Husák pomohol do prezidentskej funkcie Havlovi namiesto Dubčeka

Bratislava 10. januára (TASR/HSP/Foto:TASR)

Radšej Havel ako kolega komunista

Pravdepodobne posledným veľkým politickým ťahom viac ako sedemdesiatročného Gustáva Husáka bol lobing medzi komunistickými poslancami Federálneho zhromaždenia (FZ), aby za prvého demokratického československého prezidenta volili Václava Havla. Pre TASR to pri príležitosti dnešného 100. výročia narodenia Gustáva Husáka povedal historik a dlhoročný priateľ Alexandra Dubčeka Ivan Laluha.

Upozornil, že na základe dohody medzi KSČ a Občianskym fórom dochádzalo k mocenskej zmene v Československu postupne a v jednotlivých inštitúciách, vrátane FZ, stále ostávalo nezanedbateľné percento komunistov. Na týchto komunistov mal Husák určitý vplyv. “Niektoré náznaky situácie v novembri ukazujú, že on (Husák, pozn. TASR) bol jedným z tichých iniciátorov toho, aby táto časť komunistov volila Havla a išla na kompromis s Občianskym fórom. Aby sa Dubček nedostal do jeho funkcie (prezidenta, pozn. TASR),” povedal Laluha. “Husák by to bol chápal ako stratu zmyslu svojej existencie, lebo by sa bolo ukázalo, že jeho režim bol tých 20 rokov nelegitímny. A prehral boj s Dubčekom. Oni sa v tom čase strašne nemali radi,” dodal Laluha.

Základom celej politickej kalkulácie podľa neho bolo, že sa predsedom vlády národného porozumenia stal Slovák, komunista Marián Čalfa. Ten neskôr z komunistickej strany vystúpil a stal sa členom VPN. “Akonáhle už ide do funkcie Slovák Čalfa, nemôže byť aj prezidentom Slovák. To sa vylučuje. A z niektorých osobných rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa tam vtedy pohybovali, usudzujem, že aj Husák priložil ruku k dielu, aby sa to skončilo, ako sa to skončilo. Komunistickí poslanci, ktorí boli vtedy vo FZ, potom poslúchli Čalfu a za sľub, že sa im osobne nič nestane, volili Václava Havla,” spomína Laluha. “Tí poslanci potrebovali mať nejaké garancie a tie dostali,” dodal.

Husák si podľa neho nikdy nepriznal, že sa väčšinu svojho života mýlil. “Títo ľudia, ako som ich ja mal možnosť poznať, verili, že nezlyhal systém, ale osoby. Jakeš vám povie aj dnes, že v Rusku sa to rozpadlo, lebo Gorbačov zradil. Na druhej strane, Husák bol vzdelaný človek a mal veľké organizačné schopnosti,” povedal Laluha, podľa ktorého Husák možno tušil koniec socializmu už od začiatku perestrojky v Sovietskom zväze. Hoci bol v strane dlhé roky izolovaný a jej najvplyvnejšou zložkou boli tvrdí boľševici okolo Vasiľa Biľaka, nepokúsil sa prestavbu využiť na posilnenie svojho vplyvu v KSČ.

Husák bol krízový manažér

Laluha hodnotí posledného komunistického československého prezidenta ako kontroverznú osobnosť, u ktorej sa krátke pozitívne obdobia striedali s dlhými negatívnymi. “Husák sa vedel presadzovať v krízových situáciách. V tých plával ako ryba vo vode. Zlyhával v obdobiach potom, keď kríza pominula,” poznamenal historik.

“Zapojil sa do prípravy Slovenského národného povstania, čo si vyžadovalo určitú odvahu. Dokonca vtedy spolu s Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským presadzovali politiku Národného frontu, občianskeho konsenzu. Nadviazali spojenie s politickými silami, ktoré reprezentoval Lettrich alebo Ursíny, a vytvorili širšiu základňu pre vznik SNP,” pripomenul Laluha. Husák podľa neho prejavil pragmatizmus a organizačné schopnosti aj krátko po vojne, postupne sa však stále viac zapájal do systému rozbiehajúcej sa komunistickej mašinérie perzekúcií, ktorá napokon v roku 1951 dostihla aj jeho a bol zatknutý za buržoázny nacionalizmus.

