Moskva 18. januára 2022 (HSP/Foto:TASR/AP-Fabrice Coffrini, Pixabay)
Americké médiá sú stále plné Ukrajiny. Túto tému sa pokúsili priniesť aj na rokovania medzi Ruskom a USA v Ženeve. Najprv 90, neskôr 100 a najnovšie už 125 tisíc ruských vojakov je údajne pripravených „vtrhnúť“ na územie Ukrajiny. A majú tiež 18 scenárov „odvety“. Jednoducho humbug.
Joe Biden a Kamala Harrisová obyvateľom USA usilovne hovoria, že ak dôjde k vojenskému konfliktu s Ruskom, stane sa tak niekde veľmi ďaleko. Tisíce kilometrov cez moria a oceány leží nejaká krajina Ukrajina, ktorú nikto nevie nájsť ani na mape. Tá statočne bojuje s moskovským tyranom. A Američania jej posielajú „lúče dobra“.
Mimochodom, prípadná konfrontácia s Čínou je prezentovaná úplne rovnako. Údajne sa bude odohrávať v ďalekom a exotickom regióne a nepriblíži sa k americkým mestám.
Vojna môže prísť do USA veľmi ľahko
V skutočnosti je v obrane krajiny veľké množstvo slabých miest. V normálnom demokratickom štáte by táto vec stála za širokú diskusiu. A práve teraz je na to ten správny čas.
O týchto zraniteľnostiach obrany USA hovorí výlučne americká armáda vo svojich špecializovaných publikáciách. Široká verejnosť naďalej hltá hollywoodske rozprávky o tom, ako statočná americká námorná pechota „robí poriadky“ po celom svete. Kto je na rade? Rusi, Číňania či Iránci? Alebo už mimozemšťania?
Americká armáda medzitým vyjadruje vážne znepokojenie nad najnovšími ruskými vynálezmi. Pritom aj pre časť ruskej verejnosti sú tieto nadzvukové zbrane „len“ Putinovými hračkami.
Americké ministerstvo obrany sa ich však vážne bojí. Pretože uznáva, ako sa uvádza v jeho prehľade protiraketovej obrany ministerstva z roku 2019, že „aktívna protiraketová obrana sama o sebe nepomôže USA vyhrať konflikt. Vzhľadom na výhodu potenciálneho protivníka s jeho obrovským počtom rakiet v porovnaní s našou obmedzenou súpravou obranných nástrojov. USA musia zlepšovať, investovať a vyvíjať …“
To isté pred pár mesiacmi priznal aj šéf Severného velenia USA Glen Vanherk. Označil Rusko za hlavnú hrozbu Bieleho domu. „Rusko má schopnosti, ktoré pred dvadsiatimi rokmi jednoducho neexistovali. Sú to riadené strely, ktoré radar nevidí. Tiež tiché ponorky, ktoré nie sú o nič horšie ako naše.“
„Prípad“ Venezuela
Americkí novinári sa pred časom veľmi zabávali, keď od ruského diplomata Sergeja Rjabkova počuli, že nie je vylúčené využitie území latinskoamerických krajín na vojenský tlak na USA.
Keď sa v decembri 2018 ozaj ruské bombardéry Tu-160 „vyskytli“ vo Venezuele, smiech prešiel i najvyšších predstaviteľov americkej armády. Lietadlá tam navyše prileteli tesne po ďalšom neúspešnom pokuse Bieleho domu o zvrhnutie tamojšieho vodcu Nicolasa Madura.
Hlavné analytické oddelenia amerického ministerstva obrany, Rand Corporation, potom dospelo k smutnému záveru. A to, že USA nemá nič zvláštneho na ovplyvnenie Venezuely, ak bude pokračovať vo vojensko-technickej spolupráci s Ruskom.
Na rozmiestnenie konvenčných zbraní v tejto republike by mohli byť uvalené sankcie. Táto chudobná, no hrdá krajina je však už prísne sankcionovaná. A ako môžu reagovať na rozmiestnenie jadrových zbraní? Ak v jej vodách „zaparkuje“ ruská ponorka s plnou muníciou? V takom prípade môžu podľa ich analytikov americké úrady tak akurát „vyjadriť hlboké znepokojenie“.
