Bratislava 16. decembra (TASR) – Preslávila ho postava princa Velena zo slávnej filmovej rozprávky Princ a Večernica. Túto pôvabnú tému vrátil teraz na divadelné dosky a inicioval aj vznik jej knižnej podoby. Ako jeden z mála slovenských hercov zbieral filmové skúsenosti v zahraničných produkciách. Po Nežnej revolúcii si vyskúšal podnikanie. Herectva sa však nikdy nevzdal. Dnes je generálnym riaditeľom Divadla Nová scéna, vyučuje na bratislavskom Konzervatóriu, objavuje talenty. "Vždy som bol človek, ktorý uznával istým spôsobom dodržiavanie kást. Herec a tvorcovia všeobecne by mali byť aj žiť výnimočne," povedal Juraj Ďurdiak v exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Na javisko ste vraj vystúpili po prvý raz už ako 3-ročný. O aké predstavenie išlo?-

Bolo to v Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda v bábkarskom krúžku. Predstavenie si nepamätám, asi sa nikto nediví… Prvé, na ktoré si pamätám, bolo predstavenie Gulliverove cesty. A posledné som tam odohral, keď som maturoval.

-Po Nežnej revolúcii ste sa popri umení začali venovať aj obchodu. Ako jeden z prvých hercov v Bratislave ste začali podnikať. Dodnes si ľudia v dobrom spomínajú na kaviareň U anjelov, ktorej nechýbala výnimočná atmosféra. Chodili tam umelci, výtvarníci, spisovatelia, myslitelia, študenti. Po kom ste zdedili podnikateľské gény?-

To sám nechápem, neviem o tom, že by v našej rodine v minulosti boli nejakí podnikatelia. Rozhodne nepochádzam z rodu továrnikov alebo podobne. Moji predkovia boli krajčíri, sládkovia, remeselníci s prapodivnou zvláštnou vlastnosťou – všetci vraj veľmi čítali. Z rozprávania mojej mamy viem, že si požičiavali knihy navzájom, ale aj z vtedy dostupných zdrojov, knižníc.

-Filmu a divadlu ste však nikdy nedali zbohom. Podnikaniu ste sa venovali popri hereckej práci. Musela to byť pre vás veľmi zaujímavá škola života… Prečo ste napokon s podnikaním skončili?-

Najsilnejším impulzom bola smrteľná nehoda mojej sestry (herečka Judita Ďurdiaková – pozn. TASR), lebo prostredníctvom jej manžela, ktorý bol Rakúšan, sa to všetko začalo. Neskončil som hneď a nie so všetkým. Zmenil som komodity a v oblasti textilu som pokračoval do možného uzavretia spoločnosti. S podnikaním sa nedá skončiť hneď. Je to valiaci sa balvan, ktorý je veľmi ťažké zastaviť. Ak sa chcete seriózne zachovať voči zamestnancom, dodávateľom, máte čo robiť ešte roky…

-Keď teraz chodia Bratislavčania okolo "Anjelov", vidia len prázdny priestor, v ktorom sa nič nedeje. Nie je to škoda? Nechytá vás nostalgia, keď tadiaľ prechádzate?-

V podstate nie. Po prvé som plne saturovaný mojou dnešnou prácou, v ktorej som spokojný a naozaj ma napĺňa. Okrem toho aj vek hrá nejakú rolu. Dnes by som už asi nechcel ťahať na dve strany. Neviem robiť veci na polovicu, bola by to pre mňa priveľká energetická záťaž. Je však škoda, že prostredie, v ktorom žijeme, pre nás nevytvára pocit domova, pretože to mnoho ľudí považuje za nepotrebné. Z rozprávania viem, že napríklad električka číslo 6, ktorou chodila moja mama do obchodnej školy v Budapešti, chodí po tej istej trase dodnes. Je to jeden príklad za všetky. Poznanie prostredia do všetkých dôsledkov vytvára pocit domova. A keď ideme mestom a na určitých miestach vnímame očakávané obchody a známe prostredie, ktoré sa nezmenilo po desaťročia, tam by sme sa mali cítiť doma.

