Dlhá a zamotaná história
Konflikt o Náhorný Karabach má dlhú a zamotanú históriu. V širšom kontexte sa tu prelínajú prvky náboženské s etnickými antagonistami. Azerbajdžanci sú moslimovia – šiiti a Arméni sú jedným z najstarších kresťanských národov. Arméni tvoria osobitnú skupinu Indoeurópanov, zatiaľ čo Azerbajdžanci sú Turkotatári. Arméni sú starovekým národom a pôvodne obývali omnoho väčšie územie ako dnes, vrátane prakticky celej východnej časti dnešného Turecka. Aj svätá hora Arménov Ararat je dnes v Turecku a Arméni z Jerevanu vidia ich ospevovaný Ararat voľným okom, ktorý je ale v Turecku. V histórii sú známe mnohé masakry Arménov. Najväčšia a najznámejšia je genocída Arménov v osmanskom Turecku v roku 1915, kedy bolo zabitých do 1,5 milióna Arménov. Strach z novej genocídy žije v Arménoch dodnes.
Pan-turkizmus
Slovenský výraz Turkotatári ale nie je najpresnejším výrazom. V angličtine sa používajú slová Turkish (turecký) a Turkic. Turkic zahrňuje všetky príbuzne národy od Turkov cez Azerov (Azerbajdžancov), Turkménov, Uzbekov, Kazachov, Kyrgyzov, Tatárov, Baškirov, čínskych Ujgurov až po ruských Jakutov v Sibíri. Je to niečo podobné ako v našom prípade pojmy Slovan a Slovák (Sloven). V ruštine sa zase rozlišuje medzi slovami Turki (Turci) a Ťjurki, t. j. všetky príbuzné „turkotatárske„ národy. Preto povedať Azerbajdžancovi, že je Tatár, tak sa urazí. Ale na základe príbuznosti týchto národov vzniklo hnutie „pan-turkizmus“ usilujúce sa o spoluprácu a zjednotenie všetkých „Turkotatárov“ ( Pre porovnanie viď slovanskú vzájomnosť a panslavizmus, ktorý založili Slováci ako Ján Hrkeľ, Kollár a Štúr). Pan-turkizmus je mimoriadne silný v Turecku, ktoré je najväčším „turkotatárskym“ národom a štátom a tiež ekonomicky najvyspelejším. Hoci v strednej Ázii jednotlivé národné identity sú silnejšie rozvinuté, v Azerbajdžane sa značná časť obyvateľstva považuje za „azerských Turkov“. A samotní Arméni volajú Azerbajdžancov jednoducho Turci.
Arménske menšíny v Rusku, USA a Francúzsku
Už toto krátke zhrnutie poukazuje na zložitosť otázky Náhorného Karabachu a vzájomnú nenávisť a nezmieriteľnosť pozícii ako Arménov tak aj Azerbajdžancov. Po genocíde Arménov v osmanskom Turecku sa mnohým Arménom podarilo ujsť a to je jednou z príčin prečo sú dnes významné (počtom ale aj hospodársky) arménske menšiny (a tým pádom lobby) v Rusku, USA a Francúzsku. Prítomnosť silnej arménskej diaspory v týchto štátoch tiež pomáha vysvetliť spoločnú výzvu USA, Francúzska a Ruska bojujúcim stranám na zastavenie bojov a varovanie Turecku, aby nezasahovalo do konfliktu.
Vplyv Ruska
Okrem Arménska a Azerbajdžanu emócie sú vybičované aj v Turecku a sú dosť silné aj v kresťanskom Rusku, ktoré historicky bolo protektorom „kresťanských arménskych bratov“. Ale vzťahy sa naštrbili po nedávnej farebnej revolúcii v Arménsku a proamerickej orientácii nového Arménskeho vedenia. Rusko-arménskym vzťahom nepomohlo ani nedávne zatvorenie väčšiny ruských televíznych kanálov a zatváranie ruských škôl novou vládou v Jerevane. Na druhej strane dodnes na arménsko-tureckej hranici stojí 5000 ruských vojakov a nikto v Arménsku sa ich zatiaľ nechystá odtiaľ vyháňať. Všetci priveľmi dobre vedia, čo by sa stalo potom…..
