Potrat sa stal jedným z kľúčových nástrojov “pomoci”. Práve pomoc ženám alebo už narodeným deťom (aby mohli žiť vo väčšom blahobyte) bola hnacím motorom v ústrety potratovým legislatívam na svete. Kľúčovú argumentáciu možno zhrnúť aj takto: “Potrat síce nie je dobrá vec, ale ženy aj tak budú podstupovať potraty, a preto, ak legalizujeme potrat, ženy aspoň neumrú pre komplikácie spojené s tajným a neodborným zákrokom anjeličkárky“. Je to zvodná doktrína takzvaného menšieho zla, ktorá, ako zdôrazňovala Hannah Arendt, môže spôsobiť, že sa až príliš rýchlo zabudne na to zlo, ktoré je výsledkom a dokonca oklame človeka, že koná dobro, že je zodpovedný a v konečnom dôsledku dobrý. 

Nie je to vtip. Napríklad, “pomáhať ženám v momente, kedy to potrebujú”, je hlavným mottom Dr. Willieho Parkera, ktorý si myslí, že je dobrý samaritán, pretože robí potraty. 

Vykonávať technicky bezchybné potraty je to, čo viedlo prezidenta medzinárodnej konferencie gynekológov vykonávajúcich potraty povedať: “My sme tí skutoční prolife”. Podľa tejto logiky koná aj samotná WHO, ktorá propaguje legalizáciu potratov ako základný element ochrany života a zdravia žien. Toto je hutná myšlienka západnej spoločnosti, ktorá neúnavne pokračuje v podpore potratového zákona.

Je to však pravda? Naozaj sa šírením legálnych potratov stávajú títo zástancovia pro-life? Naozaj tým chránia život? 

Čísla, ktoré poskytuje OSN v správe z roku 2004 o nelegálnych potratoch (nelegálny potrat je považovaný za “unsafe”, teda za nebezpečný), hovoria, že v krajine, kde nie sú, alebo v časoch, keď neboli potraty legalizované, pripadala na 100 000 živonarodených detí 1 mŕtva žena. (WHO. Unsafe abortion: Global and regional estimates of the incidence of unsafe abortion and associated mortality.) Úmrtnosť žien pri nelegálnom potrate bola a aj dodnes je stále opakujúcou sa mantrou na miestach, kde sa bojuje o legalizáciu interupcií. Napríklad, v Taliansku pred legalizáciou interupcií propotratoví aktivisti manifestovali na uliciach s kartónmi, na ktorých uvádzali počet 20 tisíc mŕtvych žien v dôsledku neodborného, tajného potratu. Ak by to bola pravda, podľa výpočtu WHO by sa v roku 1977 museli narodiť 2 miliardy ľudí… (1 mŕtva žena na 100 000 narodených detí). Dáta však ukazujú, že v tom roku sa v Taliansku narodilo len vyše 741 tisíc detí. Ak teda vezmeme do úvahy počet narodených detí a počet mŕtvych v spojení s procedúrou vykonávania nelegálneho potratu, reálne číslo bude menej než desať mŕtvych žien a do dnešného dňa by sa číslo pohybovalo okolo 200 žien, ak by potratový zákon nebol vstúpil do platnosti.

Pozrime sa však aj na otázku, aké sú reálne čísla potratov po ich legalizácii. Na túto otázku odpovedá pro-potratový demograf Christopher Tietze, ktorý bol odmenený najväčšou organizáciou propagujúcou potraty Planned Parenthood Federation cenou Margaret Sangerovej a ktorý už v roku 1975 tvrdil, že “celkový počet legálnych ale aj nelegálnych potratov sa zvyšuje po ich samotnej legalizácii”. (Na Slovensku bolo od roku 1986 legálne umelo potratených detí takmer 500 000. Za to isté obdobie sa ich narodilo takmer 1 700 000. Podľa logiky WHO by v rovnakom období umrelo v dôsledku nelegálneho potratu približne 17 žien, ak by potraty u nás neboli legálne. 17 žien (aj to len potencionálne) proti pol miliónu detí, ktoré definitívne skončili ako biologický odpad.) Toto sú reálne čísla, ktoré jednoznačne hrajú v prospech prolife hnutia. 

