Klaus: Česi a Slováci voči sebe v priebehu rozdeľovania štátu necítili nevraživosť a necítia ju ani teraz. V tomto zmysle sa rozdelením štátu nič nezhoršilo, skôr zlepšilo

Praha 12. decembra 2017 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Pri príležitosti 25. výročia rozdelenia Československa sa bývalý prezident Václav Klaus rozhodol publikovať niekoľko poznámok k tomuto, podľa jeho slov, výnimočne priateľskému “rozvodu”, ktorý sa ani len nedá porovnať k porblematickým rozpadom iných krajín ako Juhoslávia. Klaus vo svojom príspevku naráža aj na súčasné dianie vo Veľkej Británii a Španielsku.

Mnohí, a ja osobne to cítim veľmi silno, považujeme za celkom mimoriadne, v podstate za unikátne a za dlhú dobu viac ako potrebné, že sa nám podarilo priviesť bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara do Prahy a pozvať ho k verejnému vystúpeniu. Naším zámerom je touto formou pripomenúť 25. výročie výnimočne priateľského, starostlivo a zodpovedne organizovaného a na kooperatívnej báze koncipovaného rozdelenia Československa.

Všetky tieto adjektíva sú dôležité. Väčšina delení štátov v dávnej i nedávnej histórii bola úsekmi nepriateľskými, neorganizovanými a nepripravenými, a preto nevyhnutne chaotickými. Prebehli s vysokými nákladmi, často aj so stratami ľudských životov. Som presvedčený, že to bolo preto, že k nim dochádzalo bez plnohodnotnej, druhou stranou plne rešpektujúcej spolupráce a vzájomného pochopenia.

Z doby nedávno minulej stačí spomenúť rozpad (nie rozdelenie) Juhoslávie alebo úplne nekooperatívne zrealizované ukončenie existencie Sovietskeho zväzu. Aj súčasné úsilie Veľkej Británie o vymanenie sa z Európskej únie je až doteraz tiež úplne nekooperatívne (nie náhodou sa používajú slová hard a soft brexit), veľmi nekooperatívne bolo a je rokovanie Madridu s Katalánskom. V tejto terminológii musíme povedať, že naše rozdelenie bolo mimoriadne soft – najmä z hľadiska medziľudských vzťahov.

Ja sám som ani vtedy, ani nikdy potom, necítil na Slovensku akékoľvek nepriateľstvo voči našej krajine a ani voči svojej osobe. Možno môže mať pán kolega Mečiar trochu iné pocity z reakcií niektorých českých médií a časti politikov, ale Česi a Slováci voči sebe v priebehu rozdeľovania štátu necítili nevraživosť a necítia ju ani teraz. V tomto zmysle sa rozdelením štátu nič nezhoršilo, skôr zlepšilo.

Medzi rokom 1992 a rokom 2017 je medzera jednej generácie. Pamäť nezadržateľne slabne, všeličo je už zabudnuté, aj vtedajším teenagerom je dnes už cez štyridsať. Mnohí účastníci udalostí rokov 1990 až 1992 nie sú medzi nami. Považujeme – a teraz snáď hovorím aj za pána premiéra Mečiara – za svoju povinnosť udržiavať férovú interpretáciu toho, čo sa vtedy udialo, odmietať vedomé a zámerné dezinterpretácie vtedajších udalostí a nedopustiť, aby bolo rozdelenie spoločného štátu zneužívané k novým politickým hrám.

Za seba musím povedať, že som vedel už vtedy a viem ešte silnejšie teraz, že rozdelenie v roku 1918 vzniknutého – teda z historického hľadiska len veľmi krátko existujúceho – spoločného štátu Čechov a Slovákov bolo logickým, správnym a potrebným, vtedy navyše nevyhnutným krokom. Priznám sa, že som to tak dobre nevedel v desaťročiach pred koncom komunizmu a dodávam, že som to možno tak dobre nevedel nielen kvôli svojej nepozornosti, ale aj preto, že som nebol Slovák. Český pohľad na tieto veci bol vždy trochu odlišný.

Komunizmus akékoľvek nahlas prednesené úvahy o výhodách a nevýhodách spoločného štátu znemožňoval a my Česi sme v tom čase mali jediný cieľ: zbaviť sa komunizmu. Všetky naše pocity krivdy či nespravodlivosti sme odvíjali výlučne od komunistickej neslobody a iracionality.

Slovensko vedľa pocitu neslobody komunistickej cítilo aj neslobodu národnú. My sme nadmerný centralizmus spájali výlučne s komunizmom, Slováci aj s Prahou. My sme iracionálne štruktúru ekonomiky dávali za vinu systému centrálneho riadenia a plánovania, Slováci to spájali aj so zámerným (teda niekým organizovaným) presunom ťažkého a zbrojárskeho priemyslu na Slovensko. Vo výpočte asymetrií týchto našich pocitov by som mohol pokračovať, ale predvolený rozdiel pohľadu je zrejmý, neodmysliteľný, chcelo by sa povedať “objektívne” existujúci.

Komunizmus zakazoval každý slobodný diskurz o čomkoľvek, preto ani téma štátoprávneho usporiadania nebola vážne diskutovanou (s výnimkou toho, že na konci 60. rokov Slováci presadili federalizáciu dovtedy unitárneho štátu.) Určite to nebolo prediskutované na českej strane. Na rýchly ponovembrový vývoj v týchto veciach sme neboli plne pripravení. Preto sme boli tak prekvapení prvou veľkou štátoprávnou epizódou, prvým karambolom, onou známu pomlčkovou vojnou, ktorá bola vyvolaná v januári 1990 prejavom prezidenta Havla vo Federálnom zhromaždení, na mieste, kde sme sa dnes zišli.

