Ivan Kratochvíl: O Náhornom Karabachu bez politiky. Pred tromi rokmi som sa zhrozil, čo som tam videl

Praha 2. októbra 2020 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Armenian Defense Ministry,Ivan Kratochvíl)

Pred tromi rokmi vojenský expert Ivan Kratochvíl, veliteľ organizácie Československí vojaci v zálohe za mier, navštívil Arménsko, pozrel sa do Náhorného Karabachu. V e–maili pre Sputnik sa rozhodol podeliť o svoje dojmy, bez toho aby stál na jednej zo strán dnešného vojnového konfliktu

“Z Jerevanu do Náhorného Karabachu to je ,kúsok‘. Jednodňový výlet autom, kedy človek prekoná z nadmorskej výšky 1000 m priesmyk vo výške 1600 m, potom si odpočinie v doline vo výške 1000 m a znova nahor na ďalší priesmyk, tentoraz 1800 m a potom dlhý pád nadol. Po úmorných šiestich hodinách červených skál a polopúšte, rozohriatych slnkom na pre nás neskutočných 44 ºC, sa blížia lesy a ľudsky prijateľná teplota,” pripomína bývalý podplukovník.

Reklama

“V Karabachu je vojna. Trvalá vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Vojna, ktorá, ako tvrdia Arméni, trvá od čias príchodu Azerov na toto teritórium a vyhladenia pôvodného obyvateľstva, Kaukazských Albáncov. Táto vojna má rôzne skryté, či otvorené prejavy, podľa sily Ruského impéria, ktoré je jednoznačne mierotvorným prvkom, naberá, či znižuje intenzitu, ale trvá stále. Dejiny Arménska sú dejinami nepretržitých vojen.

Cez päť tisíc rokov písomne ​​doloženej histórie sa tento národ bráni. Z krajiny, ktorá sa rozkladala medzi tromi moriami, Stredozemným, Čiernym a Kaspickým, zostala hornatá oblasť, Arménmi nazývaná východné Arménsko a ohromné ​​množstvo Arménov v diasporách rozosiatych po celom svete. To sú tí šťastnejší. Ich predkovia totiž prežili ,starostlivosť’ turkojazyčných národov, ktoré si postupne ukrajujú z historicky arménskeho územia ďalšie a ďalšie časti. Táto ,starostlivosť’ bola pred sto rokmi označená novým, špecifickým názvom. Genocída,” podotýka pán Kratochvíl.

Reklama

Je vojak, a tak na ceste okrem krás prírody a minulosti venoval pozornosť aj obranným opatreniam Arménov. Samozrejme len do tej miery, ako mu to ako turistovi dovolili.

“Mal som pre arménskych dôstojníkov len slová chvály až do okamihu, keď som zazrel povedomú siluetu. Krv sa mi zastavila v žilách. Výkrikom som donútil vodiča zastaviť a neveriacky som zízal tým smerom. Ostatní v aute nevedeli, o čo ide, ale rešpektovali podivuhodnosť starého zbrojnoša. Vytrhol som manželke z kabelky starý fotoaparát a fotografia potvrdila moju intuíciu. Tam, kúsok od cesty, stálo nezakryté, v podstate nezabezpečené postavenie protilietadlového komplexu S-300.

Neveril som svojim očiam. Na ceste, kde sme stáli, jazdia kamióny z Iránu. Stačí zastaviť, vybrať trúbku, prirobiť trojnožku, počas piatich minút postaviť napríkald mínomet a behom pár minút je polovica Karabachu bez PVO. Takáto laxnosť mi vyrazila dych. Je vidieť, že aj národ, ktorý na má počet obyvateľstva neskutočné množstvo hrdinov, vrátane hrdinov ZSSR, vojvodcov, maršalov a generálov (napríklad Bagramjan), si občas nie je schopný poradiť s ľudskou blbosťou a úradníckym šimlom.

Prajem matkám, aby niekto dostatočne vysoko postavený dostal včas rozum, aby mŕtvych v tejto vojne bolo čo najmenej. Pretože štatistické čísla sú pre Arménsko dlhodobo neúprosne zlé. Táto krásna, starobylá kresťanská krajina, ktorej populácia sa zmenšuje. Čaká tento osud aj nás, Českú republiku?” pýta sa veliteľ organizácie Československí vojaci v zálohe za mier. “No, jedno je jasné. Slovo genocída už vymyslené bolo. A rodisko Bagramjana, Čardachlu, je dnes v Azerbajdžane. Strach arménskych matiek má názov ,Náhorný Karabach’,” hovorí na záver.