Francúzi o Štefánikovi nevedia zväčša nič, zhodli sa zahraniční Slováci

Bratislava 28. júla 2020 (TASR/HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

Francúzi o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi nevedia nič alebo vedia len veľmi málo. Vyplýva to z ankety, ktorú urobilo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Paríži so Slovákmi žijúcimi vo Francúzsku a jej výsledky uverejnilo na sociálnej sieti

“Odpoveď Francúzov na otázku o generálovi Štefánikovi, ktorý je jedným z dôležitých spojív francúzsko-slovenskej histórie, som tušila. Francúzi vo všeobecnosti sú radi, keď sa im vôbec podarí situovať Slovensko na mape Európy,” uviedla Mária Danthine, medzinárodná koordinátorka a spisovateľka.

Danthine sa tiež na Štefánika spýtala ľudí pracujúcich vo veľkých nadnárodných korporáciách, umelcov z rôznych častí Francúzska či ľudí rôznych vekových skupín a odpoveď bola podľa jej slov vždy rovnaká – o generálovi Štefánikovi nevedeli nič. “Povedzme si však úprimne, ktovie ako by dopadli odpovede na túto otázku aj medzi samotnými Slovákmi,” doplnila.

“Meno Milan Rastislav Štefánik je pre nás Slovákov v zahraničí veľmi známe. Osobne mi imponuje jeho prepojenie dvoch národov, ktoré má nadčasový charakter. Okrem jeho vedeckých znalostí sa dokázal presadiť na ‘tunajšej’ pôde a získal si srdcia domácich, čo je niekedy zložité,” povedala riaditeľka školy a škôlky Petit Slavik Alžbeta de la Bouvrie.

Ako ďalej skonštatovala, pri hľadaní poznatkov o generálovi Štefánikovi “vie súčasná generácia priemerne vzdelaných Francúzov len veľmi málo, ba priam nič” a s týmto faktom podľa nej vzniká pre krajanov, rodičov či pedagógov prirodzená úloha oboznamovania a šírenia vedomosti o tomto výnimočnom človekovi.

Spisovateľka Andrea Salajová poznamenala, že o Štefánikovi nevie priemerne ani nadpriemerne vzdelaný Francúz ženského či mužského rodu absolútne nič. “V astronómii nezanechal hlbokú stopu a jeho kariéra vo francúzskej armáde bola príliš krátka a najmä zasvätená diplomatickým aktivitám v prospech krajov, s ktorými mali Francúzi len málo styčných bodov,” zhodnotila. Ľudia jeho typu a jeho ambícií si podľa Salajovej odjakživa podávali kľučky na dverách kancelárií a bytov ministrov, diplomatov a iných štátnych úradníkov, prípadne ich manželiek, tých, ktorí im mohli byť užitoční.

“Skúsme si predstaviť, ako veľmi to muselo vrieť v zákulisí Parížskej mierovej konferencie v roku 1919 a aké úsilie museli vyvíjať všetky zastúpené krajiny, aby sa im od víťazných mocností dostalo uznania ich národných a štátotvorných ambícií. Koľko srbských alebo rumunských Štefánikov tam muselo byť. A ako sa museli snažiť získať si pozornosť francúzskych či britských samoľúbych splnomocnencov,” podotkla Salajová. Dodala, že je škoda, že Štefánikovi nebolo dopriate žiť o pár desaťročí viac a že ľudia nemali šancu vidieť jeho osobný a štátnický postoj a vývoj počas nasledujúcich udalostí, ktoré tak kruto vyskúšalo obrovské množstvo ľudí.