-Rok 2012 sa chýli ku koncu, bol pre vás úspešný? Stali ste sa generálnym riaditeľom Divadla Nová scéna, ktorého vedením ste boli poverený už od augusta 2011. Oslávili ste šesťdesiatku…-

"Môj rok 2012 bol určite úspešný, ale to závisí od toho, čo každý z nás považuje za úspech. Overil som si, že naozaj viem viesť inštitúciu tak, aby som priniesol niečo nové, aby boli čo najspokojnejší zamestnanci (úplne nebudú nikdy…) a aby aj divák – nakoľko ide o divadlo – postrehol, že sa v divadle deje niečo nové a predovšetkým zaujímavé. To sú moje čiastkové ciele a tie som si naplnil. Takže aj čiastočná spokojnosť.

-Koncom novembra a začiatkom decembra žila Nová scéna premiérou nového titulu. Medzi divákov ste vrátil rozprávkový príbeh Princ a Večernica v podobe rovnomenného pôvodného slovenského muzikálu. Aká bola premiéra?-

Napínavá. Rozhodol som sa zveriť mimoriadne komplikovaný projekt do rúk mladého režiséra Petra Oravca, ktorý v podstate nemal skúsenosti v profesionálnom divadle. Oslovil som mladého skladateľa Ľubomíra Dolného, ktorý vytvoril svoje prvé celovečerné dielo. Viete si predstaviť bezsenné noci, ktoré mám za sebou, ako sa týchto úloh zhostia a či to vôbec dokončia. A v tomto nervóznom tehotenstve mi nepomohol ani osvedčený klasik rozprávok pán Feldek, pretože bol rovnako napätý ako ja. Urobili, dokončili. Predstavenie je nádherné, kvalitné, zábavné, plné zázrakov a atmosféry, čo len chcete. Moje rozhodnutia mi síce pripravili dramatické chvíle neistoty, ale neoľutoval som ich ani na sekundu.

-Divadelné spracovanie rozprávky, ktorá vás preslávila v roku 1978 vo filme režiséra Václava Vorlíčka, ste vyšperkovali mladými talentami. Kde ste ich objavili?-

Už niekoľko rokov sa podieľam na príprave mladých talentov na školách. Tam som ich našiel. To by však nestačilo. Som presvedčený, že je povinnosťou divadiel, najmä štátnych, ponúknuť absolventom umeleckých škôl domov, aby pochopili, že ich uplatnenie je predovšetkým v divadle, nie v reklamách a dabingu. Ak nikto neriskuje podobný krok, aký som riskoval ja, nemá sa ako dozvedieť, že talenty okolo nás sú. Novej scéne títo mladí umelci priniesli novú spenenú krv. Prekvapením boli pre mňa aj reakcie starších kolegov, ktorí sa ich vo veľmi krátkom čase ujali ako vlastných a pomáhajú im nielen na javisku, ale aj v celkovom prístupe k práci a vzťahom v divadle. Je zlé, že sa stretávam u mnohých kolegov s tým, že herectvo je kšeft, a preto uprednostňujú televízne seriály a reklamy. Iste, každý potrebuje z niečoho žiť a divadelný plat na to naozaj nestačí. Všetko v našom živote je však otázkou miery a svetonázoru. Pritom poznám aj osobnosti, pre ktoré je herecká práca (na sebe) prioritou a na výsledkoch to vidieť. Bola by to dlhá a nie len príjemná téma…

-Na bratislavskom Konzervatóriu figurujete v zozname pedagógov vyučujúcich spev, konkrétne vyučujete šansón. Našli ste budúce hviezdy aj medzi svojimi študentmi?-

