Ak by Obyčajní uspeli, tak každý verejný činiteľ by musel od nového roku pri nakladaní s verejnými prostriedkami a majetkom štátu či samosprávy postupovať s odbornou starostlivosťou, hospodárne, efektívne a v súlade s účelom ich použitia. Ak by to porušil s vedomím, že svojim konaním môže spôsobiť štátu škodu, ale spoliehal sa, že sa tak nestane, za výsledok svojej práce by sa zodpovedal. Ak by sa na škode podieľalo viacero aktérov, zodpovednosť by niesol ten činiteľ, ktorý vykonal rozhodujúci právny úkon.
V procese uplatňovania náhrady škody mal konať generálny prokurátor, pričom nevyhnutným titulom na uplatnenie nároku malo byť právoplatné rozhodnutie súdu či kontrolného orgánu o tom, že verejný činiteľ porušil svoje povinnosti. Generálny prokurátor mal konať v tejto veci ex offo a v mene štátu. Informácie o vzniku škody by mohol získať aj od Najvyššieho kontrolného úradu SR.
Základná idea návrhu OĽaNO pochádzala z anglo-amerického konceptu žaloby “qui tam”, ktorej podstata spočíva v možnosti súkromnej osoby podať žalobu v mene štátu v situáciách, keď štátu zjavne vznikla škoda, avšak táto skutočnosť nie je adekvátne prešetrená a z politického hľadiska je takpovediac zametená pod koberec. “Počas dvoch dekád existencie SR bola aj naša verejnosť svedkom vzniku viacerých závažných káuz, v ktorých nebola nikdy vyvodená zodpovednosť,” upozorňovali Obyčajní.
ml