Ale pravdou tiež je, že hoci obyčajní Rusi drvivou väčšinou podporujú Rusov na Kryme a tiež Rusov na Donbase, Podnestrovsku (dobyté Suvorovom od Turkov za čias Kataríny Veľkej, dnes oficiálne súčasťou Moldavska), alebo Osetíncov v Južnom Osetsku (Gruzínsku), podpora Arménov oslabla a v súčasnom konflikte vôbec nie je až taká výrazná. Podľa portálu Vzglyad (Pohľad, Názor) iba 20 percent je za ruskú podporu Arménsku v konflikte o Náhorný Karabach (po arménsky Arcach). 50 percent si želá, aby Rusko bolo sprostredkovateľom medzi Arménskom a Azerbajdžanom. A celá štvrtina si želá, aby Rusko do konfliktu nezasahovalo. Samozrejme prieskumy sa líšia a iné poukazajú na väčšiu podporu Arménom, hlavne zo strany nábožensky a nacionalisticky orientovaných Rusov. Zatiaľ oficiálna pozícia Ruska je, že sú ochotní rozmiestiť vojská na bojovej línii, ale len so súhlasom obidvoch strán.
Rusko má ale aj dobré vzťahy s Azerbajdžanom. A to nielen hospodárske, ale aj kultúrne. Väčšina obyvateľov azerbajdžanského hlavného mesta Baku dodnes plynule hovorí po rusky. Azerbajdžanský prezident Alijev vyštudoval ruskú diplomatickú školu MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov), ktorú známy americký politológ, dlhoročný minister zahraničných vecí a ikona diplomacie Henry Kissinger nazval ruským Harwardom. V Azerbajdžane je dodnes cítiť ruský kultúrny vplyv a hlavne v Baku je spoločnosť natoľko „svetská“, že návrat k islamským zákonom je ťažké si predstaviť.
Navyše v Rusku okrem asi 2-3 miliónov Arménov žije aj asi milión Azerbajdžancov. V poslednom čase sa vedú aj intenzívne rozhovory o možnom otvorení pobočky MGIMO v Baku a tiež ruských škôl. Je tiež zaujímavé, že azerbajdžanský prezident Aliev sa obrátil po rusky k Rusom počas jeho interview ruskému kanálu Rossia 1. O tureckej pomoci nepovedal skoro nič a prítomnosť džihádistov poprel. Hovoril o dobrých rusko-azerbajdžanských vzťahoch a pripomenul, že v Arménsku sa dostali k moci Sorošovci (to jesť nová vláda americkej orientácie po farebnej revolúcii). Samozrejme to prehnal, lebo ani nová arménska vláda nie je napriek zmenám vyslovene antiruská. Je to zaujímavé, lebo hneď po Alijevovi nový arménsky premiér Pašiňan sa snažil v príhovore po rusky k Rusom ich presvedčiť, že majú podporiť Arménsko a nie Azerbajdžan.
Pravdepodobnými červenými líniami pre Rusko na priame zasiahnutie do konfliktu by bol útok na samotné Arménsko, priama turecká agresia alebo väčšie nasadenie protureckých islamskych džihádistov zo severnej Sýrie na fronte v Náhornom Karabachu. Rusko je viazané pomôcť Arménsku v prípade útoku na Arménsko na základe Dohovoru o kolektívnej bezpečnosti medzi Ruskom, Arménskom, Bieloruskom, Kazachstanom, Kyrgyskom a Tadžikistanom. Rusi bojujú proti džihádistom v Sýrii a prítomnosť týchto džihádistov na hraniciach Ruska je neakceptovateľná. Ich bojové nasadenie už nezávisle od seba potvrdili nielen Rusko, ale aj Francúzsko a USA. Spoločné vyhlásenie USA, Francúzska a Ruska ako spolupredsedajúcich Minskej skupiny pre mierové urovnanie karabachského konfliktu je síce dôležité, ale Francúzsko nie je schopné vojensky zasiahnuť. Rusko je ale zatiaľ opatrné.
Vplyv USA
Čo sa týka USA, dá sa len špekulovať, aké môžu byť ich skutočné pohnútky. Nedá sa vylúčiť aj to, že USA môžu zachrániť Arménsko výmenou za vojenskú základňu USA v Arménsku pri súčasnom vypovedaní Rusov z Arménska. Takáto vojenská základňa by tiež prakticky bola na hranici s pre USA nepriateľským Iránom. Tiež môže existovať aj stratégia obklúčenia Ruska od Pobaltia cez Bielorusko a Ukrajinu až po Kaukaz. Alebo USA môžu čakať ako sa situácia vyvinie, a potom uvidia ako ďalej… Taktiež môže byť výhodné založiť väčší požiar a vtiahnuť Rusko s „neposlušným“ Tureckom do vzájomnej vojny. Je pred voľbami v USA. A hlasy Arménov v USA sú dôležité.
