali v jej činnosti ďalšie organizácie, napísal UNHCR, jeden z jej nástupcov. V Spojených štátoch ju nahradil Marshallov plán.
Problémy utečencov sa nepodarilo vyriešiť dodnes. OSN eviduje na celom svete viac ako 17 miliónov ľudí hľadajúcich nový, bezpečný domov.

jf