Bratislava 14. januára 2022 (HSP/Foto:AP,Wikipédia)
Tento článok si spolu s ďalšími zaujímavými článkami môžete prečítať v tlačenom špeciáli Hlavných správ, ktorý vyšiel tesne pred koncom roka. V internetovom vydaní ho prinášame ako bonus pre našich predplatiteľov. Predplatiť si Hlavné správy môžete tu
Termín farebná revolúcia dnes už pozná asi každý. Je to technológia, ktorá bola vyvinutá centrálami ríše svetovládneho Západu po rozpade koloniálneho systému ako náhrada za priame mocenské ovládanie jednotlivých dŕžav v rôznych častiach sveta. Ale čo presne je jej podstatou?
Farebná revolúcia je nesystémová a v svojej podstate hlboko nedemokratická zmena režimu, pri ktorej sa v danej krajine namiesto relatívne nezávislej politickej garnitúry dostane k moci garnitúra poslušná, prípadne priam až servilná k ríši Západu. Je to prepracovaný spôsob nedemokratického prevzatia moci v krajine, ktorý nielen ignoruje vôľu a prirodzené tendencie obyvateľstva, ale do značnej miery ich aj mení s využitím prostriedkov psychologickej manipulácie. Popri „klasickom“ korumpovaní a zastrašovaní politikov v cieľovej krajine je tu ešte jedna podstatná dimenzia typická pre farebné revolúcie: je to vytváranie špecifických mocenských štruktúr. Z ľudí z nejakého dôvodu nelojálnych až nepriateľských k vlastnému štátu, kozmopolitných dobrodruhov a korupčných karieristov sa etabluje nielen euroatlantická politická vrstva, ale aj nový, úplne odlišný pilier moci: nazvime ju mocou psychologickou. Názov pre túto zložku moci nie je v teórii štátu ustálený, ale je čoraz jasnejšie, že ak doposiaľ klasická teória rozoznávala tri oficiálne zložky moci v štáte, moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu, tak bude treba medzi sily, ktoré reálne určujú dianie v spoločnosti, rátať aj sily ovplyvňujúce konanie a rozmýšľanie občanov ich psychologickým formovaním až manipulovaním. Nástrojmi sú najmä médiá, vzdelávacie inštitúcie a mimovládne organizácie.
Zneužitie prirodzenej nespokojnosti
Z dlhodobého hľadiska ten, kto má dosah na médiá, vzdelávací systém a mimovládny sektor, môže systematicky formátovať myslenie ľudí a tým ovládať krajinu. A zdôraznime, že manipulácia funguje najmä na mladých ľudí, ktorým nedostatok nadhľadu a životných či historických skúseností ešte prirodzene neumožňuje vybudovať si dostatočný filozofický odstup od prevládajúcej propagandy. A to špeciálne ani nie tak od nejakej ťarbavej strednoprúdovej propagandy, ako práve tej „cool“ podprahovej, určenej práve im, maskujúcej sa ako politická avantgarda, životný štýl, existenciálna generačná póza, environmentalizmus či akýkoľvek iný intelektuálny podvod.
S využitím týchto dlhodobou praxou vycizelovaných nástrojov a ešte stále veľkého finančného, mediálneho a politického vplyvu a potenciálu euroatlantickej ríše pracujú farebné revolúcie s prirodzeným faktom, že ľudia prirodzene nikdy nie sú celkom spokojní. Aj v tej najbohatšej a najlepšie spravovanej krajine sú veci, ktoré sa dajú kritizovať, a ktoré jej obyvateľom prekážajú. Na základe týchto vnútorných napätí sa vytvorí, rozdúchava a zveličuje vnútorný konflikt a vytvára sa politická hystéria. Cieľom je akýmkoľvek spôsobom narušiť stabilitu krajiny a rozvrátiť jestvujúce štruktúry moci, vhod príde každá zámienka a každá priaznivá okolnosť. V duchu starého hesla „nikto vám nemôže dať toľko, koľko vám my môžeme sľúbiť“ organizátori farebnej revolúcie navedú obyvateľstvo danej krajiny na zvrhnutie vládnej garnitúry a jej výmenu za bábky ríše.
Preto sa dá povedať, že hnacou silou, ktorú tieto procesy využívajú, sú negatívne energie, ktoré my ľudia v sebe prirodzene máme: pýcha, sebectvo, nenávisť, ale predovšetkým závisť. Práve závisť a jej prebúdzanie v občanoch cez rafinované, ale väčšinou ani nie až tak veľmi rafinované mediálne psychózy, využívajúce obvinenia politikov z „kradnutia“ a korupcie, sú kľúčom k tomu, že pobúrení a omámení obyvatelia dokážu vyjsť do ulíc a voliť niekoho, koho by pri triezvom rozume voliť nemohli.
