Prečo by mal Róbert Fico meniť doterajší postoj a odkrývať veci z minulosti?

Robert Fico bol členom SDĽ, ktorá bola v opozícii voči Mečiarovi, a tiež odsudzoval zneužívanie moci. Od novembra 1994, od pamätnej parlamentnej tzv. noci dlhých nožov, Mečiar a jeho HZDS podporovaní slotovou SNS a ľuptákovým ZRS znásilňovali demokraciu na Slovensku až do septembra 1998. Pripomínam nielen zavlečenie občana do cudziny a úkladnú vraždu Remiáša ako svedka zločinu, ale aj vylúčenie poslanca Gauliedera i náhradníka poslanca Spišáka z parlamentu, zmarené referendum o priamej voľbe prezidenta, divokú privatizáciu, nočné obsadenie uvoľneného prezidentského úradu a okamžité, nočné zneužitie týchto právomocí. Demokratické subjekty a občania v roku 1998 toto temné obdobie spoločne prekonali. Amnestie však zabuchli a zamkli dvere pre konanie vyšetrovateľov a súdov. Sú stále aktívnou prekážkou a dedičstvom, ktoré vzniklo zneužitím moci. V histórii demokratických štátov Európy niet prípadu, kedy by výkonná moc – vláda, amnestovala samu seba. Bolo to nielen nemorálne, ale aj protiprávne konanie premiéra zastupujúceho v tom čase prezidenta.

Takže si myslíte, že tentoraz návrh KDH prejde ?

Myslieť pre úspešný výsledok nestačí. Robím všetko pre to, aby som pre návrh získal čo najširšiu podporu. Oslovil som listom každého zákonodarcu. Za mesiac sme získali 60 podpisov poslancov. Ešte nikdy na Slovensku nemal žiaden legislatívny návrh v parlamente tak veľa spolupredkladateľov. Po podaní som dvakrát požiadal o odklad – kvôli zložitej, konfrontačnej atmosfére v parlamente koncom roka a v januári opäť, tentoraz kvôli referendu o  rodine. Nadišiel čas na rokovanie a na hlasovanie o návrhu, ktorý je v programe marcovej schôdze parlamentu.

O výsledku rozhodnú všetci poslanci, aj za SMER. Spolu sme nedávno schválili potrebné systémové zmeny v justícii, ktorá sa v uplynulých rokoch stala nedôveryhodnou a málo efektívnou. Bolo že to kriku a mediálneho osočovania z politického kšeftu! Vydržali sme to, išlo o dobrú vec, v záujme ľudí. Teraz ide o justičnú záležitosť, o najznámejší a boľavý prípad v modernej histórii Slovenska. Ak sa poslanci SMERu pridajú, otvoríme Mečiarom nateraz zamknutú komnatu našej nedávnej histórie. Je to politická a osobná zodpovednosť každého poslanca.

Oponenti hovoria o retroaktivite a právnej istote ako o vážnych prekážkach pre zrušenie amnestií.

Každá právna úprava platí v zásade do budúcnosti. Tým sa zakazuje retroaktivita. Sú však určité princípy a zásady, ktoré konkurujú zákazu retroaktivity. Sú spôsobilé vylúčiť jeho aplikáciu a nastoliť uplatnenie iného právneho princípu. Medzi najvýznamnejšie konkurujúce princípy patria princíp dôvery v právo, princíp zákazu zneužívania práva, účel udelenia amnestie, účel vylúčenia štátnych funkcionárov z udelenia amnestie a zákaz potlačiť základné práva a slobody občana. Preto demokratické právo pozná reparácie, reštitúcie, rehabilitácie, ktoré naprávajú,  zmierňujú či kompenzujú krivdy spôsobené v minulosti na základe vtedajších zákonných rozhodnutí.

Nastolenie spravodlivosti si žiada však akt vyššej sily ako je rozhodnutie prezidenta. Som spolu s mnohými odborníkmi presvedčený, že takýmto aktom je ústavný zákon. Iba zákon tu nestačí. Použitie mimoriadneho, silného nástroja je výnimočné, ale pre uvoľnenie rúk spravodlivosti nevyhnutné. Vypáčenie dverí je v záujme obetí, nie je v záujme zločincov, ktorí ich zamkli a kľúče zahodili. Vzhľadom na plynúci čas môže byť tento akt parlamentu pre spravodlivosť osudový. Zrušením Mečiarových amnestií sa zároveň pre všetkých občanov potvrdí, že ani premiér, ani prezident ako najvyšší predstaviteľ republiky nie je nad zákonom, a ani on nemôže konať mimo pravidiel a princípov právneho štátu.

V návrhu sa spomína aj Radbruchova formula. Má silu prelomiť právnu istotu a dá sa naozaj použiť v tomto prípade ?

Keď rozpor medzi platným zákonom a spravodlivosťou dosiahne neznesiteľnú mieru, musí zákon ako nenáležité, nesprávne právo ustúpiť spravodlivosti. To je obsahom formuly Gustáva Radbrucha, ktorú uznáva svet postavený na rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd.

Aj zločinci majú radi právnu istotu. A nechcú otvárať históriu. Necháme to teda tak? Zločinecké režimy konali podľa vopred odhlasovaných, nespravodlivých zákonov. Bolo to a je to teda v poriadku?

Aj tak chlieb lacnejší nebude, hovoria bežní ľudia. Čo sa u nás týmto zmení?

Čo by generácie pred nami boli dali za viac spravodlivosti! Cena chleba sa prijatím ústavného zákona o zrušení protiprávnych amnestií nezmení, ale spravodlivosti na Slovensku môže byť viac. Len samotný chlieb pre spokojný život určite nestačí. Spýtajte sa Anny Remiášovej – matky, ktorej úkladne zavraždili syna! Ľudia si zaslúžia pravdu, právo a spravodlivosť. Dnes však, žiaľ, vo veľkej miere nemôžu dôverovať v skutočnú vymožiteľnosť práva. Bude tak dovtedy, kým sa aj tento nenormálny stav neodstráni. Je treba priznať, že spomínané zločiny, a protiprávne a nemorálne amnestie predstavujú neprijateľnú mieru rozporu s prirodzenou a objektívnou spravodlivosťou.

Želám si, aby sme sa kvôli budúcnosti našej krajiny, kvôli formovaniu demokratickej a solidárnej spoločnosti a ústavného vlastenectva pokúsili zahojiť túto krvácajúcu jazvu na tvári mladého štátu.  A aj keby sa v tej zamknutej komnate už nedalo veľa nájsť, aj keby na základe ďalších krokov sa súdy už nedokázali procesne a vecne dopracovať k rozsudkom o vine a o treste, bude to dôležité, pozitívne a zodpovedné rozhodnutie parlamentu pre väčšiu mieru spravodlivosti v našom štáte.

Som presvedčený, že tu ide viac o súčasnosť a budúcnosť než o minulosť Slovenska.