Môj profil 
Predplatné
V tom čase kráľ Mitridates aj porazil rímske vojsko, a tak to Rímu trvalo celé dve desaťročia, kým sa mu v troch mimoriadne urputných a krvavých vojnách podarilo s konečnou platnosťou poraziť Mitridata a jeho spojencov. Podarilo sa to konzulovi Pompejovi, ktorý obdržal od rímskeho senátu v roku 67 p. n. l. plnú moc ako diktátor pre celé územie pobrežia Malej Ázie.
Na Veľkú Noc, v roku 65 p. n. l. dorazil Scaurus, Pompejov legát, do Damašku, ktorý sa tiež podrobil Rímu. V tom istom čase sa v susednej Judei rozpútala občianska vojna medzi Aristobulom II. a Hyrkanosom II., synmi zosnulej židovskej panovníčky Salome, ktorá bola jedinou ženskou kráľovnou na tróne Judei. Do sporu sa zamiešal aj miestodržiteľ Idumei, ľstivý a mocichtivý Antipater, otec neskoršieho kráľa Herodesa. Scaurus sa vydal okamžite do Judei. Tam si predvolal jednotlivo oboch bratov. Obaja ho podplatili veľkými sumami peňazí. Legát sa priklonil na stranu Aristobula, ktorý si takto bol istý, že teraz už svoj cieľ dosiahol.
No ako sa ukázalo, jeho radosť bola predčasná. Nečakane sa rozhodol totiž aj sám Pompejus prísť do Damašku a pochopiteľne, že aj on sa dozvedel o tom, čo sa dialo medzi oboma bratmi. V roku 63 p. n. l. prišli obaja za ním a prosili ho, aby rozhodol v ich konflikte on. V tomto prípade prišli za Pompejom aj zástupcovia židovského národa s vlastným návrhom riešenia konfliktnej situácie. Ten si všetkých vypočul a povedal im, že svoje rozhodnutie vynesie neskôr a požiadal ich, aby sa zatiaľ vystríhali akýchkoľvek nepokojov a zrážok. Pompejus si chcel najprv podrobiť odbojného nabatejského kráľa Areta, ktorý sa tiež zamiešal do sporu bratov.
Príkaz Pompeja bol však ignorovaný. Aristobulos nadobudol pocit, že Pompejus mu nedôveruje a že sa postaví na stranu jeho brata. Preto vyrazil aj so svojím sprievodom do Jeruzalema, kde chcel proti Rimanom bojovať a zachovať tak nezávislosť Judei. To však bol nerozumný a osudový krok pre celý Izrael. Pompejus prehliadol jeho úmysel, vzdal sa útoku na Areta a rýchlymi pochodmi sa so svojimi légiami vydal na cestu k Jeruzalemu. Pred mestom dostihol Aristobula a zajal ho.
Nasledujúce udalosti však dostali dramatický spád a iniciovali nešťastie a pohromu, ktoré mali mať pre Izrael na dlhé stáročia priam nedozierne následky. Brány mesta síce protivníci Aristobula otvorili a odovzdali mu Jeruzalem. Ale jeho prívrženci, ako nepoddajní bojovníci za slobodu a nezávislosť krajiny, zotrvali v silne opevnenom chráme a kládli rímskym légiám zaťatý odpor. Až po troch mesiacoch sa Rimanom podarilo preraziť múry. Udialo sa tak počas jedného sabatu v roku 63 p. n. l.
Židovskí kňazi vykonávali v chráme ďalej, celkom pokojne, rýtus sabatu a bohoslužby a nechali sa bez odporu pozabíjať rozzúrenými legionármi, ktorí vtrhli s obnaženými mečmi do najväčšej a najuctievanejšej židovskej svätyne pustošiac a vraždiac všetko, čo videli.
Napokon vkročil do chrámu aj sám Pompejus na čele svojej telesnej gardy a zvedavo sa pobral aj do jeho posvätného priestoru, kam okrem najvyššieho kňaza nemal prístup nikto iný. Všetko si pozrel, pričom ho zaujali najmä tajuplné, legendami opradené staré kultové židovské predmety. Nechal však všetko, ako aj chrámový poklad, intaktné a neporušené. Nariadil vyčistenie chrámu od mŕtvol a krvi a na druhý deň povolil aj ďalšie vykonávanie bohoslužieb.
Nekompromisne a nemilosrdne však zakročil proti prívržencom Aristobula. Všetkých vodcov a veliteľov protirímskeho odboja dal popraviť, a tak spolu s tými, čo padli v bojoch, presahoval počet zabitých 12 000. Prv ako Pompejus opustil porazenú Judeu, vyniesol nad ňou osudný ortieľ, s dalekosiahlymi negatívnymi následkami pre život Židov. Krajina sa stala protektorátom Ríma a musela mu platiť tribút. Pompejus síce potrvrdil Hyrkanosa II. ako najvyššieho kňaza, no tento sa musel zrieknuť kráľovského titulu. Bol zdegradovaný na etnarcha, regenta z milosti Ríma.
V roku 61 p.n.l. pripravil Rím Pompejovi po jeho víťaznom ťažení v Ázii triumfálne privítanie. V slávnostnom sprievode demonštruje Rimanom ako triumfátor obrovskú korisť, ktorú priniesol do Ríma. Sú to predovšetkým poklady porazeného partského kráľa Mitridata, ako i početných ázijských kniežat. Vznešení zajatci kráčajú aj so svojimi rodinami v sprievode. Medzi nimi sú aj členovia kráľovskej rodiny Hasmonejovcov, ktorí vládli v Judei niekoľko desaťročí, Aristobulos, jeho syn Antigonos a dve dcéry jeho najstaršieho syna Alexandra. Bola to pre Židov veľká potupa. Keď ich predok Jochanan vyslal do Ríma pred sedemdesiatimi rokmi svojich zástupcov, tak boli prijatí v úcte a s rešpektom.
V triumfálnom sprievode Pompeja bolo aj mnoho ďalších významných židovských zajatcov. Takmer všetci boli predaní do otroctva. Z nich sa potom utvorilo jadro prvej židovskej obce v Ríme, ktorá sa neskôr rozrástla a nadobudla veľký význam. To bol začiatok židovskej diaspory v Taliansku.
Izrael natrvalo stratil svoju samostatnosť.
Roman Bednár
.JPG)
.jpg)