Ak niekto smeruje k herectvu a spievanému herectvu, alebo k herectvu, v ktorom sa aj spieva, tak je to veľmi dôležité, lebo práve to je súbeh hereckých a speváckych daností. Šansón je krátky príbeh, ktorý treba pravdivo vypovedať. Tam veľmi markantne vyplávajú na povrch schopnosti mladého človeka, či sa vie oprostiť od manier a nánosov. Viete, dievčatá väčšinou prídu a majú naštudovanú Hegerovú na nerozoznanie. A to je presne to, čo ma nezaujíma. To treba všetko odstrániť, odlúpnuť a zostane taký typický, životom nepoznamenaný prejav, aj dosť nezaujímavý, a na to sa potom trošku nabalí nejaká osobitosť toho 17 – 18-ročného človeka. Uvedomil som si, že sa objavila skupina 8 – 10 mimoriadne schopných mladých ľudí, ktorí sú syntetickí – aj herecky, aj spevácky, aj pohybovo sú na senzačnej úrovni. Odkedy som nastúpil na Novej scéne ako riaditeľ divadla, mám možnosť uplatniť moje vierovyznanie, o ktorom som presvedčený celý život, odkedy si pamätám, a síce, že je povinnosťou divadla prijímať mladých ľudí. Tá katastrofa, ktorá sa deje na umeleckých školách, mne osobne pripadá až odporná. Tu končí zhruba neuveriteľných 150 mladých ľudí každý rok umeleckú školu ako herec. Máme VŠMU, Akadémiu v Banskej Bystrici, máme štátne konzervatórium v Bratislave, cirkevné konzervatórium v Nitre, v Topoľčanoch, atď. A všade niekto absolvuje ako herec. Pýtam sa, na čo to je? Tá tzv. neregulovanosť trhu prináša dosť veľké drámy a tragédie, ktoré si nikto z nás nevšíma, lebo si myslí, že mu do toho nič nie je.

-Ako to bolo v čase, keď končila štúdiá vaša herecká generácia?-

Tiež zle. Ja som skončil v roku 1974, keď si pán minister kultúry Válek zmyslel, že obnoví umiestnenky. Každý chcel zostať v Bratislave, museli sme ísť do Trnavy. Ukázalo sa, že to nebola šťastná voľba pre niektorých z nás. Logicky to skončilo, že sme väčšina po roku, po dvoch, po troch odtiaľ odišli a začali sa starať nejakým iným spôsobom o svoj profesionálny život.

-V muzikáli Princ a Večernica ste teda dali šancu mladým, ale predpokladám, že ste počítali aj s tým, že s comebackom rozprávky na divadelnú scénu sa budú ľudia pýtať aj na časy filmového Princa a Večernice. Stretávate sa ešte s kolegyňou Libušou Šafránkovou?-

Takmer nie. Naše stretnutia sú sporadické, ale vždy veľmi príjemné.

-Ako ste si rozumeli s pánom Radoslavom Brzobohatým, ktorý v rozprávke stvárnil krutého vládcu nečasu, zlého Mrakomora? V tej úlohe bol nezabudnuteľný… Nemali ste z neho strach?-

Ani vtedy, ani neskôr, keďže sme prostredníctvom jeho manželky pani Gregorovej zostali v kontakte. Na to nebol dôvod, naopak. Radek Brzobohatý bol esenciou chlapa, na ktorého sa dá spoľahnúť a bol mimoriadny umelec. Jeho profesionalita by pre každého z nás mala byť vytúženou métou. Jediný moment, keď som zaznamenal, že zúri a je vyvedený z miery, bol vtedy, keď sa pred nakrúcaním šermiarskej scény dozvedel, že som ľavák a jemu to nikto nepovedal. S trénerom to musel naštudovať všetko odznova.

