Približne pred rokom mi diagnostikovali chorobu ALS, ktorá je všeobecne známa ako Lou Gehrigova choroba. Toto ochorenie významným spôsobom ovplyvnilo môj ďalší život. Stratil som schopnosť slúžiť sväté omše, sám sa najesť či chodiť. Choroba mi však istým spôsobom zároveň priniesla obrovskú slobodu ako intenzívnejšie prežívať moje kňazstvo. Hoci som doteraz o mnoho prišiel a choroba si svoj ďalší podiel ešte vypýta, nedokáže ma zbaviť úplne môjho svätého kňazstva. Môže zmeniť spôsob akým vykonávam svoju duchovnú službu, ale nemôže mi vziať službu kázní, učenia a vysväcovania. Jedným zo spôsobov, ako dokážem pokračovať v kázňach a učení je prostredníctvom písania. Technológie sú už tak vyspelé, že aj keď neviem používať moje ruky, dokážem na písanie používať program v počítači, ktorý sleduje pohyb mojich očí. Táto technika je neuveriteľná. Celý tento článok som vlastne písal mojimi očami. Tým, že sloboda prichádza s poznaním, nemám čo stratiť okrem nebies, o ktorých môžem s odvahou hlásať prostredníctvom písaného slova.

Tento článok vznikol na základe úvah o mojich skúsenostiach s ochorením COVID-19, predovšetkým z môjho pobytu v nemocnici. Pri písaní a modlení som pochopil, že ma Pán žiada, aby som sa s odvahou prihováral najmä k mojim duchovným priateľom a vyzýval ich, aby v týchto dňoch temna, prežívali svoje kňazstvo bez strachu a kompromisov.

Týmto sa teda obraciam na svojich bratov kňazov, všetkých biskupov ako aj na laických veriacich. Predstavte si, že toto je otvorený list alebo kázeň v písomnej podobe.

Moja osobná skúsenosť s ochorením COVID-19 ma toho veľa naučila, to najdôležitejšie však je, že fenomén COVID-u je v prvom rade duchovnou realitou. Prosím, nechápte ma zle. V nijakom prípade nepopieram vedecké poznatky ohľadne COVID-u. Je to naozaj reálne existujúci vírus. Čo by som však chcel povedať, je, že náš odveký nepriateľ, diabol, je oportunista, ktorý využije každú, aj tú najmenšiu príležitosť, aby proti nám mohol použiť akúkoľvek zbraň, a to vrátane súčasnej pandémie COVID-u.

Keď som po prvýkrát ochorel na COVID, zdalo sa mi, že sa u mňa prejavuje len veľmi málo príznakov. Mal som preto pocit, že som z toho vyviazol len s malou ujmou. V tej chvíli som však ešte netušil, že to bude úplne inak.

Niektorí z vás, najmä tí s vyššou mierou empatie, ktorí ma sledujete na sociálnych sieťach, ste si všimli, že som stále viac a viac rozrušený. Cítil som, ako ma dobieha démonická dezorientácia. Bolo to niečo, čo som už veľmi dávno necítil. Dokonca ani uprostred temných dní po stanovení diagnózy ALS. Prvýkrát som mal pocit, že strácam pokoj. Všetko mi pripadalo chaotické.

K tomu sa ešte pridal oprávnený hnev, ktorý som pociťoval voči pápežovi Františkovi a jeho úplne mylnému učeniu o občianskych zväzkoch, ako aj nepretržitá mediálna zaujatosť proti všetkému dobrému a svätému. Nehovoriac už o „katolíckom“ kandidátovi na amerického prezidenta, ktorý je „mužom neprávosti a hriechu, pričom je prezentovaný ako dieťa svetla“. Avšak ani tieto fakty, pokiaľ som nedostal COVID, nespôsobili ešte úplnú stratu môjho pokoja.

Začínam byť preto presvedčený, že COVID je niečo viac, ako len obyčajný vírus. Možno to tak začalo, ale ten hrozný démon nás nemohol len tak nechať na pokoji. Chápte prosím, že vec, ktorú satan chce viac ako čokoľvek iné, je to, aby ste vy a aj ja skončili v pekle na celú večnosť. Vie, že jedným z najlepších spôsobov, ako nás dostať na cestu do pekla, je priviesť nás v prvom rade do izolácie, strachu, zúfalstva, nedostatku vnútornej slobody a predovšetkým do odlúčenia od prostriedkov našej spásy, sviatostí. Áno, verím, že toto je dielo diabla.

