Pritom jedna miliarda ľudí musí žiť a vychovávať svoje deti z menšieho  príjmu ako euro na deň. To je až neskutočná predstava. Aj tu treba hľadať príčiny terorizmu.  Novodobý terorizmus má  dlhú históriu a dnes už aj milióny mŕtvych ‒ obete náloží, samovražedných detonácií, streľby, bombardovania, chemických útokov, masových popráv  od Afrického rohu,  cez neutíchajúcu občiansku vojnu v Sýrii s miliónmi úbohých utečencov, rozmlátený Irak, Afganistan s tridsať rokov trvajúcou vojnou… Mala  niekoľko kapitol, podôb i motívov, dvoch odlišných „záchrancov“ krajiny, raz Rusov  s obrovskou armádou Sovietskeho zväzu, druhý raz USA a NATO, ale iba jedného víťaza – utrpenie.

Irak ako nálož

Veľkým impulzom akcelerácie islamského terorizmu bola okupácia Iraku.  Hlboko zasiahla do vnútra islamského sveta aj tým, že narušila  krehké vzťahy sunnitov a šiítov, zničila moslimské svätyne, destabilizovala celý región a znásobila počet mudžahedínov. Agresia v Iraku, navyše na vymyslenom dôvode o utajenej výrobe a skladoch zbraní hromadného ničenia, je verným obrazom  toho, čo spôsobuje bigotné vyznávanie božstiev sily a petroleja. Po rokoch bojov sa ukázalo, že v Afganistane aj v Iraku vojská NATO musia zostať. Miestni politici a vlastná armáda situáciu nezvládnu. Pre Afgancov i pre Iračanov to však budú  len cudzie vojská. A cudzie vojská sa vždy pociťujú ako okupanti. Odpor voči nim nebude mať konca.

Hrozné je poznanie, že za veľké krvavé nepokoje,  za ich vzbĺknutie,  rozdúchanie a akceleráciu môžu práve mocnosti ‒ a menovite veľmoc číslo jeden. Bola v pozadí udalostí, ktoré svetová tlač nazvala Arabská jar.  Svet ju cítil  vo všetkom, čo sa dialo v Egypte.  Očividnejšie v Líbyi.  Kaddáfí sa po rokoch umiernil,  zdalo sa, že dokonca prestal prikrmovať  terorizmus, dokázal upokojiť vnútropolitickú hladinu  a mať pozitívny vplyv  na susedov. Ľudia si tu žili relatívne slušne, mali zadarmo školstvo, zdravotné a sociálne služby, lacné nájomné, ceny benzínu a energií boli symbolické a pre verejnú správu, zdravotnícke,  sociálne a záchranné služby boli dokonca zadarmo, kmene a náboženské skupiny nemali možnosť vyvolávať strety, z obrovských ziskov, ktoré tá lepkavá mastná tekutina štátu prinášala, mohli si politickí pohlavári žiť ako v raji a bežní občania vysoko nad priemerom  Afriky. Stačila iskra – a explózia bola na svete. Dnes je z Líbye rozvrátená krajina, v ktorej panuje smrť, zákon krvavej odplaty a neuveriteľný chaos.  Nijaké poučenie.   Vídame  to v priamom prenose.

Desivá perspektíva

Posledné teroristické vraždenia v západoeurópskych  mestách  vystrašili celý náš kontinent. Napriek zvýšenej ostražitosti tajných služieb, polície a armády nik nemôže vylúčiť, že sa tragédia opäť neprihodí – a možno aj v dotyku s nami. Moslimských prisťahovalcov je vo veľkej časti Európy masa, možno už dvanásť miliónov, možno ešte viac, a nik nevie, koľkí z nich sú už  zapojení  v teroristických bunkách, mnohí dokonca vycvičení v  táboroch veľkých moslimských teroristických organizácií. Najväčšou hrozbou pre Európu je však približne päťtisíc dobrovoľníkov v radoch bojovníkov „Islamského štátu“, pochádzajúcich z Európy. Mladí muži, ktorí sa na našom kontinente narodili a fanatizmus ich viedol do boja za „svätú vec“ ďaleko od pohodlia európskych miest, nepoznajúc zľutovania, sa vrátia. Tých sa potom naozaj treba báť. Poznajú európske pomery, hovoria po anglicky alebo po francúzsky, nemecky, holandsky, švédsky, taliansky, vedia sa v európskom prostredí pohybovať, majú tu svojich obdivovateľov v radoch moslimských tínedžerov a budú mať krvou zaliate oči.