-V 70. a 80. rokoch sa filmy zrejme nakrúcali inak, ako je to dnes. Bolo v tom čase filmárske remeslo precíznejšie či poctivejšie?-

Určite áno. Navyše, pokiaľ to môžem posudzovať, aj zaujímavejšie. Pracovať vo filme aj ako herec, ale aj v ostatných profesiách bolo niečím výnimočným. Bolo to privilégium, ktoré bolo cítiť aj vo výsledku. Som presvedčený, že pokiaľ film tvorcom aj divákom neprinesie pocit výnimočnosti, nestojí za veľa. Dnes sa pričasto stretávam s všednými témami, všedným spracovaním, všednými výkonmi, všetko vzniká akoby mimochodom, "prirodzene", a preto aj diváci vnímajú filmy akoby mimochodom… Pocit civilnej práce a civilný prístup k práci pred kamerou, ale aj na javisku, zovšeobecňuje všetky výkony. Aj výkon režiséra, aj kameramana, aj hercov. Určite nikto na všeobecné výkony a zábery nie je zvedavý. Vždy som bol človek, ktorý uznával istým spôsobom dodržiavanie kást. Herec a tvorcovia všeobecne by mali byť aj žiť výnimočne. Inak nebudú ponúkať svojim "konzumentom" (fuj) výnimočné zážitky, načo to potom je?

-Spomeniete si na filmy, ktoré vám ako divákovi priniesli pocit výnimočnosti?-

Mnoho filmov je z anglického prostredia, aj historicky obmedzeného prostredia, v ktorých hrá napríklad Anthony Hopkins. Spomeniem Izbu s vyhliadkou. Na to keď sa dívate, tam vidíte esenciu toho, čo si ja myslím, že je dobré. Je to absolútne bezkonkurenčne výnimočne presné v interpretácii, ale aj v pohľade kamery, ktorá sa snaží vytvoriť atmosféru, ilúziu nejakého prostredia zasadeného do nejakej doby a do nejakých súvislostí. Čo je v našom živote zaujímavé, to nie sme my, ani ja, ani vy, ale súvislosti. Sú ohromujúce, sú nádherné. To je to, čo robí zaujímavým náš život.

-Vráťme sa ešte k muzikálu Princ a Večernica. Konzultovali ste inscenovanie rozprávky s tvorcami, s ktorými ste ju takmer pred 35 filmovali?-

Nie. Divadlo má iné výrazové prostriedky ako film. Navyše doba pokročila, nie je dôvod opakovať dobré veci, ktoré boli dobré pred 30 rokmi. Napriek tomu vzniklo predstavenie, ktoré je výnimočné svojou kvalitou, estetikou, a preto ho aj diváci vnímajú ako výnimočný zážitok, rozhodne nie "mimochodom"… Nie je to muzikál v poradí. Je to divadelný vizuálno – hudobno – estetický zážitok, ktorý do poradia nezapadá. Takto by som si to želal aj naďalej.

-Napriek manažovaniu Novej scény ste herectvo predsa nezavesili na klinec. V novom muzikáli vás diváci môžu vidieť v postave kráľa a neodmietli ste ani účinkovanie v televíznom seriáli… Čo hovoríte na seriálovú produkciu, ktorú ponúkajú slovenské televízie?-

Necítim sa byť kompetentný podávať výklad a hodnotiť kvalitu televíznej tvorby, svoj názor som už povedal. V divadle som prijal rolu kráľa na veľké naliehanie. Je to rozhodne výnimka, necítim už potrebu vyskytovať sa na javisku každý deň.

-V jednom z rozhovorov ste sa priznali, že vo vašom živote hrajú veľmi dôležitú úlohu knihy. Skutočne sledujete viac novinky na knižnom trhu ako napríklad tie televízne a filmové?-

Ani by som nepovedal, že sledujem novinky. Na svete sú tisíce kníh, ktoré rozhodne musím prečítať a nevznikli prednedávnom. Áno, literatúra je pre mňa mimoriadne dôležitá, bez toho, že by som sa hral na intelektuála. Jedujem sa, že je na svete mnoho zaujímavých vecí a najmä súvislostí, o ktorých neviem. Pretože najmä súvislosti vytvárajú naše vnímanie seba samého a okolia. Nenávidím matematiku celý život, ale čítať o jej histórii je absolútne fascinujúce. Je fascinujúce čítať o tom, ako vznikla nula, čo to je. Je to hlboko filozofická otázka, s ktorou bojovali už v antike. To sú knižky, na ktoré v živote nezabudnem. Možno aj Dostojevskij, ale toho si veľmi nepamätám. Naňho nemám nervy, to si odkladám, keď budem mať sedemdesiat. Ak ešte budem chápať súvislosti.