Krvným obehom systému na psychologické ovládnutie krajiny sú, samozrejme, peniaze a tmelom spájajúcim sily pripravujúce farebnú revolúciu je potom sieť neziskových organizácií. Táto sieť je zámerne komplikovaná a neprehľadná. Pozostáva nielen z politických chápadiel diaľkového riadenia, ale aj z reálne pomáhajúcich a charitatívnych subjektov, aby nebolo na prvý pohľad jasné, že ide o koordinovaný systém financovaný a riadený z jednej a tej istej zahraničnej štruktúry. „Odborník je človek z iného mesta.“ Tento starý aforizmus vystihuje podstatu ďalšieho dôležitého momentu: euroatlantická politická internacionála, ovládajúca cez tri kľúčové tlačové agentúry Reuters, AP a AFP a tisíce menších chápadielok globálny mediálny kartel, vytvorí a celosvetovo šíri svoju verziu diania v danom štáte. Je to obrovský psychologický moment, keď ľudia v krajine, kde sa organizuje farebná revolúcia, zo všetkých svetových médií počujú, ako je celý svet na strane revolúcie a jej hrdinských vykonávateľov a napäto čaká, kedy tá zlá a korupčná vláda už konečne odíde.
Technológie ovládania más
Všetko doposiaľ spomenuté je však iba prípravou na samotné ukradnutie moci, je to len vytváranie kulís, uprostred ktorých sa má podvod uskutočniť. Je to predstavenie pre obecenstvo vnútri danej krajiny, ale je to veľmi dôležité aj z hľadiska „výchovy“ obyvateľov ostatných krajín. Hoci navonok to vyzerá, že farebná revolúcia už takmer zvíťazila, v skutočnosti sa ešte vôbec nič nestalo, samotný akt ukradnutia moci sa ešte len má odohrať. Ešte nič nie je rozhodnuté: väčšinou to býva tak, že navzdory mediálnemu obrazu diania veľká časť obyvateľstva tejto psychologickej predpríprave nepodľahne a mnohí ďalší sú síce omámení, ale nemajú jasný názor na to, čo sa vlastne deje, a čo by chceli, aby sa stalo.
Preto k úspešnému zavŕšeniu farebnej revolúcie chýba ešte to podstatné: nejaká finta, ktorá vytvorí zmätok. V ňom sa agentom diaľkového riadenia podarí moc uchmatnúť pre seba. Zjednodušene, farebná revolúcia nie je nič iné, iba kúzelnícky trik. Je to scénka na odvedenie pozornosti, vytvorenie dymovej clony a popletenie ľudí, aby vo vzniknutom chaose následne mohla prebehnúť tajná akcia, pri ktorej príde k samotnému zvrhnutiu legálnej moci a jej nahradeniu štruktúrou diaľkového riadenia.
Toto divadelné predstavenie nebýva nijako originálne: jeho režiséri vychádzajú z presvedčenia, že občania danej krajiny nemajú historickú skúsenosť s farebnou revolúciou, netušia, čoho sú obeťami, a teda sú voči tejto technológii bezbranní. Ak v krajine nedávno prebehli voľby, mediálna mašinéria ich vyhlási za sfalšované. Ak ešte neprebehli, o to lepšie a jednoduchšie sa pracuje s nespokojnosťou ľudí s vládou. Protesty, demonštrácie a v ideálnom prípade aj nejaké rituálne obete v podobe zabitých novinárov, demonštrantov či politikov alebo otvorené zrážky protestujúcich s ozbrojenými zložkami, to všetko je pre farebnú revolúciu ideálnym spravodajským materiálom. Samozrejme, vždy záleží na reálnom stave danej krajiny, ale skúsenosti z Venezuely, Kuby či Bieloruska ukazujú, že úspešnosť pokusov o farebné revolúcie je v poslednom čase nižšia. Môžeme sa iba domnievať, či za tým je oslabovanie vplyvu ríše Západu, znižovanie atraktivity a uveriteľnosti jeho propagandy, či účinné nové stratégie obrany proti farebným revolúciám, prípadne iné faktory (nedostatok krajín vo vhodnej situácii, široká dostupnosť internetu…), alebo zo všetkého trochu. Fakt však je, že svetovládne štruktúry nijako nepoľavili v svojom neokoloniálnom úsilí udržiavať jednotlivé krajiny sveta pod vplyvom svojho diaľkového riadenia. A dá sa s istotou predpokladať, že od tohto snaženia ani v budúcnosti neustúpia, pretože práve z ovládania a zneužívania vazalských dŕžav už po stáročia pochádza z veľkej časti ich sila, bohatstvo a prosperita.
Je to notoricky známa skutočnosť. A predsa: obyvateľstvo ovládaných krajín sa vždy znovu a znovu nechá chytiť do tej istej pasce. Prečo? Preto, lebo technológie psychologického ovládania más skrátka fungujú. Keby nefungovali, tak by ich ríša nepoužívala. A používať ich bude dovtedy, kým budú fungovať, teda kým „ľudským ovečkám“ vo vazalských krajinách nezačne dochádzať, že sú ich nevedomými obeťami. A to je práve kameň úrazu.
Ivan Lehotský