Islamský Birmingham

Nedávno istá tlačová agentúra  priniesla reportáž z britského Birminghamu.  Mesto má vyše milión obyvateľov, z toho päťstosedemdesiattisíc (asi päťdesiatpäť percent) má britský pôvod, teda sú to rodení Angličania, Škóti, Íri a Walesania, asi dvestotisíc obyvateľov pochádza z iných, prevažne  európskych krajín a dvadsaťdva percent obyvateľov mesta tvoria prisťahovalci z islamských štátov, z ktorých úplná väčšina  vyznáva islam. Práve táto švrťmiliónová časť  Birminghamčanov žije oddelene od ostatného obyvateľstva a ich izolácia sa rokmi zväčšuje. Zvyšok obyvateľstva tento trend akceptoval, pričom ani  ľudia, ani mestská správa si neuvedomili možné následky vývoja. Vo vnútri islamskej časti obyvateľstva  duchovní a agresívni jedinci inovercov postupne vylučovali z tohto mestského priestoru, zaviedli svoje pravidlá spolunažívania a začali ignorovať rozhodnutia mestskej verejnej  správy, a napokon aj zákony ‒ zaviedli si vlastné pravidlá správania.  Mestská správa i obyvatelia v okolí celé roky tolerovali, čo sa deje vo vnútri moslimskej komunity: tak nastal postupný pokles všeobecnej hygieny, rozšírilo sa sexuálne zneužívanie dievčat,  mrzačenie pohlavných orgánov mladej ženskej populácie, vlastne ešte detí, takzvaná ženská obriezka. Tá je  vo Veľkej Británii trestným činom ťažkého poškodenia zdravia s trvalými následkami (a podľa uznesenia OSN z roku 2012 aj porušením ľudských práv) – v moslimskej štvrti mesta sa ženská obriezka prestala trestať. Poriadok v štvrti prakticky prevzali moslimské hliadky. Najprv len upozorňovali slečny vlastnej komunity na nevhodnosť minisukní, odhalené uši alebo pitie alkoholu, teraz ich už za to trestajú – o to o krutejšie, o čo viac je v mestských hliadkach salafistov – členov puritánskej sekty islamu, ktorej princípy vznikli ešte v 6. storočí a ktorí neuznávajú nijaké právo okrem šaríje. Podľa nej za vraždu, cudzoložstvo a odpadnutie od islamu je jediný trest – smrť.

My a situácia

Islamizáciu Európy  my sotva ovplyvníme. Na to hráme primalú rolu v divadle Svet. Mali by sme však tento pomalý proces pozorne sledovať, lebo to všetko  sa deje už veľmi blízko nás.

Príkazom pre nás by mala byť predovšetkým veľmi striedma, povedal by som  až prísna imigračná politika, vysoká obozretnosť a prezieravá ústretovosť voči  príslušníkom iných etník, kultúr a vierovyznaní, ktorí sa rozhodnú žiť u nás. Dnes sa takýto apel  bude vidieť mnohým zastaraný, spiatočnícky, neliberálny, aj nekresťanský. Iní si možno pomyslia, načo strašiť, ak  o nás migranti majú záujem viac-menej len ako o prestupovú stanicu. To však už tiež prestáva byť pravdou. Z roka na rok rastie počet tých, ktorí sa tu chcú usadiť.  Navyše o takejto vážnej veci, ako je imigračná politika štátu, treba rozmýšľať  niekoľko desaťročí  dopredu – so všetkou vážnosťou, naliehavosťou a v celom komplexe súvislostí. Pritom nemajme na mysli len strach z prípadného terorizmu, z hrozieb, o ktorých bola reč, ale berme na zreteľ aj množstvo oveľa menej bolestivých, ale zato veľmi citlivých otázok, ktoré spolužitie etník a kultúr so sebou prináša.