-Dnes mladí ľudia priznávajú, že čítajú veľmi málo, prípadne vôbec. Kto vás naučil čítať knižky?-

S tým by som nesúhlasil. Keďže som fanatik internetu, objavil som mnohotisícovú komunitu mladých ľudí, ktorí sa na webe bavia o knihách a čítaní. Bolo to pred niekoľkými rokmi pre mňa nesmierne prekvapenie a razantne som korigoval môj názor. Mladí ľudia čítajú. Mnohí a veľa. Mňa? Už som spomínal, že je to možno trocha genetika.

-Ako vnímate e-knihy? Patria do vášho života? Myslíte si, že vytlačia tie klasické špecificky voňajúce papierové knižky?-

Elektronickú knihu som objavil pred troma rokmi, už nič iné nečítam. Jednak je to pohodlné a poviem to tak – nestojí to až toľko. Aj zo svojho bytu som odstránil tisíce kníh do iných priestorov, veľmi veľa som vyradil, lebo to považujem za zbytočné. Po prvé – nepotrebujem ohurovať tým, že mám steny zaplnené knihami a po druhé -naučil som sa taký princíp od mojej mamy, ktorá celý život pracovala v knižnici – beletriu netreba kupovať, pretože je to zbytočné. K takmer každej knihe sa nikdy nevrátite, len ojedinele si prečítate beletristické dielo dva razy. Čo človek má mať, sú knihy o umení, možno, ale aj tie starnú a veľmi rýchlo, a samozrejme slovníky a encyklopédie. Všetko ostatné môžete mať v počítači. A také atribúty ako je "vôňa knihy a šušťanie papierovej strany"? Mne to nechýba. Komu to chýba, nech pri tom ostane. Pre mňa je dôležitý obsah – mám nutkavú potrebu zopakovať – a súvislosti.

-V apríli ste oslávili šesťdesiatku. Urobili ste si aj nejakú "životnú súvahu"? Načo ste najviac hrdý? Sú veci, ktoré by ste radi vrátili späť? Mnohí ľudia o vás nevedia, alebo možno už zabudli na to, že ste sa pokojne mohli stať opernou hviezdou…-

Bilancovaniu sa nikto nevyhne. Je veľmi ťažké odpovedať, na čo som hrdý. Aj vecí, ktoré by som urobil inak, je veľa. Ja neľutujem takmer nič z toho, čo som v živote urobil, ani to, ako som to urobil, hlavne preto, že sa to už nedá zmeniť. A čo sa nedá zmeniť, tým sa emocionálne zo zásady nezaoberám. Skôr mi je trocha ľúto krokov, ktoré som neurobil. Ale to by bol pridlhý rozhovor a príliš intímny…

-Ako jeden z mála slovenských hercov máte vo svojej filmografii množstvo zahraničných filmov. Účinkovali ste v nemeckých, maďarských produkciách. Ako sa vám podarilo otvoriť filmovú kariéru práve v zahraničí?-

A českých, ruských, talianskych… To prišlo samo. Vidíte, ak by mi záležalo na tom, ako ma vníma verejnosť, to je jedna z vecí, ktoré by mi mohli byť ľúto. Väčšinu mojich filmov u nás nikto nevidel. Nedá sa to napraviť, pretože filmy trpia vekom, dnes by už neboli aktuálne. Nikdy sa však nezaoberám vecami, ktoré nie je možné zmeniť. Toto súvisí aj s predchádzajúcou otázkou.