Toto je to, čo diabol robí toľkými možnými spôsobmi a Cirkev a jej hodnostári mu svojím konaním neustále nahrávajú priamo do jeho zákerných a špinavých rúk. Je preto ten najvyšší čas zastaviť to.

Aké je riešenie? Pokiaľ ide o duchovný konflikt, treba proti týmto metódam využiť jeho vlastné metódy. Ak sa satan rozpáli, urobme to aj my. Musíme využiť každú možnosť vo svojom arzenáli. Niektoré z týchto alternatív sú vhodné skôr pre kňazov a biskupov, ale je tu toho veľa, čo môže hocikto z nás urobiť, aby pomohol zastaviť odvekého nepriateľa ľudských duší.

Jedným z prostriedkov, ktoré náš Pán v mojom prípade použil, keď som sa začal cítiť značne dezorientovaný, bolo to, že ma múdro vyradil z celého procesu, ktorý na mňa doliehal. Poslať ma do nemocnice určite nebol ten najpríjemnejší spôsob ako nájsť pokoj, ale ukázal sa ako veľmi efektívny. Žiaden telefón, žiaden počítač, žiadny facebook, žiaden twitter, dokonca ani žiadna dobrá kniha, ktorá by mi zamestnávala myseľ. Táto duchovná očista bola presne to, čo som potreboval. Prinútilo ma to sústrediť sa iba na samotného Ježiša Krista. To diabol neznáša, a práve preto musíme takúto sústredenosť a spôsoby, ktoré k nej vedú s nadšením uvítať. Dnes potrebujeme veľké odpojenie od sveta a súčasne veľké opätovné spojenie s Ježišom viac, ako čokoľvek iné. Možno to bude pre nás ťažké bremeno, bude to náš Kríž, ale ak to neurobíme, budeme pokračovať v ceste démonickej dezorientácie, ktorú si nemôžeme dovoliť.

Ďalšia časť riešenia sa kladie priamo na plecia kňazov a predovšetkým na biskupov. Z lásky k Svätej Matke Cirkvi a z lásky k dušiam ľudí, vrátane duší kňazov a biskupov, na ktorých leží veľká výzva práve kvôli plnosti ich kňazstva, sa musia všetci kňazi vážne zhostiť svojej misie, ktorú sme dostali od Krista, aj keď veľmi dobre vieme, čo to môže priniesť. Že budeme musieť na seba vziať Kríž a niesť ho v Kristovom mene. Ale napokon bratia, nestali sme sa práve pre túto skutočnosť kňazmi? Nemali by sme sa ako kňazi zjednotiť doslovne s Kristovou obetou?

To, čo je potrebné urobiť, musíme urobiť aj v tom prípade, ak by to znamenalo preliatie našej krvi. Ak obeta iným nie je dôležitým dôvodom našej existencie, tak čo by tým dôvodom malo byť? Pekný príjem na celý život? Istota zamestnania? Dôchodok? Úhľadné letáky, ktorými žiadame o podporu alebo dotácie? Nie, to rozhodne nie je dôvod, prečo nás Náš Pán povolal do kňazskej služby, aj keď poniektorí z nás sa sústreďujú v prvom rade na existujúce dobrá. Náš Pán Ježiš Kristus nás v prvom rade povolal k tomu, aby sme zachraňovali duše a využili pre to všetky dostupné prostriedky. Musíme vyzývať ľudí k obráteniu a poskytovať im všetky sviatostné prostriedky, aby sa odvrátili od hriechu pomocou sviatostí (najmä Eucharistia a Svätá spoveď).

Veľmi dôležitú úlohu zohrávajú najmä biskupi. V boji za duše sú práve oni generálmi, stoja v prvej línii. Ak majú odvahu mužov skutočne vziať na seba Kríž a stať sa jeho súčasťou, potom ich budú nasledovať aj všetci kňazi, aj veriaci. Biskup musí byť v prvom rade pastierom a vodcom, ktorý chráni jemu zverené stádo!