A to sme k týmto číslam neprirátali úmrtnosť matiek, ktoré potrat absolvovali – či už sa jedná o smrť bezprostredne do zákroku, alebo aj po pár rokoch. 

A čo verejné zdroje? Nemohli by sa peniaze vynaložené na potraty investovať radšej do záchrany obetí potratov? Nasledujúce dáta ešte viac zahanbia pro-choice liberálov: V roku 2013 bola v časopise Journal of American Physicians and Surgeons publikovaná analýza, ktorá porovnávala materskú úmrtnosť v Írsku, kde je potrat povolený len pri záchrane života matky a vo Veľkej Británii, kde vykonávajú potrat na požiadanie. Výsledok? Úmrtnosť írskych matiek za posledných desať rokov je o polovicu nižšia než vo Veľkej Británii a miera novorodeneckej úmrtnosti je o 25% nižšia.  Miera potratovosti v Írsku je menej než tretina miery, ktorá je u ich britských susedov (World Abortion Policies 2013). Potratové zákony nechránia deti a nechránia ani ženy. 

Všimnime si ešte krajiny južnej Ameriky ako napríklad Mexiko. Medzinárodný tím výskumníkov z Čile, Mexika a štyroch amerických univerzít (Duke, Severná Karolína, Utah, Západná Virgínia) viedol Elard Koch a štúdiu nedávno publikovali v prestížnom časopise British Medical Journal. Autori desať rokov skúmali úmrtnosť matiek v Mexiku a zistili, že v regiónoch, kde panuje vyššia reštrikcia potratov, nielen že pôrodnosť nebola byššia, ale dokonca si po celý čas udržiavala nižšie čísla než oblasti s ľahkým prístupom k potratu. Rozdiel bol ešte väčší v porovnaní s regiónom hlavného mesta, kde sa potrat uskutočňuje na požiadanie ženy. Výskumníci analyzovali tri rôzne indikátory materskej úmrtnosti: prvý sa týkal celkovej úmrtnosti matiek, druhý potratov vo všeobecnosti a tretí sa týkal umelo prevádzaných potratov. U všetkých troch bol výsledok rovnaký: “Úmrtnosť matiek je nižšia v regiónoch so sťaženým prístupom ku potratu”. Tí istí výskumníci potom skúmali príčiny týchto rozdielov a zistili, že liberalizácia potratovej legislatívy nemá žiaden pozitívny vplyv na materskú úmrtnosť a zistili, že to, čo má skutočný vplyv je vzdelanosť žien, prítomnosť kvalifikovaného personálu počas pôrodu, nižší výskyt sexuálneho násilia, dobrá zdravotnícka vybavenosť, prístup k pitnej vode a celková plodnosť. Ako sa to už v minulosti ukázalo, aj teraz možno očakávať taktický útok proti tejto štúdii zo strany Guttmacherovho Inštitútu, ktorý je vedeckou hlavou nadárodnej organizácie Planned Parenthood, ktorá ho zároveň financuje – tak ako aj nadácia Ford, Nadácia Billa a Mellindy Gatesovcov, Population Council, Marie Stopes International, Populačný fond OSN, a ďalej vlády: Švédska, Nórska Veľkej Británie. Tieto nové dáta sú pre Guttmacherov Inštitút priam fatálne, pretože dávajú do povetria celú jeho nátlakovú stratégiu legalizácie potratov, ktorú vykonávajú zdravotnícke organizácie jednotlivých krajín (obzvlášť tých rozvojových) v spolupráci s neomaltuziánskou agentúrou Populačného fondu OSN, ktorého výskumníčka Dr. Cynthia Stanton sa náhodne preriekla, že sa “vykonávajú obrovské úpravy čísel”, a keď sa jedná o vypočítavanie úmrtnosti matiek z dôvodu absolvovania neodborného potratu, “viac než 50% niektorých výpočtov je upravovaných”.

Možno pokojne pracovať na šírení potratov, vrátiť sa z práce domov, pobozkať svoje deti a ešte mať pocit, že ste si splnili povinnosť. Je to už známa rozprávka o banalizovaní zla. Stačí si dať jedny okuliare, ktoré odľudštia obeť pred vami zväčší a druhé, ktoré vytvoria ilúziu benefitov. Ale nik z týchto nemá právo nazývať sa prolife.   

Renzo Puccetti