Môj profil 
Predplatné
“Jediná vec, ktorú mi nikto zrejme nie je schopný uveriť, je fakt, že nemám telefón. Je to pravda: nemám vlastný mobil; nepoužívam mobilný telefón,” píše Steve Hilton už na začiatku svojho článku pre britský denník The Guardian. Ľudia dnešnej doby jednoducho nevedia pochopiť, ako môže takto žiť bez telefónu. Lepšie povedané, oni si nevedia predstaviť život bez použitia telefónu.
Na jar roku 2012 sa Steve po skončení práce na Downing Street 10 presťahoval so svojou ženou a dvoma synmi z Londýna do oblasti San Francisca v Kalifornii. Dovtedy mal pri sebe služobný telefón, no žiaden smartfón, ale starú dobrú “milovanú Nokiu”: “Vždy som nenávidel dotykové obrazovky,” vraví odmietavo Steve. Po presťahovaní do USA tento mobil samozrejme odovzdal. Mal v úmysle kúpiť si presne ten istý obľúbený typ, no taký sa už nepredával.
Presne si spomína na okamih, ako sa raz viezol na bicykli Stanford a zrazu mu napadlo, že je už týždeň bez mobilu. No nič vážne sa pritom nestalo, “všetko bolo v pohode”. Ako píše, “cítil sa viac uvoľnený, bezstarostný, šťastnejší”.
Námietka, že bez mobilu nevie, čo robia jeho deti, sa mu zdá absurdná. Veď v minulosti sa rodičia vedeli postarať o svoje dieťa aj bez mobilu. A k tomu, že ako generálny riaditeľ musí byť kdekoľvek zastihnuteľný, vraví iba toľko, že len raz za tri roky sa mu stal prípad, že na isté stretnutie nepríjemne meškal a nemohol to nijako odkázať.
Ľudia si podľa neho radi zvykli mať všetko pod kontrolou a byť o všetkom informovaný. Koľko je hodín, aké je práve počasie, či mi práve niekto náhodou nenapísal a pod. On to neberie tragicky, ak o tom práve nevie.
Pritom sa z neho vôbec nestal nejaký pustovník, odrezaný od “sveta civilizácie”. Stále má notebook a bežne ho používa pri práci vo svojej firme a chodí s ním aj na obchodné stretnutia. Jeho manželka je viceprezidentkou v spoločnosti Uber, ktorá sa zaoberá poskytovaním taxislužieb okrem San Francisca aj vo viacerých iných mestách USA, takže v práci bežne používa mobil. Aj jeho dvaja synovia majú smartfón a sú “na ňom” často. Ale on ho jednoducho nepotrebuje, vie si poradiť normálne aj bez neho.
Myšlienka, že by sme mali byť všetci “pripojení”, sa mu zdá taktiež bizarná, dokonca hrozivá. Byť stále sledovaný, pod kontrolou niekoho v akomsi “digitálnom väzení” bez skutočnej slobody či súkromia alebo nezávislosti. Byť v strese, v napätí, v úzkosti, poháňaný nejakým prístrojom vo vrecku.
Ľudia najprv nechápali, prečo odmieta mobil, no stretol sa už aj takýmito reakciami: “Aké fantastické to musí byť. Bože, kiežby to mohlo raz takto byť.” Steve k tomu dodáva, že “každý môže”, navyše sa mu zdá, že nakoniec veľa ľudí túži po “nevšímavosti aplikácií” či po “digitálnej detoxikácii”. Odporúča im skúsiť na taký jeden týždeň a potom zistia, či sú schopní zvládnuť to. Ak nie, nech sa potom pokojne vrátia k telefónu.
Čo poviete, stálo by to za to?
.JPG)
