Najmä keď mal vypité, tak deťom rozprával rozprávky alebo recitoval z hlavy celé pasáže z Ilias a Odysea.

Na Vianoce, keď mal Heinrich 7 rokov dostal od otca do daru veľkú knižku Dejiny sveta, ktorá bola určená pre deti. Hoci chodil do školy ešte len krátko, už vedel dávno čítať. Hneď si vyhľadal to, čo ho z otcovho rozprávania najviac zaujímalo – Tróju.

Otvoril ju práve tam, kde bol obraz obkľúčenej a horiacej Tróje. S otcom neraz diskutoval o dávnom a záhadnom meste. Ten mu zdôrazňoval, že nikto nevie, kde stála a či skutočne existovala.

Heinrich na to povedal, že keď bude veľký, tak ju pôjde hľadať a ju aj nájde. A že najprv  ale urobí všetko preto, aby zbohatol – vedel, že na také dobrodružstvo je treba mnoho peňazí.

Zo školy odišiel veľmi skoro, lebo neboli peniaze, a tak neukončil ani len reálku. Nadanému chlapcovi neostalo nič iné, ako sa vyučiť a isť pracovať do obchodu, kde ho zamestnal otcov priateľ.

Po čase sa rozhodol odísť do Ameriky, lebo si bol istý, že len tam môže  zarobiť tak veľa peňazí, aby mohol uskutočniť svoj sen, nájsť Tróju.

Istý čas pobudol v Hamburgu, kde si zarobil peniaze na cestu. Potom sa vydal na cestu do Venezuely. Neveľká loď však pri brehoch Holandska stroskotala, ale Heinrich sa šťastne zachránil. Zostal v Amsterdame. Bol samouk a každý deň sa vzdelával sám niekoľko hodín. Tam sa postupne prepracoval na čoraz lepšie platené miesta. Jeho vášeň pre štúdium sa stupňovala – bol jedinečným samoukom.

V Amsterdame sa v priebehu dvoch rokov, popri 12 hodinovom pracovnom dni, naučil francúzsky, holandsky, taliansky, španielsky, portugalsky a anglicky.

Pritom je paradoxné, že Schliemann neskôr o sebe neraz tvrdil, že sa nevyznačoval nadpriemernou pamäťou a že na reči nebol nijako veľmi nadaný, ale že si našiel optimálnu metódu, ako sa ich rýchlo naučiť.

V Amsterdame sa zakrátko naučil aj reč, pre Nemcov obzvlášť ťažkú – po rusky. Amsterdamská obchodná firma, pre ktorú pracoval, ho vyslala na dlhšiu dobu do Petrohradu. Mal 23 rokov a šéf ho veľmi uznával a rešpektoval. V Rusku ho očakávalo šťastie a prvé skutočne veľké peniaze.

Od toho času sa zdalo každému, kto nevidel do jeho vnútra, že okrem obchodov a peňazí ho nič nezaujíma.

Schliemann mal šťastenu neustále na svojej strane. Všetko, na čo položil ruku sa menilo na peniaze a jeho bohatstvo len rástlo.

Prvý raz ho postretlo nešťastie, keď požiadal o ruku svoju veľkú lásku zo skorej mladosti, Minnu Meinckovú, ktorej sa dlho nehlásil, lebo najprv chcel mať peniaze a potom svadbu. Odpoveď, ktorá mu prišla na jeho list do Petrohradu, mu podlomila kolená. Vydala sa len niekoľko dní predtým ako dostala jeho list.

Potom Schliemann odišiel do Ameriky, lebo dostal správu, že jeho brat je nezvestný. Keď prišiel do Sacramenta, tak sa dozvedel, že ho našli mŕtveho. Dal mu na hrob urobiť veľký pomník. Rozhodol sa nejaký čas ostať v USA. A nebol by to on, keby aj tam neobjavil spôsob, ako zarobiť kopu peňazí.

Po niekoľkých mesiacoch sa vrátil do Európy. Medzičasom prešlo niekoľko rokov a Schliemann bol už dávno milionárom. Do čoho sa len pustil, všetko mu prinášalo množstvo peňazí. Dokonca aj tam, kde iní strácali, on mal zisky.

Ako 30 ročný sa oženil s Ruskou Katarínou Lysinovou – ich manželstvo však nebolo veľmi šťastné.