Hovorí sa, že arménska lobby je v USA druhá najsilnejšia po židovskej lobby. Toto by tiež čiastočne vysvetľovalo americkú podporu spoločnému vyhláseniu a výzve k bojujúcim stranám Ruska, USA a Francúzska. Nech je americká stratégia a skutočné motívy akékoľvek, je zrejmé, že najviac pri súčasnom konflikte môže stratiť okrem Arménska práve Rusko. Zásahom na gruzínky útok na Južné Osetsko v 2008, Rusko ukázalo na Kaukaze, že je schopné ochrániť svojich tradičných spojencov. Na Kaukaze je dôležité sa zastať svojich spojencov. Ale dnes môže Rusko o túto povesť prísť. A Turecko ju môže získať. Nedá sa ale vylúčiť, že USA a Rusko by mohli spoločne zasiahnuť do konfliktu. Ale otázka je, či je to možné pri dnešnom antagonizme medzi Ruskom a USA.
Vplyv Turecka
Hoci to Azerbajdžan oficiálne popiera, Turecko hrá významnú úlohu v konflikte. Na spoločnú výzvu USA, Ruska a Francúzska odpovedalo v prvom rade Turecko a konkrétne prezident Erdogan, ktorý je pôvodom gruzínsko-adžarský moslim (Adžari sú Gruzíni, ktorí počas tureckej nadvlády prestúpili na islam). Erdogan odmietol prímerie a dodal, že je „neprípustné žiadať zastavenie bojov v regióne“. Arménsko musí odísť zo všetkých okupovaných území, vrátane „okupovaného Náhorného Karabachu“.Vo vystúpení v tureckom parlamente Erdogan tiež povedal, že Turecko bude naďalej podporovať Azerbajdžan (vojensky, politicky, aj diplomaticky) na základe princípu „dva štáty, jeden národ“, to jesť sú dva štáty – Turecko a Azerbajdžan, ale národ je iba jeden – turecký. A preto Turecko je s Azerbajdžanom dušou aj krvou.
V politike Turecka sa prejavujú tri nebezpečné „piliere“. Je to (1) pan-turkizmus (viď vyššie), (2) pan-osmanizmus (obnovenie tureckej Osmanskej ríše) a (3) pan-islamizmus (export tureckého islamu; tu si konkuruje s wahabizmom Saudskej Arábie). Táto politika sa vypuklo prejavuje hlavne v Lýbii, Sýrii, Iraku a v spore s Gréckom a Cyprusom. A teraz sa to veľmi jasne prenieslo do Zakaukazska. Erdogan sa evidentne nebojí Francúzska ani celej EU. Vzťahy s USA sú síce dosť vyhrotené, ale USA sa nechcú úplne rozhádať s Tureckom, druhým najsilnejším (po USA) štátom NATO.
Čaká Európu nová turecká invázia?
Rusko, vzhľadom na antagonizmus zo strany USA a EU, sa snaží hľadať zložitý dialóg s Tureckom. Ale protirečenia sa vyhrocujú a Turecko sa snaží vojensky, ekonomicky a politicky expandovať do krajín bývalého ZSSR. V tejto situácii môžu prorocky zvučať slová nového arménskeho premiéra Pašiňana, ktoré povedal nemeckému časopisu Bild. „Pri nesprávnom hodnotení situácie v Náhornom Karabachu „sa Európa môže dočkať Turecka pod Viedňou“. (narážka na pokus Turkov dobyť Viedeň v 1683, ktorý sa nakoniec skončil ich porážkou). Pritom zdôraznil, že Náhorný Karabach a Arménsko „sa stali frontom civilizácie“.
Leninova svetová revolúcia versus realita tureckého nacionalizmu
Iróniou osudu je, že po prvej svetovej vojne a porážke tureckej Osmanskej ríše mierová zmluva zo Sevres stanovila, že Arménsko malo dostať nielen Karabach a horu Ararat, ale aj oblasť jazera Van a Erzurum s Karsom v dnešnom Turecku. Ale turecké hnutie pod vedením Mustafa Kemal Pašu, neskoršie Ataturka (otca Turkov), odmietlo mierovú dohodu. Nasledujúce vojny, hlavne s Grékmi a Arménami, sa skončili tureckými víťazstvami. Sovietsky vodca Lenin, videl v Ataturkovi revolucionára (ktorý mohol založiť „sovietskú tureckú republiku) a podporil Ataturkovo Turecko finančne a tiež aj dodávkami zbraní.
Mierová dohoda z Moskvy z roku 1921 vrátila Turecku ruský Kars (obývaný do vojny Arménmi) a ustanovila autonómnu republiku Nachičevan, ktorá spadala pod sovietsky Azerbaijdžan. Ataturk samozrejme žiaden revolucionár nebol a ani nechcel marxistickú revolúciu v islamskom svete. On bojoval výlučne za Turecko. Náhorný Karabach tiež dostal autonómiu, ale v rámci sovietskeho Azerbajdžanu. Navyše, Náhorný Karabach nedostal priame spojenie s Arménskom. Je enklávou v Azerbajdžane.
