Keď Spojené kráľovstvo v júni 2016 hlasovalo za brexit, globalisti boli ohromení. Nemohli tomu uveriť. Potom urobili všetko, čo mohli, aby brexit oddialili a bojovali proti nemu.

Keď potom v novembri 2016 vyhral Donald Trump prezidentské voľby, globalisti boli ešte viac ohromení. Úplne to popreli a strčili hlavu do piesku.

Utešovali sa pohodlným mýtom, že voľby im prehralo ruské zasahovanie, a nie ľudové odmietnutie ich ideológie.

Napriek tomu to bolo pre globalistov stále horšie. Čína aj Rusko sa stali nacionalistickejšími a úplne sa odvrátili od globalizmu. Vojna na Ukrajine tento trend len zintenzívnila.

Pandémia len posilnila trend odklonu od globalizmu a pretrvávajúce problémy v dodávateľskom reťazci, ktorých sme boli svedkami, odhaľujú krehké podhubie globalizmu.

Tieto reťazce sú síce efektívne a hospodárne, ale keď sa pokazia, má to vlnový efekt na globálne hospodárstvo. Je to ako ťahanie za jedno vlákno na koberci. Ovplyvní to celú vec.

“Tarify sú rovnako americké ako jablkový koláč”

Globalisti sa klaňajú na oltári voľného obchodu. Ale voľný obchod je mýtus. Neexistuje mimo učební. Francúzsko dotuje poľnohospodárstvo. USA dotujú elektrické vozidlá. Čína dotuje dlhý zoznam národných šampiónov štátnymi zákazkami, lacnými pôžičkami a manipuláciou s menou.

Každá veľká ekonomika dotuje jeden alebo viacero sektorov pomocou fiškálnych a menových nástrojov a ciel a netarifných prekážok obchodu.

Amerika zbohatla a stala sa mocnou v rokoch 1787 – 1962, teda v období 175 rokov, keď využívala clá, dotácie a iné obchodné prekážky na podporu domáceho priemyslu a ochranu vysoko platených pracovných miest vo výrobe.

V skutočnosti sú clá rovnako americké ako jablkový koláč.

Od roku 1962 sa USA odvrátili od úspešného dedičstva ochrany pracovných miest a priemyslu a prijali teóriu voľného obchodu. Najprv sa tak stalo prostredníctvom Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT), ktorá je popri Svetovej banke a Medzinárodnom menovom fonde jednou z pôvodných brettonwoodskych inštitúcií.

Proti merkantilistickému systému stála teória voľného obchodu založená na komparatívnych výhodách, ktorú začiatkom 19. storočia presadzoval britský ekonóm David Ricardo. Ricardova teória hovorila o tom, že obchodujúce krajiny sú vybavené vlastnosťami, ktoré im poskytujú relatívnu výhodu pri výrobe určitých tovarov v porovnaní s inými.

Tieto atribúty môžu pozostávať z prírodných zdrojov, podnebia, obyvateľstva, riečnych systémov, vzdelania, prístavov, finančnej kapacity alebo iných výrobných faktorov. Národy by mali vyrábať tie tovary, pri ktorých majú prirodzenú výhodu, a obchodovať s inými národmi s tovarmi, pri ktorých táto výhoda nebola taká veľká.

Krajiny by sa mali špecializovať na to, čo robia najlepšie, a nechať ostatných, aby sa tiež špecializovali na to, čo robia najlepšie. Potom by krajiny mohli jednoducho obchodovať s tovarom, ktorý vyrábajú, za tovar, ktorý vyrábajú iní. Všetky strany by na tom boli lepšie, pretože ceny by boli nižšie v dôsledku špecializácie na tie tovary, v ktorých máte prirodzenú výhodu.

Teoreticky funguje, v skutočnosti nie

Je to pekná teória, ktorá sa často zhrňuje do myšlienky, že Tom Brady by nemal kosiť svoj vlastný trávnik, pretože je rozumnejšie platiť záhradníkovi, kým on trénuje futbal.

Ak by napríklad Spojené kráľovstvo malo výhodu vo výrobe textilu a Portugalsko vo výrobe vína, potom by si Spojené kráľovstvo a Portugalsko mali vymeniť vlnu za víno. Ak by však platila teória komparatívnych výhod, Japonsko by stále vyvážalo tuniaky namiesto áut, počítačov, televízorov, ocele a mnohých ďalších výrobkov.

Problém teórie komparatívnych výhod spočíva v tom, že výrobné faktory nie sú trvalé a nie sú nehybné.

Ak sa v Číne presťahuje pracovná sila z vidieka do mesta, potom má Čína zrazu komparatívnu výhodu v lacnej pracovnej sile. Ak sa finančný kapitál presunie z newyorských bánk do priamych zahraničných investícií do čínskych tovární, potom má Čína komparatívnu výhodu aj v kapitáli.

Čoskoro má Čína výhodu v práci a kapitáli a dosahuje obrovské obchodné prebytky s USA, čím pripravuje Američanov o prácu a zatvára americké továrne.

