Česko 21. februára 2018 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)
Inštitút Václava Klausa publikoval knihu o rozdelení Česka a Slovenska s názvom Rozdelení státu – 25 let České a Slovenské republiky
Úvod knihy napísal Jiří Weigl, ktorý pripomína mierové rozdelenie krajín. “Obdivuhodným mierovým a kooperatívnym spôsobom rozdelenia skončila prehlbujúca sa agónia spoločného štátu, započatá tzv. pomlčkovou vojnou v roku 1990.” Podľa neho to však bolo len vzplanutie latentnej krízy súžitia Čechov a Slovákov, ktorá vystupovala na povrch vo všetkých kritických momentoch existencie Československa od jeho vzniku.
“Ani po sto rokoch nemáme odvahu si priznať, že Masarykova republika mala veľké vrodené defekty. Pre českých Nemcov bolo postavenie menšiny v národnom štáte pre tento účel umelo vytvoreného československého národa neprijateľné a nová republika sa ani nesnažila nijak zvlášť si našich Nemcov získať,” píše ďalej Weigl.
Účelovosť vzniku čechoslovakizmu sa začala rýchlo prejavovať. “Čechoslovakizmus si nezískal srdcia Slovákov. Účelovosť jeho vzniku – český záujem na výraznom prečíslenia slovenských Nemcov spojením so Slovákmi a hľadanie ochrany pred brutálnou maďarizáciou na strane slovenskej – sa rýchlo začala prejavovať. Predvojnový slovenský autonomizmus rýchlo prerástol v separatizmus, ktorý bol zneužitý Hitlerom a nacistami k zničeniu Československa,” vysvetlil.
Weigl sa vyjadril aj k vzniku Slovenského štátu. Uviedol, že účasť Slovenského štátu ako satelitu Tretej ríše vo vojne proti Spojencom a podiel na vyvraždení vlastných židovských obyvateľov ideu slovenskej samostatnosti pošpinili a na niekoľko rokov zdiskreditovali, takže povojnová obnova Československa bola bez problémov presadená.
“Odsunom sudetských Nemcov však na českej strane prestal existovať pôvodný hlavný motív pre spojenie so Slovákmi. Tí naopak ťažko niesli dennú pragocentrickú prax komunistického režimu, ktorý bol Slovensku vnútený z Prahy. Pod totalitným nehybným príklopom tak v komunistickom Československu stále tlel a silnel česko – slovenský antagonizmus živený prirodzenou snahou Slovákov, ktorí medzitým dospeli v rozvinutý moderný národ, dosiahnutie vlastnej suverenity. Prejavilo sa to pri prvej príležitosti v roku 1968 a ani federalizácia republiky a skutočnosť, že veľa hlavných postáv normalizačného režimu vrátane prezidenta republiky Husáka boli Slováci, na tom nič nezmenila.”
“Po roku 1989 sa v podmienkach novo nabytej slobody uvoľnili stavidlá všetkých dlhodobo neriešených problémov krajiny a slovenská otázka bola jednou z najdôležitejších, aj keď to prezident Havel a jeho okolie neočakávali a spočiatku prehliadali,” dodáva Weigl.
Mierové, konsenzuálne a zmluvne podložené rozdelenie Československa patrí k unikátnym udalostiam v moderných dejinách. Výrazne prispelo nielen k udržaniu mimoriadne priateľských vzťahov medzi našimi krajinami, ale ukázalo Európe i svetu vzácnu schopnosť dohody a schopnosti nájsť riešenie i vo veľmi obtiažnych a potenciálne nebezpečných situáciach. Obom krajinám priateľské a vzájomne ústretové rozdelenie umožnilo zbaviť sa dlhotrvajúceho sporu dvoch národov, hroziaceho eskaláciou a dalo možnosť sústrediť sa na riešenie skutočných vecných problémov, ktoré obtiažne obdobie po páde komunizmu prinieslo. Odstup štvrťstoročia už umožňuje povedať, že obe krajiny v tom boli úspešné.”
Weigl upozorňuje, že rozdelenie Československa je témou, ktoré stále rezonuje v domácich politických šarvátkach. Stále počúvame invektívy, že Klaus a Mečiar rozdelili spoločný štát svojvoľne, že malo prebehnúť referendum atď. Opakujú to podľa neho najmä tí, ktorí mali podiel na rozpútanie česko – slovenskej krízy na začiatku 90. rokov a ktorí v nej zlyhali. “Na slovenskej strane je takáto kritika výnimočná,” píše Weigl.
Preto sa Inštitút Václava Klausa rozhodol pripomenúť si 25. výročie rozdelenia Československa a vznik Českej republiky. Vďaka ochote Národného múzea sa tak 11. decembra 2017 konala diskusia Václava Klausa a Vladimíra Mečiara v historickej budove bývalého Federálneho zhromaždenia, na miestach, kde sa táto história písala. Menovaná publikácia prináša preto okrem iného aj prejavy Václava Klausa a Vladimíra Mečiara práve z uvedenej diskusie.