Ako umelec je rešpektovaný nielen na Slovensku, ale aj v Česku, o čom svedčí fakt, že účinkoval v mnohých kvalitných projektoch tamojšej filmovej scény.

V súvislosti so svojou profesiou a jej hlavným cieľom vo vzťahu k divákovi pre TASR poznamenal: “Chcem dúfať, že divadlo ti ponúka priestor, aby si pochopil, že v bolesti, strachu a v sklamaní nie si sám. Keď nastane tento priaznivý moment medzi javiskom a hľadiskom, že si takto porozumiete, a keď poskytneš z toho javiska cez tvoju kreáciu určitý katarzný moment, tak chcem dúfať, že naše snaženie má zmysel.”

V nedeľu (16. 7.) sa Huba dožíva 80 rokov.

Syn herca Mikuláša Hubu a opernej speváčky Márie Kišonovej-Hubovej sa narodil 16. júla 1943 v Bratislave. Po absolvovaní herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave získal v roku 1964 angažmán vo vtedajšom Štátnom divadle Košice. Po návrate do Bratislavy nastúpil v lete 1967 do Divadla poézie, o rok na to sa stal členom súboru Divadla na Korze, kde pôsobil až do jeho zatvorenia v roku 1971.

Herecké skúsenosti naberal aj na Novej scéne (1971 – 1976). Členom Činohry SND sa stal v roku 1976 a je ním dodnes. Ako uviedol pre TASR, počas svojej kariéry sa stretol s viacerými hereckými výzvami. Jednou z nich bolo stvárnenie postavy generála Henricha z hry Popol a vášeň, ktorú napísal Christopher Hampton na námet románu Sviece dohárajú od Sándora Máraia. Na doskách SND bola nedávno hra reprízovaná po 240. raz.

“Keď doniesla Darinka Abrahámová (pozn. dramaturgička SND) dielo Popol a vášeň, ktoré dramatizoval Hampton, tak som sa ju snažil upozorniť, že je to krásny, ale komplikovaný a hlboký text. Obával som sa, že to zahráme len päť- či šesťkrát. Postava Henricha sa mi v tomto období života spojila s mnohými mojimi životnými názormi a skúsenosťami. Zo starších postáv je ikona hereckého života Hamlet. Herec má obdobie pred Hamletom a po Hamletovi. Som šťastný, že som ho našiel na ceste svojím hereckým osudom. Postava Leóna Glembaya z Krležovej hry Páni Glembayovci je tiež moja srdcovka,” uviedol Huba, ktorý sa od 90. rokov minulého storočia venuje aj divadelnej réžii.

Úlohy režiséra sa zhostil napríklad v Činohre i Opere SND, v Štátnej opere v Banskej Bystrici i v rámci Letných Shakespearovských slávností v Prahe. Spolupracoval tiež s českými divadlami i s Jókaiho divadlom v Komárne. Z inscenácií, pod ktoré sa režisérsky podpísal, možno spomenúť Višňový sad či legendárnu Tančiareň. V roku 2022 znovu oživil veľmi úspešnú monodrámu Kontrabas, v ktorej exceluje ako muzikant bilancujúci svoj osobný aj profesijný život.

Na otázku, prečo sa popri svojej hereckej vyťaženosti pustil aj do režírovania, povedal: “Herecká profesia je extrémne závislá od mnohých faktorov. Najhrôzostrašnejšie je, keď skúšate s niekým, s kým si nie celkom rozumiete. On vám vysvetlí súvislosti toho diania na javisku a v tej dráme úplne odlišne, ako si vy myslíte, že by to malo byť. Na skúškach sa nedohodnete na spoločnom obraze, ale je tu premiéra a vy musíte ísť na javisko budiac presvedčenie, že tomu veríte. A tento stav pre dospelého chlapa začína byť nepredstaviteľne nepohodlný. Zasadzovať sa o niečo, čomu neveríš. Zúfalstvo, že sa mi to párkrát prihodilo, ma posmelilo v tom, že som sa rozhodol prevziať zodpovednosť za celý tvar inscenácie a skúsiť režírovať.”

Z filmov, ktorých bol súčasťou, možno spomenúť snímky, ako Do zbrane, kuruci! (1974), Fany (1995), Kuře melancholik (1999), Musíme si pomáhat (2000), Štěstí (2005) či Obsluhoval jsem anglického krále (2006). Za rolu vrchného čašníka Skřivánka v tomto filme získal ocenenie Slnko v sieti i Českého leva.

V snímke Kawasakiho růže (2009) vytvoril postavu renomovaného psychiatra, morálnej autority, ktorý má pri príležitosti výročia založenia republiky získať významné štátne ocenenie. Diváci ocenili Hubov majstrovský part, predovšetkým uveriteľnosť a ľudskosť jeho postavy. Cenu českej filmovej kritiky získal za postavu T. G. Masaryka v historickej dráme Hovory s TGM (2018).

Za svoj umelecký prínos získal Huba mnoho ocenení. Prezident Českej republiky Václav Havel mu v januári 2003 udelil štátne vyznamenanie ČR – Medailu 1. stupňa za vynikajúce umelecké výsledky. V rámci medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest v Trenčíne si v júni 2013 prevzal ďalšiu cenu ako uznanie svojho talentu – repliku prestížneho ocenenia Hercova misia. Prezident SR Andrej Kiska mu v roku 2017 udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj divadelného a filmového umenia.

Huba, ktorý viac ako 30 rokov pôsobil ako profesor na Divadelnej fakulte VŠMU, sa angažoval aj v politike. Od 9. júna do 27. augusta 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady za hnutie Verejnosť proti násiliu. Poverený vykonávaním funkcie riaditeľa Činohry SND bol od 16. októbra 2005 do 15. apríla 2006. S manželkou, profesorkou tanca, Dagmar Hubovou majú dve dcéry.

Napriek všeobecnému uznaniu a obdivu sa stavia k svojej úspešnej kariére pokorne.

“Sebou očarený človek si odpúšťa, nejde na doraz svojich schopností. V momente sebaočarenia prestaneš uvažovať, prestaneš chápať, začneš chápať iba po určitú hĺbku. Dostojevského veta, že len utrpenie ťa robí múdrym, je veľmi platná. Potrebuješ v živote mieru neistoty, určitú mieru utrpenia, aby si zmúdrel. A v rámci tohto zmúdrenia možno dospeješ aj k tomu, že byť sebou očarený je veľmi nebezpečné a kontraproduktívne,” uviedol pre TASR Huba.