-Ktorý z tých filmov bol pre vás kľúčový?-

Je to už pomerne dávno. Vtedy boli kľúčové – Anamnéza (nemecký), Várakozók (maďarský), Smrť šitá na mieru (slovenský), neviem však, či by som ich tak vnímal aj dnes.

-Ako je to s vami v súčasnosti? Baví vás manažovanie divadla viac ako herectvo?-

Poznám veľa ľudí, ktorých práca nebaví. Preto viem posúdiť, aké je to víťazstvo, že mňa moja práca baví. Nie som chorobne závislý na peniazoch, a tak si celý život do značnej miery vyberám, čo budem robiť a čo nie. Ak sa stanete šéfom divadla, stanete sa obeťou vlastných zásad a okolností, ktoré neviete zmeniť. Nikdy nedokážeme navariť tak, aby to chutilo všetkým. S tým som zmierený a považujem nespokojnosť niektorých ľudí okolo mňa za prirodzenú i keď nie príjemnú. Nikdy to však nesmie prekročiť, a to ani z mojej strany, mieru, keď sa stávame zlomyseľnými a pomstychtivými. A to, žiaľ, okolo seba tiež registrujem. Ale čo už?! Do šéfovania nepatria emócie a vzťahy, ani súkromné názory. A to je často veľmi ťažké.

-Akým ďalším projektom chcete osloviť návštevníkov Divadla Nová scéna v roku 2013? Pôsobíte ako umelec, ktorý dáva prednosť klasike pred experimentom. Odrazí sa to aj na výbere ďalšieho titulu?-

Ale veď Princ a Večernica je obrovský experiment. Skôr by som to formuloval ako uprednostňovanie estetiky, atmosféry, výnimočnosti pred vznikom inscenácií, ktoré pôsobia ako mimochodom. A pritom môže byť reč aj o dnešných problémoch a každodenných starostiach. Ak podáme divadelnú výpoveď – posolstvo obyčajne, diváci môžu mať dojem, že počúvajú susedu z tretieho poschodia, ako sa sťažuje na manžela a susedove deti, a na to nie je nikto zvedavý. Zvedaví sme na problém nepochopenia a netolerancie a na možné stanoviská riešenia a východiská. A to je dôvod, prečo podávať problémy ozvláštnene a tak, aby sa to dotklo filozofie a svetonázoru divákov.

-A tá ďalšia inscenácia bude…?-

Pripravujeme pre divákov, ale aj odbornú verejnosť, prekvapenie, ktoré naozaj nikto nečaká. Novej scéne to umožní etablovať sa v inej dramaturgii ako doteraz, a to v najvyššej kvalite a atraktívnosti. Ale ak prekvapenie, tak to musí ostať tajné.

-Je tajomstvom aj to, ako prežijete vianočné sviatky? Patríte medzi ľudí, ktorí chodia do hôr, alebo ostávate v Bratislave?-

Pre mňa Vianoce nikdy neznamenali nejaké ohromujúce emócie. Je mi ľúto. Ja si pamätám len na veľmi dramatické chvíle, lebo moji rodičia sa večne hádali, čo asi robí väčšina rodičov. Môj otec bol samostatná neriadená strela, ktorá prišla o piatej domov a nútila nás, aby sme boli veselí, na čo nebol vôbec žiadny dôvod. Pre mňa Vianoce nie sú nič iné než to, že mám pokoj a ticho. Ja milujem ticho, milujem samotu, nie osamelosť, pripomínam. Robím si, čo chcem. Ja som aj lenivý človek, ktorý dokáže nerobiť nič hodiny a hodiny. Prosto neprežívam Vianoce, nemám deti, nemám rodinu. Mám pár priateľov, s ktorými sa buď stretnem alebo nie. Nie veľmi dobre znášam návštevy. Dosť nerád chodím na návštevy. Nie je to som mnou jednoduché.

Rozhovor s Jurajom Ďurdiakom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukové záznamy.

han dab