Obnovenie ruskej vojensko-technickej spolupráce s Kubou môže byť tiež pre USA veľmi bolestivé. Ani o tomto Američania neradi hovoria. Zdá sa, že spomienka na kubánsku raketovú krízu ich traumatizovala na celé desaťročia. Pred dvoma rokmi však vplyvný britský magazín The Spectator varoval USA pred nebezpečenstvom vojenskej aliancie medzi Ruskom, Kubou a Venezuelou. Pripomenul, že tieto krajiny spolu sú schopné „poraziť USA na ich zadnom dvore“.
V zozname obáv americkej armády nenájdeme „zasahovanie do volieb“, vtipy o ruských agentoch či protiruské nezmysly. Americký rezort obrany má oveľa vážnejšie dôvody na obavy.
Ich analytici varovali aj pred zanedbanou úrovňou amerických jadrových zbraní. Posledných dvadsať rokov, keď Rusko narýchlo prezbrojovalo a modernizovalo svoju armádu, USA pokojne zaspávali na vavrínoch „víťazstva“ v studenej vojne.
Výsledkom je, že americké najúdernejšie rakety vyrobené pred viac ako polstoročím, doslova dožívajú. Ich životnosť už dávno vypršala a opakovane sa predlžovala. Rakety a celá ich infraštruktúra sú extrémne a beznádejne opotrebované. Dnes skladajú ich opravári funkčné časti z dvoch či troch zariadení v nádeji, že aspoň niečo bude fungovať.
Tieto odhalenia tak objasňujú, prečo Bidenova administratíva tak rýchlo a pokorne, bez akýchkoľvek ďalších podmienok, predĺžila zmluvu o strategických útočných zbraniach s Ruskom.
Požiadavky na konštrukciu nových rakiet, ktoré by nahradili tie dosluhujúce, prichádzali opakovane. No až teraz sa objavil skutočný program. Nové zariadenia ale plánujú USA uviesť do života v rozpätí rokov 2030 až 2036.
Modernizácii amerického obranného priemyslu však značne bráni rozkol medzi jeho vrcholnými predstaviteľmi. Dokonca aj o nových raketách boli veľké spory. Existuje vplyvný názor, podľa ktorého pozemné raketové odpaľovacie systémy nie sú vôbec potrebné, Že sa USA môžu obmedziť na bombardéry a ponorky.
Ponorky triedy Ohio ale USA plánujú zošrotovať a nahradiť novými ponorkami triedy Columbia. Lenže tento projekt sa stane realitou až v roku 2031. Bombardér B-52H prvýkrát zišiel z výrobnej linky v roku 1962. Americkí analytici sa mierne vyjadrili, že sa na ňom „ukazuje vplyv veku“. Vylepšenie už potrebuje aj jeho mladší brat B-2.
S čím chcú USA poraziť Rusko a Čínu?
Nie, nebudeme napodobňovať našich amerických partnerov a volať ich krajinou „Horná Volta s hrdzavými raketami“. Je hlúpe a vulgárne zasypávať urážkami silného súpera. Nemožno sa však ubrániť otázke, ako vlastne chce americká armáda s takou „výbavou“ odolávať Rusku a Číne? S ich modernými armádami a ultramodernými zbraňami?
Zaradia USA elegantnú spiatočku?
Zdá sa, že určité pochopenie týchto realít na Západe pomaly prichádza. Novinári a experti už Washingtonu ponúkajú svoje vlastné verzie, ako sa elegantne vzdať pozícií bez straty tváre. Zrazu sa objavujú hlasy, že vlastne nikto nikdy nemal v úmysle prijať Ukrajinu a Gruzínsko do NATO. Načo?
Takže USA môžu veľmi rýchlo prejsť od popierania k vyjednávaniu. Výsledkom môže byť stiahnutie rakiet z Európy a „odovzdanie“ Ukrajiny a Gruzínska. Zároveň sa ale budú tváriť, že je to len ťah na oklamanie protivníka.
Lenže čítanie správ amerického ministerstva obrany môže dosť dobre „spôsobiť Američanom depresie“. A výsledkom napokon bude musieť byť prijatie všetkých podmienok Ruska.
Viktória Nikiforová