Dejepis ho očaril ako 12-ročného, keď zistil, že nič nie je také ako sa píše. V šesťdesiatom deviatom prvý krát cestoval do Čiech. Jazda bola čisto pánska – on a jeho otec. Po večeroch pri domácej pálenke dospelí politizovali a spomínali aj druhú svetovú vojnu a budúci majiteľ pohostinstva, vtedy ešte chlapec, natŕčal uši a zbadal, že čo sa učí v škole na dejepise, vôbec sa nezhoduje s tým, čo rozprávali priami účastníci novodobých dejín. Z vlakov a lietadiel mu zostali už iba vlaky ako láska.

Majiteľom staničného pohostinstva je 24 rokov. Myslí si, že podobnú galériu by možno vytvoril aj skôr, ale nechcel robiť zásadné zásahy do priestorov, kým nemal úplne vysporiadané všetky majetkové vzťahy. Takmer 10 rokov trvalo, kým sa stal skutočným pánom vo svojom kráľovstve. Až potom začal realizovať všetky svoje plány a zámery a zveľaďovať hostinec podľa svojich predstáv.

Skrášliť, zatraktívniť, spestriť priestory chcel už dávnejšie. „Nie náhodou vo viacerých reštauráciách, kaviarňach a pod. sa snažia spestriť interiér. Keď zákazník čúmi na prázdne steny, môže ho prejsť aj chuť niečo konzumovať. V staničnom hostinci to pociťujeme ešte viac ako v mnohých iných podnikoch. Prichádzajú sem cestujúci, ktorí čakajú na vlak a sú nútení nejako stráviť ten čas a chcú ho stráviť čo najpríjemnejšie v rámci možností. A keď čakajú na vlak hodinu a viac – koľko ich bude baviť pozerať sa na holé mury? Ak niečo zaujme ich pozornosť a dokážu sa tomu dlhšie venovať – aj čas preletí veľmi rýchlo. A pri odchode sa lúčia s tým, že nabudúce sa určite zastavia,“ vysvetľuje Jozef Lőbb.

Záujem o históriu a osobnosti

Pred takmer 15 rokmi začal pomaly interiér hostinca pretvárať podľa svojich predstáv. Mal doma veľa zaujímavých obrázkov a fotografií a niekoľko ich zavesil na stenách hostinca. Zistil, že návštevníkov to zaujalo. Najväčšiu pozornosť priťahovali portréty viac alebo menej známych osobností. Návštevníci sa pýtali, kto to je, ako majiteľ zohnal tieto fotografie. Často sa návštevníci otvorili skutočnú „vedeckú diskusiu“ o osobnostiach na fotografiách, tak sa zahryzli do témy, tak sa rozohnili, že pomaly zmeškali vlak.

„Najprv som zavesil celú zadnú stenu. Návštevník si objednal niečo pri pulte, otočil sa a na spiatočnej ceste ku stolíku vždy zbadal fotografie. Začal si ich pozerať, komentoval, diskutoval so susedmi, pýtal sa ma, kto je vyobrazený na fotografiách alebo rozprával o tom, čo vie o týchto ľuďoch. Čudovali by ste sa, koľko ľudí pozná neuveriteľne zaujímavé fakty zo života našich a zahraničných politikov, vedcov, hercov, umelcov! Veľa ľudí zaujímajú dejiny a fakty zo života hlavne slávnych osobností,“ tvrdí J. Lőbb.

Člen izraelského komanda

Už dávnejšie majiteľ hostinca zavesil fotografiami a obrázkami všetky 4 steny hostinca. Momentálne sa vystavuje približne 150 obrázkov a vyše 100 má ešte v depozite. „Je to zaujímavý zážitok – pozerať sa, ako sa na polhodinku – hodinku zídu ľudia z rôznych kútov Slovenska a často aj zo zahraničia a živo diskutujú o tom, čo vidia v našom hostinci. Veľa razy sa stalo, že nejakí odborníci pomýlili si osoby na fotografiách, ale dokazovali, že vedia, kto to je a rozprávali o týchto osobnostiach rôzne historky, často aj dosť nepravdepodobné. Ale často tu majú „prednášky“ aj skutoční odborníci,“ podčiarkol J. Lőbb.