Vo väzení strávil deväť rokov a práve vďaka jeho tvrdosti a neústupnosti zoči-voči fyzickému a psychickému násiliu sa podľa Laluhu napokon Husák aj niektorí jeho spolupracovníci vyhli trestu smrti. Keďže dlhé roky tvrdohlavo odolával, k samotnému odsúdeniu došlo až po Stalinovej smrti, keď už súdy predsa len rozhodovali miernejšie.

Po rehabilitácii v 60. rokoch Husák podľa Laluhu postavil svoju novú politickú kariéru na v podstate oprávnenej kritike Antonína Novotného a snahe presadiť v unitárnom Československu federatívne usporiadanie. “K Dubčekovým reformám sa nikdy úplne nehlásil,” upozorňuje Laluha. Husák podľa neho celý život v prvom rade bojoval o politickú moc a po celý život veril myšlienke diktatúry proletariátu. Rodiacich sa náznakov demokracie v Československu v roku 1968 sa preto obával.

Dostal šancu od Sovietov

K Sovietom sa však Husák podľa Laluhu pridal z pragmatizmu. “Ak by sa vtedy nestal prvým tajomníkom strany, pravdepodobne ho z nej vylúčia tak ako väčšinu ostatných,” poznamenal Laluha, podľa ktorého sa na prvých neoficiálnych zoznamoch ľudí určených na vylúčenie z KSČ nachádzali aj mená Gustáva Husáka a Petra Colotku, odstránené boli až neskôr. Sovieti totiž podľa Laluhu zistili, že politici ako Vasiľ Biľak alebo Alois Indra, ktorých si pôvodne vybrali na splnenie svojich cieľov, ich nie sú schopní politicky presadiť. Šancu preto dostal Husák.

“Na jednej strane nikto nemôže uprieť, že mal pravdu v tom, že reformy, ako sa robili pred vstupom sovietskych vojsk, už sa robiť nedali. Museli sme sa rozhodnúť, či pôjdeme cestou nezmyselného odporu, alebo pôjdeme cestou menšieho zla. Ale aj politiku menšieho zla treba vedieť robiť. A Husák nevedel odolávať tlaku vnútornej skupiny dogmatikov a nevedel presvedčiť ani Brežneva, že existuje lepšia cesta,” poznamenal Laluha. Dodal, že Husák nielenže pasívne ustupoval “biľakovcom”, ale aj sám robil nadprácu v prospech Sovietov. “Husák dal Brežnevovi veľmi veľa a veľmi málo od neho dostal,” poznamenal Laluha.

Nie je podľa neho pravdivá ani rozšírená téza, podľa ktorej Husák zabránil konaniu politických procesov v Československu v 70. rokoch. Samotní Sovieti podľa Laluhu o takéto procesy v tom čase nemali záujem, postačovala im dôkladná “normalizácia spoločnosti”.

Hoci mal Husák okolo seba niekoľko blízkych ľudí, podľa Laluhu bol postupom času v KSČ stále viac izolovaný. “Biľakovci” mu ako intelektuálovi nedôverovali. “Nedokázal pred Brežnevom obhájiť ani jediného slovenského reformátora, napríklad Viktora Pavlendu. Toho poslal do Švédska, potom ho vylúčili zo strany. Akceptoval to. Zobral si do sekretariátu bývalého tajomníka pre ideológiu Bohuša Gracu. Keď mu ho ‘biľakovci’ vylúčili, zase to akceptoval a stiahol chvost. On postupne ustupoval,” povedal. “Zdá sa mi, že človek, ktorý prekonal to, čo on, väzenie a násilie, keď pôjde do vysokej politickej funkcie, je otázne, ako sa zachová. Keď prišli vojská a predstavil si, že by mal znovu ísť do väzenia… Tak to nie. Radšej sa vopchal do tej moskovskej delegácie. Možno si aj úprimne myslel, že treba národ vyviesť z krízy. Ale tým aj seba z tej krízy dostať von,” uzavrel Laluha.

Dlhoročný komunistický politik, bývalý prezident Československej socialistickej republiky (ČSSR) a generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Gustáv Husák sa narodil pred 100 rokmi 10. januára 1913. Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave vo veku 78 rokov.