Tridsaťročná vojna o Náhorný Karabach
V roku 1988 sa miestni Arméni vzbúrili a vypukla vojna ktorú Arméni asi aj za pomoci rozpadajúcej sa sovietsko-ruskej armády vyhrali. A pri tejto príležitosti sa zmocnili aj územia medzi Arménskom a Karabachom, pričom milión Azerbajdžancov sa stalo utečencami. Hoci aj v Arménsku aj v Azerbajdžane vládnu klany, pre azerbajdžanskú elitu nehrozí zánik národa. Na druhej strane z pohľadu Arménov vojny s rôznymi „Turkami“ sú existenčnou záležitosťou. Pre nich ide o prežitie Arménov. Pamätajú si masakry a v boji o prežite prejavujú hrdinstvo. Deti vysokopostavených arménskych politikov dobrovoľne narukovali a bývalý arménsky prezident Kočarian po prepustení z väzenia (kvôli údajnej korupcii) okamžite odišiel na front.
Hovorí sa, že po prepustení a pred odchodom na front do Karabachu (pre Arménov Arcachu) bol objatý jeho úhlavným nepriateľom a dnešným premiérom Pašiňanom. Dnešné Arménsko má ale jednu nevýhodu. Má asi dva milióny obyvateľov oproti desiatim miliónom Azerbajdžancov. A Azerbajdžan je kvôli rope a plynu ďaleko bohatší a je lepšie vyzbrojený. Je teda lepšie pripravený na dlhodobú vojnu. Situácia na fronte ukazuje, že hoci sa Azerbajdžanu zatiaľ nepodarilo prelomiť húževnatú arménsku obranu, čiastkové úspechy pri ich ofenzíve už zaznamenali.
Záujmy Iránu a postoj Gruzínska
Paradoxom je, že Arménsko má vcelku dobré vzťahy s islamskou republikou Irán. Arménska menšina v Iráne je asi jediná náboženská menšina, ktorá nie je utláčaná v šiítskom Iráne a Peržania (Iránci) na rozdiel od Turkov nikdy nevyvražďovali Arménov. Jedným z dôvodov iránskej podpory Arménsku je aj súperenie šiitského perského Iránu so sunitským Tureckom. A keďže v severnom Iráne žije významná azerská menšina, Irán nemá záujem dovoliť nový masaker Arménov a priame spojenie Turecka a Azerbajdžanu. Problémom Arménska tiež je, že Gruzínsko, ktoré sa nachádza medzi Ruskom a Arménskom, zablokovalo prístup do Arménska dokonca aj pre humanitárne ruské konvoje. Rusi musia obchádzať Gruzínsko cez Kaspické more a Irán, ktorý má krátku, ale strategickú hranicu s Arménskom. Čo sa týka (kresťanského) Gruzínska a blokády Arménska, otázka je, či sa Gruzínsko dohodlo samostatne s (šiitsko-svetským) Azerbajdžanom, alebo im niekto zvonku aj pomohol….
Ako sa zachová Rusko, USA a Turecko
Situácia je neprehľadná a značne komplikovaná. Obidve strany sa predbiehajú v propagande a ich pozície sú navzájom nezmieriteľné. Pokiaľ by Arménsko odrazilo azerbajdžanskú ofenzívu, asi by veľmoci sprostredkovali prímerie. Otázka ale je, čo sa stane v prípade postupu azerbajdžanských vojsk do Náhorneho Karabachu alebo Arménska? Pokiaľ je ochotné ísť Turecko? Zostane pri agresívnej rétorike, alebo Turecko skutočne naplní svoje hrozby? Bude dôkaz o účasti v bojoch protureckých džihádistov? Čo urobí pri porážke Arménska a dobytí Náhorného Karabachu Rusko? A ako sa zachová USA?
Slovensko a nebezpečenstvo regionálneho konfliktu
Vznikne veľká vojna? Zapáli sa obrovský požiar? A čo Slovensko? Vidíme si ďalej ako na kraj nosa? Alebo sa úspešne naďalej navzájom nenávidíme a hádame? A pretekáme sa o to kto povie väčšiu hlúposť a silnejšie udrie po stole v miestnej krčme? Pripravuje tzv. slovenská elita národ na nadchádzajúce skúšky počas historických zlomov? Boh ochraňuj Slovensko. Ale keď si nepomôžeme sami, ani Boh nám nepomôže.
Dezider Štefunko