„Pred niekoľkými rokmi sa so mnou dlhšie rozprával jeden cestujúci, ktorý po r. 1969 emigroval do Izraelu. Zbadal portrét Goldy Mayerovej /bývala premiérka Izraelu – pozn. aut./. Keďže žiaden návštevník nevedel, kto je na foto a čím sa preslávila, urobil pre nich skutočnú fantastickú prednášku. Potom mi porozprával, že krátko po odchode do Izraelu musel narukovať do armády a v r. 1972 bol v radoch izraelského komanda Mossadu, ktoré likvidovalo arabských atentátnikov, ktorí zavraždili členov izraelského olympijského družstva v Mníchove v r. 1972. Keď som zbadal, že je to sčítaný človek a niečo prežil, tak som sa ho spýtal, či si židovskí občania štátu Izrael pamätajú, že ich armádu vyzbrojilo a pilotov vycvičilo bývalé Časkoslovensko. Tento občan Izraelu sa zamyslel a povedal vetu, ktorú si zapamätám navždy: „Židia v Izraeli majú vtipy na každý národ a štát a robia si z nich srandu. Jediný štát, na ktorý som v Izraeli nepočul vtip alebo posmešky, je Československo. Myslím, že to je najväčšia vďaka a úcta bývalému Československu.“

Originál Mony Lisy

Jozef Lőbb spomenul, že niektorí zákazníci nespoznávajú Monu Lisu na obrázku – nevedia, kto je to. Na druhej strane, jeden z mierne povzbudených zákazníkov tvrdil, že aj on má doma Monu Lisu, ale originál tohto svetoznámeho obrazu. Prisahal, že tlačili naňho záujemcovia, ktorí chceli tento obraz kúpiť. Ponúkali zaňho 5 tisíc korún, ale statočný majiteľ obrazu ho nepredal: povedal, že obraz stojí viac. Prezradil však, že keby záujemcovia pridali ešte dve tisícky, potom by obraz predal…

Jozef Lőbb prezradil, že Monu Lisu tu má preto, že obdivuje ľudí, čo niečo dokázali a niečo po sebe zanechali pre ľudstvo a medzi jeho najväčších favoritov renesancie patrí Leonardo da Vinci a Michelangelo Bounarroti: „Celé Toskánsko je vyšperkované ich dielami a dielami ich žiakov. Je to jedno múzeum pod holým nebom. Florencia, Pisa a Siena je pre mňa čerešnička na torte, čo sa týka Talianska a Toskánska. Celé Toskánsko a aj Taliansko do dnes žije z toho, čo tam títo géniovia zanechali vďaka Mediciovcom,“ tvrdí.

Falošní partizáni a iné omyly

Majiteľ hostinca hovorí, že denno-denne zaživa nejakú srandu spojenú s exponátmi netradičnej galérie. „Prednedávnom tu bol jeden občan, ktorý povedal, že pozná dvoch ľudí v uniformách na foto, ktoré mám hneď nad pultom. Tvrdil, že sú to partizáni z čias druhej svetovej vojny, ktorí oslobodili susednú obec Lipová. Celý fígeľ je však v tom, že na foto je môj svokor s bratom. Svokor v r. 1945 ešte len navštevoval mešťanku. Svokrov brat bol dôstojníckym sluhom generála Čatloša a jeho rodičia robili všetko pre to, aby sa nedostal na východný front. Takže žiadni partizáni to neboli,“ usmieva sa Jozef Lőbb.

„Občas sa vyznamenajú aj deti. Prednedávnom dvaja, asi nadšenci dejepisu, presviedčali svoju matku, že na jednom obrázku je vyobrazený Ján Žiška – má vojenskú uniformu a jedno oko má zalepené… Lenže na obrázku je izraelský generál a politik Moše Dajan… Chalani trochu netrafili historické obdobie a krajinu,“ hovorí J. Lőbb.

“Prednášky“ z histórie

V tejto galérii sú obrazy aj, jemne povedané, veľmi kontroverzných historických postáv. „Áno, je tu fotografia, napríklad, Mussoliniho alebo Hitlera. Bol to masový vrah, demént, ale sa zapísal do histórie a preto sa našlo miesto aj preňho v tejto zbierke,“ vysvetľuje majiteľ hostinca – galérie.

Na stenách hostinca už nie je miesto pre nové obrazy a fotografie, preto majiteľ hostinca začal vytvárať klasický muzeálny depozit: časť exponátov sa nachádza na sklade a občas si mení tie alebo iné obrazy a fotografie v galérie. Zbierka je taká rozsiahla a zaujímavá, že sem by sa už pomaly dalo organizovať aj školské exkurzie…

Unikátna galéria na železničnej stanici v Šuranoch /má aj vlastnú stránku na Facebooku/ možno nie je jedinou na Slovensku, ale je mimoriadne pestrá, bohatá a vždy vzbudzuje záujem návštevníkov, ktorí pri občerstvení sem-tam dostanú také menšie „prednášky“ z histórie a zamyslia sa o minulosti a súčasnosti rodnej krajiny a celého sveta.

eu