Môj profil 
Predplatné
Slovensko 04. októbra 2015 (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Všetko už chytá príchuť jesene. Čerstvý ranný vzduch, poletujúce suché lístie, slnko, ktoré stratilo letnú odvahu a nechá na seba počkať, kým prehreje neskoré ráno… Sedím na lavičke v parku. Našla som si takú, ktorá je prekrytá slnečnými lúčmi. Pod vestou mám len tričko a vychutnávam si okamih – studená lavička, nesmelé teplo slnečných lúčov, husia koža a presvedčenie, že o chvíľku prestanem cítiť chlad. A zdá sa mi, že to bolo len včera, keď som v tomto istom parku hľadala lavičku v tieni a dýchala ťažký, horúci vzduch.
Tieto premeny mi vždy pripomenú, ako čas beží. Ako sa svet mení. Ako sa mením ja. Vždy znovu a znovu objavím seba v novom priestore a v novej situácii. Alebo v tom istom priestore a v tej istej situácii, ibaže s novým pohľadom a s inou skúsenosťou. Je to ako ocitnúť sa po dlhej dobe na známom mieste, kde akoby zastal čas a človek opäť prežije v spomienke všetko, čo tam zažil, v jednom okamihu sa to vyplaví a vzápätí ostane v srdci zvláštny pocit a v hlave nejasné déja vu, pretože na pár stotín sekundy sa stretne prítomnosť s prežitou minulosťou…
A potom si poviem – ide sa ďalej. Čo bolo, bolo… Iba kus srdca chýba, zostal niekde ďaleko… Na mieste úprimného puta priateľstva, ktoré sa nečakane… skončilo…? (Prečo sa k tomu vraciam? Pretože som si pozrela zopár fotografii a všetko opäť ožilo, chcelo sa vrátiť do reálneho života. V mojej hlave sa stretli spomienky s tým, čo aktuálne žijem…) Neskončilo. Prepojili sa dva svety a to priateľské puto – akási spojnica, či niť – smeruje do večnosti…
Ponechávam si právo na to, že tento príbeh celkom nevysvetlím. Nie všetko sa dá vysvetliť. Ani ranný chlad sa s nami nemazní a slnko už vôbec nie – nedá sa presvedčiť aby hrialo trochu viac. Ale to slnko tam zhora ani netreba, ak má človek vo svojom vnútri príbeh, ktorý hreje. Príbeh, ktorý nestráca na intenzite, ba práve naopak, je čoraz viac žiarivý…
Pred krátkym časom, na hranici leta a jesene, zháňali sedliaci pasúci sa dobytok z hôr naspäť do dedín, dolín, stajní. Ale kým je pekné počasie, ostáva vonku celé dni a noci. A tak posledné, čo večer, keď zaspávam počujem, sú zvony na krkoch kráv. A prvé, čo počujem, keď sa ráno prebúdzam, sú presne tie isté zvony.
Ale je ešte niečo, čo ma sprevádza zaspávaním a prebúdzaním… Sila života. Sila môjho príbehu. Ako vietor, ktorý sa práve nečakane strhol, pribuchol okno a ohýba stromy. Akoby chcel potvrdiť tú jednu dôležitú vec, ktorá sa týka nás všetkých – príbeh, v ktorom hráme hlavnú úlohu, život, ktorý žijeme, nesie v sebe silu. Nie je to naša sila. Túto silu dostávame, aby sme ten svoj príbeh dokázali žiť naplno. Je jedno kde… Cesty sú od toho, aby sme ich prešli. Aby sme svoj príbeh obohatili a rozžiarili. Aby sme ho utvrdili vo večnosti…
Ani tento náhly jesenný vietor sa nedá zastaviť. Nesie v sebe presne tú istú silu. Cítim ju na tvári, vo vlasoch, opiera sa do mňa…stačí sa len zhlboka nadýchnuť a nechať do svojho vnútra prúdiť…život.
Mária Čapáková
.JPG)
.jpg)
