Schwarzenberg sa po prvom kole rozospieval. Človek by si myslel, čo už môže byť zlé na tom, od radosti si zaspievať. A ešte k tomu hymnu. To je predsa ten správny krok na vyburcovanie voličov. Horšie už je, keď vám v polke začnú poskakovať verše a vaši fanúšikovia v priamom prenose vidia, že neviete jej slová. Že neviete slová hymny národa, ktorému chcete byť prezidentom. No dosť trápne aj na Čechov, ktorí nie sú práve národne orientovaní. Predsa len, keď vyhrajú ich hokejisti, asi by radšej počuli prezidenta spievať českú hymnu ako rakúsku.
A ani Schwarzenbergova obľúbená téma Benešových dekrétov nie je medzi českým pospolitým ľudom veľmi populárna. Ale čo už by to malo knieža zaujímať. Možno tam mal jeho kniežací rod niekedy pozemky a tie by Schwarzenberg radšej videl v Nemecku ako v Čechách. Tento spôsob uvažovania by sa iste prejavoval, aj keby sedel na prezidentskej stoličke.
Nepomohla mu ani podpora lokajov
Jeho priaznivci („intelektuálne elity“, ako sami seba radi titulujú) prepálili kampaň, v snahe zapáčiť sa a prejaviť potrebnú dávku lojality a lokajstva. Útoky na Zemana sa ukázali ako kontraproduktívne. Títo „samozvaní intelektuáli a elitári“, ktorí si budujú svoj imidž tak, že jeden druhého pochvália, potliapkajú po chrbte a vyzdvihnú, pravdepodobne kvôli svojmu vysokému intelektu zle odhadli správanie stáda.
Tak nástojčivo tlačili na českého voliča, až sa postavil na zadné. Aj na Slovensku (máme tu tiež peknú znôšku týchto elitárskych intelektuálov, politológov, odborníkov na všetko a aktivistov) všetky média unisono peli schwarzenbergovskú oslavnú ódu. Poviete si načo by to robili, veď im to môže byť jedno, aj tak sa na Slovensku nevolí. Ale tieto spravodajské manipulácie majú zacieleného českého voliča, nie slovenského čitateľa. České média potom môžu smelo napísať, že v ankete slovenských novín bolo dvadsať z dvadsiatich osobností za Schwarzenberga. Že ani bratský národ si nepraje vulgárneho Zemana a podobne. Tak české média získavajú ďalšiu páku, ktorou môžu zatlačiť na svojho voliča. Ale ani to nepomohlo.
Čechy mali už dvoch slobodomurárskych prezidentov. Aspoň tak sú vnímaní Masaryk a Beneš. Po etape robotníckych prezidentov sa na český trón dostal “humanista” Havel, ktorý sa k príslušnosti k tejto „politickej orientácii“ verejne prihlásil už tak známymi skrátenými nohavicami na svojej inaugurácií za prezidenta.
Klaus, nenávidený „intelektuálmi“ a všetkými médiami, zjavne nebol v klube. Ešte k tomu jeho nedôvera v spoločný projekt Európskej únie a k euru ako spoločnej mene, ho úplne diskvalifikovali a odsunuli na okraj.
Elitársky Schwarzenberg, ktorého žena žije vo Viedni, on sám tam vyrástol a do Českoslovenka sa vrátil až po prevrate, nemá k Čechám citový vzťah. Bol preto pre zahraničie určite prijateľnejší, ako nacionalistickejší Zeman, ktorý má predsa len k vlasti pozitívnejší prístup. Ale po Klausovi bude vlastne všetko dobré.
Fico, ktorého znervóznili Schwarzenbergove myšlienky o Sudetoch, sa tiež môže upokojiť. Zeman síce neobľubuje slovenské pivo, ale dnes sú už aj tak všetky pivovary v rukách nadnárodných koncernov, a tak sa dá s istotou predpokladať, že sa česko – slovenské vzťahy nezhoršia.
Andrej Polenský


