Stal sa jedným z najbohatších mužov na svete, a síce v neuveriteľne krátkom čase, a to takpovediac z nuly a len vlastnou zásluhou. Niečo také sa nepodarilo nikomu z jeho súčasníkov.

Celý svet bol prekvapený, keď v roku 1858 – len ako 36 ročný a keď sa všetko v jeho rukách menilo na zlato – vyhlásil, že navždy končí s obchodmi. Celá Moskva to pokladala za najnovší vtip nudneho obdobia zimy.

Schliemann ale vedel presne čo robí. Vždy pracoval organizovane a všetko dôkladne plánoval a teraz urobil len to, čo si už dávno naplánoval a o čom od detstva sníval.

Konečne mal obrovské bohatstvo a už nemusel nikdy nič robiť, len ísť hladať a objaviť svoju vysnívanú Tróju.

Pochopiť by ho aj tak nikto nedokázal a už vôbec  nie niekto z tých, ktorých cieľom bolo len rozmnožovanie bohatstva až do smrti. A tak ani nikomu nič nevysvetloval a nechal za sebou ohromený a nechápajúci svet boháčov milionárov, s ktorými už nechcel mať nič do činenia.

Keď ukončil svoje  zarábanie, tak ovládal už 15 jazykov, len gréčtine sa akosi vyhýbal. Ako neskôr povedal, tak to bolo len preto, lebo sa obával, že nádherné čaro tejto reči, ktorú nesmierne obdivoval, by ho bolo natoľko uchvátilo, že by sa nebol dokázal naplno venovať obchodom.

Keď s nimi skončil, tak sa jej mohol s nadšením plne venovať a vychutnávať jej štúdium s najväčším  pôžitkom. Predtým sa však ešte rýchlo naučil novo-gréčtinu a latinu. Až potom sa plne venoval staro-gréčtine, ako ňou hovorili Platon, Sokrates i Homér. Nasledovné 2 roky venoval štúdiu starých gréckych básnikov, mal však pocit, že ešte stále nemal dosť vedomostí na to, aby mohol isť systematicky hladať „Homérove mesto“. Rozhodol sa istý čas cestovať trochu po svete. Napokon z toho ale bola cesta okolo sveta a Schliemann v tom čase navštívil takmer všetky zaujímavé krajiny na Zemi.

V roku 1866 sa vrátil do Európy a usadil sa v Paríži. Tam sa venoval dôkladnému štúdiu archeológie. Zvládol ho štyri krát rýchlejšie, ako obvykle trvalo.

Toto oficiálne štúdium absolvoval aj preto, lebo ho už predtým dôležitý svet učencov nazval diletantom, lebo si dovolil vydať vedeckú knihu o Číne a Japonsku.

Predtým, ako v roku 1869 odišiel do Grécka, sa rozviedol s Katarínou, keď sa mu nepodarilo dať ich vzťah do poriadku.

V Aténach sa na neho konečne usmialo šťastie aj v láske. Oženil sa s mladou, krásnou Sofiou, mladšou od neho o 27 rokov. Pre neho to bola láska na prvý pohľad. Jej srdce si však naplno získal až neskôr. Sofia bola z veľmi chudobnej rodiny a boháča a svetobežníka Schliemanna si vzala najmä preto, lebo chcela pomáhať svojej veľkej rodine.

Milovala však veľmi Homéra, ako aj Heinrich, a to ich duchovne i intelektuálne veľmi spájalo a neskôr prišla aj jej láska.

Od tureckého sultána si Schliemann vymohol povolenie na archeologické výskumy na pahorku Hisarlik, čo by sa nebolo podarilo nikomu, ale u sultána sa prihovoril aj americký a francúzsky vyslanec v Turecku. A tak necelé 3 mesiace pred jeho päťdesiatkou, 11.októbra 1871 sa zaborili lopaty niekoľko 100 robotníkov do zeme, pod ktorou podľa Schliemannovho pevného presvedčenia (ktorému nikto neveril) ležala bájna Trója.

Mnohí ju tam už hľadali, ale nenašli a svet prestal veriť, že niekedy bola – Schliemann ale aj tak veril svojmu „božskému“ Homérovi, že Trója existovala.

