K svojmu predchádzajúcemu statusu musím po tlačovej konferencii policajného politika (to nebol preklep) Štefana Hamrana uviesť ešte niekoľko poznámok. Byť na mieste rodičov Jána Kuciaka, tak sa dôrazne ohradím voči nechutnému až ohavnému zneužívaniu pamiatky ich statočného syna, ktoré dnes predviedol tento Matovič policajného zboru. Pretože tento čistý človek s takýmito špinavými metódami naozaj nemá nič spoločné. Sme uprostred volebnej kampane, takže je úplne normálne, že jednotlivé strany v zápale politického boja preháňajú. Čo však vonkoncom nie je normálne, je situácia, keď najdôležitejšie bezpečnostné zložky v štáte – polícia, SIS a NBÚ – medzi sebou vedú zúrivú vojnu, z čoho sú v rozpakoch už aj ich zahraniční partneri; keď zo zákona nezávislá štátna inštitúcia šesť týždňov pred voľbami zneužíva vyšetrovanie na otvorenú politizáciu. Opakujem: na to, aby robili takéto procesy a vykonali spravodlivosť, mali tri a pol roka. Zatýkať nominantov dvoch strán tesne pred voľbami s takou intenzitou, že to musí udrieť do očí aj tým, ktorí sa o verejné dianie nezaujímajú, znamená otvorene zasahovať do férovosti volieb, čo sa nerobilo ani v Bulharsku. A to je problém.

Kto videl dnešnú tlačovku Hamrana a jeho kumpánov, museli mu opakovane udrieť do očí nielen ich biele košele, ktorými ako najvyšší funkcionári zboru dehonestujú policajné uniformy a hlásia sa k politickým symbolom. Bol to najmä demagogický politizujúci slovník Štefana Hamrana, ktorý sa na znôške dohadov a špekulácií snažil pred verejnosťou projektovať novú zločineckú skupinu so zapojením generálnej prokuratúry. Viete, až tieto vykonštruované obvinenia a pochybné metódy vyšetrovania sa začínajú nápadne ponášať na čoraz viac zneužívané päťdesiate roky minulého storočia. Napokon, voči týmto zavádzajúcim tvrdeniam sa už musel ohradiť aj generálny prokurátor SR Maroš Žilinka, ktorý racionálnymi a konkrétnymi argumentmi rozbil Hamranove bludy na prach. Podčiarknuté sčítané, ešte som nevidel prezidenta Policajného zboru SR, ktorý by konal a vystupoval tak extrémne zaujato voči jednej politickej strane, a to práve v čase vrcholiaceho predvolebného zápasu. Tváriť sa, že polícia musí konať bez ohľadu na voľby, je odvádzaním pozornosti od podstaty veci – totiž, že bezpečnostné zložky v žiadnom prípade nesmú byť zneužívané na politický boj. A keďže do volieb sa nestihne vyšetriť vôbec nič a pravdepodobne je to len ďalšie divadlo, po ktorom bude nasledovať prepúšťanie jedného za druhým, táto fraška nijako nepomáha spravodlivosti – naopak, diskredituje tento ideál – a slúži len ako špinavý a zákerný nástroj mocenského zápasu.

Som rád, že sa po mojom upozornení rozhýbali aj niektoré politické strany a upozornili premiéra, že si nemôže dovoliť porušovať ústavné zákony a ignorovať právomoci prezidentky, takže pán Ódor Bezpečnostnú radu SR napokon predsa len zvolal. Rovnako som rád, že Paulo Coelho slovenskej politiky Peter Pellegrini sa prebudil ako Šípková Ruženka a po dlhom čase vypĺňanom nič nehovoriacimi fotečkami v poli, s detičkami, psíčkami a mačičkami a frázami o tom, ako zastaví chudobu a ak už ani toto nezaberie na voliča, tak možno aj zemeguľu; dal konečne jednoznačné, jasné a rázne politické stanovisko. Lebo táto situácia je naozaj vážna. A vyžaduje si nielen alibistické apely prezidentky na iné zložky štátu, aby niečo vysvetlili za ňu, ale predovšetkým jej vlastné zásadné stanovisko k tomu, čo sa v tejto republike deje. Lebo ak to ešte niekto nepochopil, môžem to zopakovať ešte polopatisticky:

Na Slovensku úplne zlyhala deľba moci a demokratický štát sa otriasa v základoch. Premiér a poverený minister vnútra v jednej osobe Lajos Ódor podľa vlastných slov nevie, čo robí polícia a treba ju nechať tak, hoci dokázateľne rozvracia ústavný poriadok a pomenúva svoje represívne akcie názvami, ktoré evokujú vykonanie pomsty, nie nastolenie spravodlivosti. Navyše, spektakulárne policajné akcie, ktoré sa spravidla po niekoľkých dňoch končia úplným fiaskom, dramaticky znižujú autoritu polície. Dlhodobo sa tu nerešpektuje prezumpcia neviny. Nielen v mediálnych a mimovládnych kruhoch, kde nekompetentná aktivistka Esetu Zuzana Petková s krytím „expertky“ na korupciu si dovolí tresnúť takú hlúposť, že podozrenie na korupčné správanie šéfa SIS sú vraj ešte silnejšie po dnešnom zásahu NAKA, a preto by vraj mal odstúpiť. Tu už, ako vidíme, sa ľudia vopred odsúdia ešte pred vyšetrením celého prípadu. Hlava štátu sa falošne tvári, že ona už nevie vôbec o ničom – hoci by sme jej práve teraz mali pripomínať jej škandalóznu účasť na tajnom rokovaní v pivnici SIS o živých kauzách, o ktorej neskôr trápne klamala – a naďalej sa snaží budiť dojem, že vysvetľovať by mali iní. Lenže za tento obrovský chaos (oveľa nebezpečnejší ako ten za éry Matoviča a Hegera) a čoraz viditeľnejší vnútorný rozklad štátu je v prvom rade zodpovedná ona a poverený premiér.

Ak v krátkom čase neodvolajú politizujúceho policajného prezidenta Hamrana, ktorý nie je nad vecou a svojimi emočnými výlevmi diskredituje prácu celej polície, donútia Petra Pellegriniho k niečomu, čoho sa najviac obávajú a čoho sa stráni aj samotný líder Hlasu-SD: k bližšiemu primknutiu sa k Smeru-SSD. Lebo nie je pravdou, že v čase volebnej kampane existuje nejaké nezávislé vyšetrovanie. Všetko je dnes o politike. A Hamran, ktorý robí čoraz zreteľnejšiu nadprácu, by si mal uvedomiť, že skôr či neskôr sa stane jeho pozícia neudržateľná (a to dokonca aj v prípade, že by k moci pretlačili Progresívne Slovensko), že skôr či neskôr dohrá svoju úlohu a bude obetovaný. A v takom prípade bude pre neho najbezpečnejšie stať sa novým „kajúcnikom“…