Ako to však vyzerá na praktickej úrovni? Dovoľte mi predstaviť niekoľko návrhov, ktoré určite nie sú koncepčne hotové.

Po prvé, ak veríme, že COVID využíva satan na vtiahnutie duší do pekla, potom sa musí stať táto priama konfrontácia s COVIDOM prioritou číslo jeden. Biskupi požívajú obrovskú autoritu, pokiaľ ide o vyháňanie démonov. Ako nástupcovia apoštolov majú vo svojej diecéze plnú moc, nič im nebráni vo vykonaní exorcizmu, samozrejme okrem obáv, že by ich poniektorí mohli označiť za pominutých. Ale aj o Ježišovi Kristovi predsa hovorili, že je blázon. Biskupov, ktorí sa obávajú o svoju povesť sa pýtam – prečo ste sa rozhodli stať kňazmi? Pre pohodlný život alebo ste pripravení zasvätiť svoj život Kristovi aj ako výkupné za mnohých?

Ak ste ako biskupi rozhodnutí zasvätiť svoj život Kristovi, potom si oblečte sutanu, choďte do štyroch rohov svojej diecézy, otvorte si Rímsky rituál, oblečte si fialovú štólu a pustite sa do práce. Tu je ďalší návrh: neskrývajte, čo robíte. Ježiš tiež neskrýval svoju službu vyháňania démonov. Vyháňal diabla na verejnosti, aby pritiahol duše k sebe. Takže ja hovorím, konajte rovnako. Pozvite svojich kňazov, aby sa k vám pripojili. Povolajte rehoľníkov. Povolajte maltézskych rytierov a kňazov Rádu Božieho hrobu aj Kolumbových rytierov! Trpíme vážnym nedostatkom katolíckej identity. Aké je lepšie zobrazenie autentickej katolíckej identity, než vyobrazenie biskupa obklopeného svojimi kňazmi a veriacimi, ktorý odvážne a nebojácne čelí najväčšiemu zlu? Iste, niekto by mohol povedať, že je biskup blázon, ale akému biskupovi by malo záležať na tom, čo si myslia ľudia, ak ide o spásu ľudských duší?

Po mojej skúsenosti s COVID-om som sa podelil o túto myšlienku vykonať exorcizmus proti COVIDU s vlastným biskupom, a ten sa zdal byť tejto možnosti naklonený. Avšak napriek tomu, že sa biskupi musia ujať vedenia, aj my kňazi a veriaci máme právo a povinnosť vyžadovať náležitú pastoračnú starostlivosť, ktorá zahŕňa ochranu pred odvekým nepriateľom. Takže, drahí bratia kňazi a veriaci, proste a požadujte, aby sa začalo konať. Možno vás potom nebude mať váš biskup v obľube, ale príďte a žiadajte. Je potrebné, aby sme sa stali hrdinskými vo viere.

Druhou vecou, ktorou by som chcel povzbudiť každého kňaza je, aby vyhlásil Rok Svätého Jozefa vo svojej farnosti. Svätý Jozef bránil Pannu Máriu a Nášho Pána Ježiša Krista proti démonom v ľudskej podobe (Herodes) s výdatnou pomocou nebies. Spoločne s frátrom Donaldom Callowayom sa domnievame, že by sme mali viac brať do úvahy duchovný odkaz Svätého Jozefa. Biskupi by urobili dobre, keby sa oddali Svätému Jozefovi, dokonca pomáhali ich diecézam v období prípravy na zasvätenie farností Svätému Jozefovi. Nebolo by dokonca na škodu prekvapiť veriacich špeciálnou požehnanou medailou sv. Jozefa, ktorá chráni pred démonmi.

Možno niektorí biskupi nebudú tejto myšlienke naklonení, ale to je v poriadku. Kňazi majú skutočnú pastoračnú autoritu a priznám sa, bol som frustrovaný z toho, ako sa postupne v mysliach mnohých kňazov pomaly zakorenila myšlienka, že by nemali uskutočňovať žiadne iniciatívy bez usmernení z Diecézneho úradu. Toto nakoniec viedlo k duchu priemernosti, pretože sa situácia nemenila k lepšiemu a všetci kňazi si zvykli čakať na príkaz z biskupského úradu, ktorého sa však nikdy nedočkali. Všetci kňazi majú plnú kánonickú autoritu spravovať zverené farnosti. Využite príležitosť. Ak ste rozhodnutí vyhlásiť Rok Svätého Jozefa, urobte to – ak chcete začať slúžiť tradičnú latinskú Svätú omšu, máte na to všetky kánonické práva. Ak chcete začať používať gregoriánsky chorál, urobte to! Máte na to oprávnenie. Nečakajte na povolenie, využite právomoc, ktorú vám daroval Boh bez strachu.