O priebehu prác na Hisarliku si viedol presný protokol každý deň a písal v ňom v reči, aká ho práve napadla. Kým nenarazil konečne v hĺbke na Priamovu Tróju, bolo vykopaných mnoho ton hliny a kameňov.

Pritom už v prvom roku vykopávok pochopil, že to, čo sa postupne objavovalo pod lopatami robotníkov nebolo len jedným mestom, ale viacerými, nachádzajúcimi sa v rôznych časových vrstvách.

Napokon z toho, čo vedel o historickej  Tróji na základe svojich štúdií, vyplývalo, že tam museli byť 4 mestá. Keď však vykopávacie práce ukončil, tak to bolo až sedem miest, ktoré sa objavili pod zemou.

Zistiť, ktoré z nich bolo mestom kráľa Priama, ktorého vojnu opísal vo svojom skvelom epose Homér, nebolo jednoduché. Po dlhom skúmaní štruktúr jednotlivých miest, sa rozhodol označiť za Homérovu Tróju tretiu vrstvu.

Podarila sa mu dokonalá senzácia, ktorá svetu doslova vyrazila dych. Všetky médiá sa celé mesiace prekonávali v tom, ktoré z nich prinesie o Tróji senzačnejšie a najnovšie informácie.

Niečo podobné sa zopakovalo opäť, až keď Howard Carter objavil v roku 1922 po prvý krát neporušenú faraónsku hrobku – hrobku Tutanchamona.

V Hisarliku Schliemann vykopal mnoho archeologicky vzácnych neoceniteľných predmetov, ako poklad Priama (tak sa aspoň domnieval).

Na obrovskom úspechu tohto geniálneho muža nemení nič ani to, že sa mýlil a poklad patril inému kráľovi, ktorý žil tisíc rokov pred Priamom.

Napriek tomu, že Schliemann prebudil svojimi senzačnými archeologickými nálezmi veľký záujem svetovej verejnosti, tak jeho učení kolegovia – a z nich najmä jeho krajania – ho stále len ironicky odmietali a posmešne vyhlasovali za diletanta. Hoci už mal za sebou univerzitu i doktorský titul.

To ho však nijako neovplyvnilo – vedel, že ide len o závisť tých, ktorí ako vedci neboli úspešní.

Hľadal naďalej a mal ďalšie veľké úspechy.

Z Tróje odišiel do Mykén, kde začal s novými vykopávkami a aj tam slávil obrovské úspechy. Podarilo sa mu vyniesť na svetlo jedinečné historické nálezy spred troch tisícročí. O.i. našiel drahocennú zlatú masku, o ktorej si myslel, že patrila kráľovi Agamemnonovi.

Rovnako úspešné boli neskôr aj jeho vykopávky v Tírynte, kde s ním už pracoval aj jeho nadaný krajan, mladý Dörpfeld.

Schliemannov život bol dlhou reťazov jedinečných úspechov a významných svetových objavov. Patrí k najúspešnejším mužom histórie a stal sa najlegendárnejším archeológom.

Veľmi ovplyvnil aj našu legendu – Vojtecha Zamarovského.

Voči tomu, čo všetko v živote Schliemann dosiahol, sa o to tragickejšie musí javiť jeho dramatická a zbytočná smrť – mal len 68 rokov.

Skonal v Neapole, kde sa mal stretnúť s jedným kolegom, talianskym vedcom. Odrazu len odpadol na ulici, lebo dostal záchvat slabosti. Keď ho okoloidúci odniesli do blízkej nemocnice, tak ho tam odmietli prijať. Bol oblečený vo veľmi jednoduchých šatoch a nikto ho nespoznal – mysleli si, že je to jednoduchý tulák bez peňazí.

Odniesli ho preto na policajnú stanicu, kde ho položili na lavicu a až po istom čase, keď policajti začali omdletého prehliadať, tak objavili v ošuchanom lacnom zimníku ceduľu s adresou najznámejšieho mestského lekára.

Privolali ho a keď sa dozvedel, že údajného tuláka nechceli vziať do nemocnice a ho ošetriť, strašne sa rozčúlil a kričal, že ten muž je bohatši, ako všetky neapolské kniežatá dokopy a že je to slávny Schliemann. Bolo však už neskoro a geniálny objaviteľ Tróje zanedlho 26. decembra skonal.

Jeho hrob je v Aténach.

Roman Bednár