Vďaka pomlčkovému konfliktu sme si postupne začali uvedomovať dlhodobé príčiny nášho štátoprávneho problému a postupne sme získavali schopnosť oddeľovať ich od krátkodobých dôvodov, od konkrétnych spúšťacích mechanizmov vtedajších politických sporov.

Začali sme si – my na českej strane – pripomínať nielen nemalé, z minulosti pretrvávajúce rozdiely oboch častí vtedajšieho štátu, ale aj umelosť a nesamozrejmosť projektu Československa. Novo sme sa začali pozerať na opakovane vznikajúce krízy a trhliny nášho sedemdesiatročného spolužitia, ku ktorým dochádzalo v uzlových bodoch našich moderných dejín – či už to boli roky 1939, 1968, 1990. Zrazu začalo byť zrejmé, že sa vo všetkých týchto “trhlinách” Slovensko hlásilo k revízii roku 1918, čo naznačovalo, že sa s Československom, ako bolo pôvodne koncipované, nie plne identifikovalo. Nič z toho nebolo výmyslom roku 1992 a politikov roku 1992, akokoľvek sa to niektorí ľudia stále snažia tvrdiť.

Toto všetko obnažil koniec komunizmu a pád všetkých tabu, ktoré so sebou tento režim nevyhnutne niesol. Asymetriu pohľadu Čechov a Slovákov politická reprezentácia Slovenska rýchlo uchopila, zatiaľ čo my sme sa tým dlhú dobu málo zaoberali. Niektorí to ignorovali a bagatelizovali (alebo sa v tom pohybovali ako slon v porceláne), iní začali na Slovensku, veľakrát prekvapivé a ostré výroky, impulzy, plány a zámery odpovedať agresívne – výlučne z dôvodov získavania lacných politických bodov doma (Kalvodova ODA, ale v priebehu času stále viac aj Pithartová, zdanlivo holubičia vláda).

Nie je čas a priestor rozoberať tisíce drobných i významnejších udalostí od novembra 1989 do volieb v júni 1992. A tiež nie je dôvod tisíckami detailov zatemňovať základnú dejovú linku, lebo práve o tú nám musí ísť.

Pred voľbami v júni 1992 česká politická reprezentácia rozdelenie štátu nepripravovala, čo by som si tak isto netrúfol povedať o reprezentácii Slovenska, resp. o jej významnej časti. Nemám na mysli primárne Vladimíra Mečiara, skôr mám na mysli vtedajšiu slovenskú vládu na čele s Jánom Čarnogurským (ale aj s ministrom financií Kováčom). Voľby na českej strane jednoznačne odmietli dvojdomkári (a reformní komunisti) z Občianskeho hnutia, na Slovensku úplne vyhorela bratislavská kaviareň Verejnosť proti násiliu, uvažujúca veľmi – v úvodzovkách – pražsky. Karty boli voľbami rozdané celkom jednoznačne. Víťazi volieb dostali dostatočný mandát.

ODS, ktorá sa – v úsilí o udržania spoločného štátu – ako jediná z českej politickej scény pokúšala kandidovať aj v slovenských voľbách, celý tento už rozbehnutý štátoprávny problém – pri svojom malom zastúpení vo federálnej vláde a nevýraznom vo vláde slovenskej – po svojom víťazstve vo voľbách viac menej zdedila. Na Slovensku získala kľúčovú pozíciu HZDS Vladimíra Mečiara. Obidvaja sme rešpektovali výsledok volieb, čo bolo kľúčové. Obidvaja sme výsledok volieb pochopili ako jasné oznámenie – Slovensko chcelo samostatný štát, Česko by spoločný štát akceptovalo, ale odmietalo tretiu cestu, odsúvanie riešenia, nezadržateľné narastania prvkov samovoľného rozpadu, ktorý som sa – ako federálny minister financií – dlho snažil brzdiť. Boli sme si vedomí aj nezostaviteľnosti akéhokoľvek ďalšieho štátneho rozpočtu federácie. Preto sme – s Vladimírom Mečiarom – veľmi rýchlo, už pri našich prvých povolebných stretnutiach, dospeli k záveru, že je rozdelenie nevyhnutné. Volebný výsledok to určil celkom jednoznačne. V tomto smere boli obe vlády – česká i slovenská – jednotné. Líšili sa medzi sebou aj vnútri seba len dôrazmi.

Všetko ďalšie už bolo logickým dôsledkom. Rozhodujúce bolo, že boli naše vzájomné vzťahy s Vladimírom Mečiarom a naše hocikedy bolestné a zdĺhavé vyjednávania úplne korektné. Po celé dlhé týždne a mesiace. Chcel by som využiť túto príležitosť a Vladimírovi Mečiarovi poďakovať. Bez neho by proces rozdelenia Československa nemohol dopadnúť tak dobre, ako dopadol.

V žiadnej chvíli sme nedopustili roztržku. Vedeli sme, že je potrebné chápať druhú stranu. Vedeli sme, že nikto nemôže vyhrať 10: 0. Vedeli sme, že ústupky a kompromisy sú nevyhnutné. Vedeli sme, že nám za tieto kompromisy nebudú všetci tlieskať, ale boli sme si istí, že boli potrebné. Som si tým istý aj teraz.

Vývoj za uplynulých 25 rokov nám dal za pravdu.

Václav Klaus, vystúpenie na seminári “Klaus – Mečiar: Štvrťstoročie novej českej a slovenskej štátnosti”, budova bývalého Federálneho zhromaždenia, Praha, 11. decembra 2017.

Pôvodný text: Poznámky k 25. výročí přátelského a pro obě země prospěšného rozdělení Československa