Skúsenosti západnej Európy nás poučujú: imigrantom s jedlom prichádza chuť. Najprv vyhľadávajú možnosť bývať pokiaľ možno v jednej štvrti alebo aspoň viacero rodín pokope, potom chcú od mesta, štátu a zamestnávateľov drobné ústupky, modlitebňu, úpravu školskej dochádzky a učebných osnov, to všetko sú ešte požiadavky splniteľné,  mestá alebo štátna správa im viac-menej  vyhoveli. Postupne si však vyžadujú pracovné voľno počas vlastných sviatkov, mešitu, minaret, muezína, odstránenie kríža z verejného priestranstva, lebo uráža ich náboženské cítenie, vylúčenie bravčového mäsa a výrobkov z neho v podnikových a školských jedálňach, odmietanie zaužívaných zvyklostí hosťujúceho národa, jeho svetské, kultúrne, cirkevné či folklórne tradície… Svetové médiá sú plné týchto správ a čím ďalej, tým viac aj krvavých reakcií, ak  mesto nevyhovie prehnaným až nezmyselným požiadavkám prisťahovalcov.

Ťažko si to  predstaviť, ak tam nežijeme alebo sme to aspoň nevideli na vlastné oči, ale nakoniec máme stáročné skúsenosti s jedným etnikom, neporovnateľne krotkejším, a predsa nám robia stáročné starosti, ktorých sa nevieme zbaviť, hoci sa o to usilujeme  najmenej od čias Márie Terézie.

Nemyslím si, že by vznik a pôsobnosť nejakej etnologickej a sociologickej skupiny (komisie, rady)  pri vláde, ktorá by sa touto otázkou a najmä možnými budúcimi problémami mala zaoberať, bola zbytočná či predčasná. Francúzi v päťdesiatych rokoch, keď nastal príval prisťahovalcov z  bývalých kolónií v severnej Afrike, nad takýmito problémami vôbec neuvažovali, skôr ich trápila drobná kriminalita prisťahovalcov a výčiny výrastkov ‒ a v jednej chvíli sa im to  zrútilo na hlavu.  Nemci čosi podobné zažívali s Turkami, ktorí sem prichádzali do montážnych hál tovární, na stavby diaľnic a nových štvrtí a do rozličných komunálnych služieb. Istotne, takáto vlna prisťahovalcov sa u nás v dohľadnom čase nedá očakávať,  ten prílev bude pomalší a pokojnejší, ale bude, tak ako pomaly a potichu k nám prišli najprv Vietnamci, po chvíli aj čínski trhovníci…  A dnes Číňania vlastnia  na Slovensku vyše dvetisícdvesto obchodov a reštaurácií  – a to sú len prípady, kde sa k vlastníctvu  úradne priznali, lebo niekde je nastrčený našinec ako biely kôň. Kým budú príslušníci niektorých etník a vierovyznaní takí nabrúsení proti ostatnému svetu a jeho zvyklostiam, spôsobom života a právnym zásadám  ako dnes, opatrnosti nikdy nebude dosť. Je našou povinnosťou, pri všetkej úcte k iným kultúram, zachovať si kultúru našu, čistú a rýdzu, mnohotvárnu a pestrú, takú, ako je naša krajina. Veď my sme tu, napokon,  doma. Nemyslím, že sa naše hranice budú dať zamknúť  na tri vrhy. Aj keby to tak bolo, nesvedčilo by to o našej pohostinnosti, humanite a láske k blížnemu. Uprednostňujme však radšej cezhraničnú podporu biednym a prenasledovaným, zdravotnú, duchovnú, potravinovú a materiálnu pomoc ako poskytovanie azylu. V rámci našich možností ju aj zvyšujme. Propagujme príklady  Nemocnice sv. Alžbety, dominikánskej rehole, misionárov, hnutia Lekári bez hraníc, angažujme sa v akciách UNICEF v ešte väčšom rozsahu, len skúsme byť opatrní v azylovej politike aspoň tak ako dosiaľ. Na nával migrantov, ktorý hrozí aj nám, sme  primalí. Udusili by nás. Svet si neskoro uvedomil Kaddáfího vetu: „My z budúcnosti strach nemáme. Moslimovia túto vojnu vyhrajú maternicami žien.“Myslieť na možné následky treba skôr, ako prílivové vlny migrantov načnú aj naše brehy.

Ján Čomaj

článok bol pôvodne zverejnený v Slovenských národných novinách.