Ešte horšie je, že krajiny ako Čína môžu komparatívnu výhodu získať zo vzduchu pomocou vládnych dotácií.

Žijeme vo svete, v ktorom sú USA prísavkou voľného obchodu a všetci ostatní porušujú pravidlá. Vo svete, kde niekoľko strán sú voľní obchodníci, ale väčšina sú merkantilisti, merkantilisti vždy vyhrávajú. Sú ako paraziti, ktorí vysávajú slobodných obchodníkov.

Globalizácia za každú cenu

Pre globalistov sa však morálny oblúk vesmíru ohýba jedným smerom, a to smerom k rastúcej globalizácii. Populizmus a protekcionizmus sú preto morálnym zlom, ktoré treba odsúdiť.

Globalisti si však pomaly uvedomujú, že nacionalistický trend nie je anomáliou, ale mocnou silou, ktorá obracia globalistickú politiku, ktorá bola na vzostupe od roku 1989, či dokonca od konca druhej svetovej vojny, keď boli zriadené inštitúcie ako MMF a Svetová banka na podporu globalistických cieľov.

Práve teraz je však voľný obchod v ohrození, zúria menové vojny, vo východnej Európe prebieha skutočná vojna a geopolitické ohniská ako Taiwan sú čoraz nebezpečnejšie.

Čo sa stalo s globalizmom?

Hlavným globalistom je akademik Jeffrey D. Sachs z Kolumbijskej univerzity. V 90. rokoch minulého storočia viedol v Rusku iniciatívu za “trhové” riešenia, ktorá sa zvrtla na prevzatie moci oligarchami a nástup Putina.

Začiatkom roku 2000 viedol aj iniciatívu za “otvorenie”Číny, čo viedlo k nástupu Si Ťin-pchinga a najsilnejšej forme komunizmu od smrti Mao Ce-tunga.

Je Sachs ochotný priznať si nejaké chyby? Podobne ako väčšina globalistov, ktorí sú príliš arogantní na to, aby spochybnili svoje vlastné svetonázory a predpoklady, Sachs namiesto toho tvrdí, že problémom je samotná demokracia.

Sachs sa v podstate chce vzdať tradičného hlasovania v USA a Veľkej Británii, aby vytvoril systém, ktorý bude priaznivejší pre globalistov. Iste, môžete nechať voličov vybrať si stredopravého kandidáta x alebo stredoľavého kandidáta y, ktorí sa môžu v mnohých otázkach líšiť o 10 %. Ani jeden z nich v skutočnosti nerozhádže loď a nemá zásadný nesúhlas s globalizmom vo všeobecnosti.

Globalisti vám nedôverujú

Pokiaľ ide o globalistov, voličom nemožno dôverovať pri hlasovaní o zásadných otázkach, ako je brexit. Nemôžu im dôverovať ani pri hlasovaní proti prezidentským kandidátom, ako je Trump. Takéto rozhodnutia by mali byť mimo demokratickej kontroly, domnievajú sa globalisti.

Časopis Time v skutočnosti uverejnil článok, v ktorom sa škodoradostne vyjadril o tom, ako sa korporátne a mediálne elity v podstate sprisahali, aby zabránili Trumpovi vyhrať voľby v roku 2020.

Odmietnutie médií informovať o škandále s notebookom Huntera Bidena bolo len jedným z príkladov. Bývalí predstavitelia spravodajských služieb sa k nemu pridali tvrdením, že niesol všetky znaky “ruskej dezinformácie”. Samozrejme, všetci vieme, že notebook bol skutočný. Ale nedovolili by, aby ovplyvnil voľby.

Medzitým nedávne odhalenia spoločnosti Twitter odhalili, do akej miery táto spoločnosť spolupracovala s federálnou vládou na cenzúre názorov, ktoré sa im nepáčili.

Pointa je, že keď sa elitám nepáči potenciálny výsledok, stačí zmeniť pravidlá.

Trójsky kôň klimatických zmien

Ďalšou témou, ktorá spája globalistov, je zmena klímy. Globalisti tvrdia, že zmena klímy je príliš dôležitá na to, aby ju mohli zveriť voličom v jednotlivých krajinách. Klimatické zmeny sú dokonalou zásterkou pre globalizmus, pretože boj proti nim si vyžaduje medzinárodne koordinovanú politiku riadenú elitami.

Ich skutočnou agendou je definovať “globálny problém”, aby mohli presadzovať “globálne riešenia”, ako je svetové riadenie, svetové zdaňovanie a svetová vláda elít. Nezáleží na tom, že skutočná veda, ktorá stojí za hysterickým klimatickým alarmizmom, je mimoriadne slabá.

Nanešťastie, médiá, korporácie, vlády a medzinárodné organizácie riadia väčšinou globalisti.

A mnohé z nich sa usilovne snažia umlčať nesúhlas. Nachádzame sa v Brave New World.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Sú naozaj Spojené štáty naším vysnívaným rajom?

Zaostávanie výkonu európskej ekonomiky voči americkej nie je tak dramatické, ako to vidí Mikloš. A dôvody sú inde, tvrdí Draxler