A nakoniec, a čo je najdôležitejšie, je potrebné dôrazne riešiť otázku biskupov a kňazov, ktorí zbavujú svoje stádo samotných prostriedkov spásy, sviatostí. Keď sa na obzore opäť objavia obdobia lockdownu, a už aj pápež František pomerne predčasne ruší vianočné omše vo Vatikáne, je potrebné, aby biskupi a kňazi začali teraz premýšľať o tom, ako budú postupovať nielen proti nezákonnému prekročeniu právomocí vlád, ale aj proti nezákonnému prekročeniu právomocí pápeža či biskupa, ktorý by sa opäť zbavil svojej povinnosti postarať sa o svoje stádo v čase, keď ovce najviac potrebujú svojich pastierov.

Toto musí byť úplne jednoznačné: moja kritika sa netýka biskupov a kňazov, ktorí sa usilovali o udeľovanie sviatostí, ale skôr tých, ktorí bez ducha boja s nadprirodzenou vierou okamžite kapitulovali pred tým, čo by človek so základným zmyslom pre ľudskú slobodu ľahko rozpoznal ako porušenie práv Cirkvi. Žiadna vláda nemá právo povedať Kristovej Cirkvi, ako, kde, kedy alebo koľko ľudí sa môže zúčastniť na Bohoslužbách. Moja kritika smeruje k biskupom a kňazom, ktorí by si radšej získali priazeň v očiach sveta, ktorí by radšej šli spolu, aby sa skamarátili, a radšej by sa skryli pred strachom, než aby odvážne nasadili svoje životy na záchranu duší.

Aby som sa vrátil k predchádzajúcej otázke, prečo sme sa, bratia, stali kňazmi? Aby sme kapitulovali pred represívnymi vládami? Aby sme kapitulovali pred zbabelými biskupmi? Alebo sme sa stali kňazmi, aby sme sa tomu zámerne postavili a to navzdory nebezpečenstvu? Naši predkovia za Krista, katolícku vieru a spásu ľudských duší zomierali. A čo my?

Na vlastnej koži som zažil duchovné pustošenie, ktoré spôsobil COVID. Viem, ako sa duša chytená do pazúrov môže stať diabolsky dezorientovanou a pre pápeža, biskupa alebo kňaza je zbaviť človeka útechy sviatosti v tejto situácii vrcholom krutosti a ťažkého hriechu opomenutia. To, aby pápež nebol aktívne zapojený do boja za slobodu Cirkvi, je priam šokujúce a škandalózne. To isté platí pre biskupov a kňazov v ich vlastných diecézach a farnostiach.

Teraz sa môžu niektorí ozvať na obranu biskupov a kňazov slovami, že oni predsa nemajú žiadnu kontrolu nad nemocničnou politikou, ani vládnymi nariadeniami, a možno na tom bude aj niečo pravdy. Ale kde je ich boj? Čo by sa stalo, keby sa sám biskup objavil v miestnej katolíckej nemocnici s malou armádou kňazov, prišiel by s médiami, aby situáciu zaznamenali, a všetci by si vypočuli spovede chorých, rozdávali posledné pomazania a Sväté prijímanie? Práve toto potrebujeme, biskupov, ktorých svet nezastraší, a pre ktorých nie je podstatné to, čo si o nich myslia politici a ľudia vlažní vo viere! Práve teraz veľmi potrebujeme nebojánych kňazov a biskupov, zapálených pre záchranu ľudských duší!

Minulý týždeň sme vo Veľkej Británii zaznamenali ďalší povinný lockdown, vrátane tvrdého zákazu slávenia Svätých omší. Biskupi oprávnene vydávajú vyhlásenia, ktorými odmietajú túto nespravodlivosť, ide však len o obyčajné vyhlásenia.

Článok pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk