Bratislava 24. júla 2021 (HSP/Foto:TASR-Pavol Zachar,Facebook,Screenshot)
Kampane politikov na sociálnych sieťach ničia spontánne občianske aktivity. Akákoľvek snaha z ľudu o zlepšenie situácie v krajine je potláčaná konaním a stanoviskami politikov. Sociálne siete fungujú ako destabilizátory zomknutosti národa
O proteste, ktorý sa konal dňa 23. júla 2021 pred NR SR kolujú vo verejnosti rôzne názory a sú až neuveriteľne protichodné. Neoliberálna časť spoločenského spektra ich odsudzuje za to, že bola zranená policajtka. Prirovnávajú ich k útoku na americký Capitol. Tzv. proslovenkí a sociálne orientovaní politici ich naopak podporujú. Pochopiteľne. Jeden z pokrikov protestujúcich bol: „Nech žije Fico“.
Radikál Kotleba vyzval dav na zotrvanie pred parlamentom. Hovoril do megafónu o akomsi prinášaní obete zo strany národa.
K protestu, ktorý vznikol z občianskej iniciatívy sa vyjadrujú všetci verejne exponovaní ľudia. Zasiahol Slovensko nečakane a priamo do srdca. Stal sa tak za poslednú dobu jedným z mála protestov, ktoré postavili verejnosť do pozoru. Napadla ma pri tom otázka: „Kde v tomto politickom prihrievaní si vlastnej polievočky stojí nespokojný občan a aké je jeho skutočné postavenie? Rozanalizujeme teda fakty z protestu a pozrime sa na reakcie politikov a aktivistov skúmavo.
„Neoliberálna taktika, ako sa vysporiadať s protestom, ktorý neobvykle zaujal verejnosť je priamočiara a nápadito vedie k rozloženiu občianskych aktivít. Jej nástrojom sa stala nenávistná kampaň“
Na sociálnych sieťach bola na nenávistné kampane zneužitá fotografia, na ktorej poslanec Blaha potľapkáva poslanca Kotlebu po rameni. Fotografia sa stala okamžite virálna, keďže ju zdieľali všetci neoliberálni politici. Dokonca ju zdieľal aj minister pre diplomaciu Korčok, ktorý by mal národ, ako profesionálny diplomat upokojovať.
Fotografia mala prostredníctvom nenávistnej kampane dosiahnuť v spoločnosti jediný efekt: Podsunúť verejnosti názor, že Blaha je rovnaký typ politika ako Kotleba a mal by preto dostať rovnakú spoločenskú nálepku fašista, akú má Kotleba. Z analytického pohľadu je to nenávistné konanie, navyše, nezakladajúce sa na realite. Blaha nie je fašista ani náznakom. Zamerať pohľad verejnosti však rozhodne treba na spoločenské následky takýchto kampaní, ktoré sú kópiami rozdeľovania spoločnosti z minulosti. Dôvody sú prosté: rozložená spoločnosť nemá žiadny spoločenský výtlak.
Závažnú úlohu rozkladu slovenskej spoločnosti plnia neoliberálni influenceri, napr. stránka Zomri a Prečo ľuďom hrabe. Tie použili na oslabenie spoločenského výtlaku protestujúcich prirovnanie k útoku na Capitol. Všetko samozrejme pod rúškom satiry.
Veľmi účinné taktika na rozloženie spoločenských nepokojov. Blahova podpora protestu bola teda spoločensky zneužitá na rozklad výtlaku protestu a sám Blaha sa stal obeťou ich nenávistnej kampane. Žiadny „útok na Capitol“ sa nekonal. Je to skôr poplašná správa, ako realita.
Stránka „Prečo ľuďom hrabe“, použila tradične, oveľa primitívnejšie formy rozkladu spoločenských nálad. Aktivity verejnosti potláčali tým, že odpor k súčasnej politike nazvali „Pohľaďom dezolátov“. Z hľadiska spôsobu, vcelku nechutná a nemorálna kampaň. Protestujúci občan nie je dezolát.
Ide o dosť zaostalú taktiku rozdeľovania spoločnosti. Z hľadiska účinnosti, je však škodlivá. Z histórie je známe, že konečný spoločenský efekt takéhoto druhu nenávistných kampaní je skôr opačný a nálady obyvateľstva skôr radikalizuje. Stránka „Prečo ľuďom hrabe“ sa teda radí medzi ultra radikálne spoločenské sily. Jej rozvratnú spoločenskú činnosť by si mali viac začať všímať úrady.
Zranená policajtka je obohratá pieseň
Na úvod oboznámenia sa s realitou demokracie, si je treba uvedomiť jednu podstatnú vec. Protesty, ako demokratický nástroj moci verejnosti neboli do demokratických procesov implementované, aby niečo zmenili. Protesty sami o sebe fungujú skôr, ako „pretlakový ventil“ spoločenského napätia. Schopnými akýchkoľvek zmien sú až vtedy, keď protestujúci dosiahnu širší spoločenský konsenzus. To vedie k podpore, napr. spolupráci protestujúcich s odbormi alebo vykonávateľmi štátnych mocí vo funkciách, ktorí sú naklonení spoločenskej zmene, generálne štrajky, ako nátlakový spôsob vyjednávania s vládou a podobne. Je to teda širší spoločenský konsenzus, čo dnes neoliberáli maria. Ide im o zamedzenie vzniku širokej spoločenskú mienky a zranená policajtka je zastaralá taktika na jej ovládanie. Funguje iba v spoločnostiach s nerozvinutými tradíciami kladenia spoločenského odporu. Preto je na Slovensku často používaná, ale napr. vo Francúzsku – v kolíske búrlivých protestov by určite nezabrala. Tam sa bežne rozbíjajú výklady a podpaľujú autá.
Tieto primitívne taktiky poznáte aj z minulosti, kedy bol na rozloženie názorovosti o proteste na viacero spoločenských prúdov, použitá informácia o zranenom policajtovi. Pokiaľ sa nemýlim, tak to bolo vtedy, keď protestujúcich nazval minister Naď „opicami zavesenými na bráne“.
Hospodárske noviny zverejnili na svojej stránke celý priebeh protestov, takmer 7,5 hodinové video. V minutáži od 2:33:30 do 2:33:45, viacerí protestujúci uviedli, že zverejnené informácie o zranenej policajtke nie sú pravdivé. Existujú teda očití svedkovia, ktorí incident opisujú inak, ako slovenské korporátne médiá a neoliberálni politici.
Realita je taká, že povolanie policajta je rizikové. Musí konať na rozkaz a keď rozkaz znie „Potlačiť dav dolu zo schodov parlamentu“, ako tomu bolo v tomto prípade, tak je viac, ako predpokladateľné, že môže prísť k úrazu. Ale, to sa v tomto prípade nestalo. Našťastie.
Skúsenosť z iných demokracií je taká, že sa to stáva – aj to je historickou súčasťou demokratických protestoch v prípadoch, kedy sa úrady snažili o ich bezbrehé potláčanie. Politici majú aj inú, demokratickejšiu možnosť – zaoberať sa pravými dôvodmi nepokojov a zjednávať nápravy. Ak existujú teda na Slovensku obete nepokojov, potom je to na vrub súčasného vedenia štátu. Slovensko predsa dlhodobo vykazuje vysokú mieru občianskej nespokojnosti. Čo robili dodnes politici na ukľudnenie? Nenávistnými kampaňmi na sociálnych sieťach situáciu iba hrotia.
V skutočnosti malo ísť o nevoľnosť policajtky hodinu po nadýchaní sa výparov obranného aerosolu. Pre médiá to potvrdila hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby Alena Krčová. Zo strany korporátnych médii ide teda bezpochyby, iba o ďalší podporný argument na rozkladanie verejnej mienky na viac prúdov.
Jednoduchší, v zmysle prvoplánovo konajúci politici, ako napr. ministerka Remišová to okamžite zneužili, na akési, nevydarené odsúdenie demokratických protestov verejnosti. Na svojom sociálnom profile uviedla: „Útoky na políciu počas agresívnej demonštrácie pred parlamentom sú absolútne neprípustné. Je to výsledok zničujúcej politiky ľudí, ktorí sa dnes boja politickej aj trestnej zodpovednosti“. Evidentne si iba neuvedomila, že píše v prvom rade o sebe – o súčasnej politickej garnitúre pri moci.
Protest zneužil v neprospech svojich protestujúcich aj minister Mikulec. Na svojom statuse, okrem iného píše: „Nedokážem však pochopiť, aký je skutočný úmysel a cieľ ľudí, ktorí po policajtoch hádžu vajíčka a striekajú ich kečupom. Som však presvedčený, že snaha vyvolať otvorený dialóg to nie je. Skutočnosť, že sa na takúto úroveň zníži súdruh Blaha, poslanec Fico, či Kotleba je do očí bijúcim dôkazom toho, že jediné, o čo usilujú je burcovať ľudí, vyvolávať vášne, nepokoje, neustále klamať a šíriť dezinformácie.“
Nie je to pravda – ide iba o druh Mikulcovej nenávistnej kampane na sociálnej sieti, zameranej proti opozícii. Ani Kotleba, ani Blaha, ani Fico sa na hádzanie vajíčok na policajtov neznížili a ani to otvorene nepodporovali. Pokiaľ máme hovoriť o „otvorenom dialógu“, tak sú to práve Blaha s Ficom, ktorí od volieb 2020 nerobia nič iné, iba sa snažia o vyvolanie otvoreného dialógu s vládou.
Komické štáby korporátnych médií
Zaujímavé bolo sledovať, ako na výzvy protestujúcich reagovali niektorí novinári. Napr. niektorí členovia štábu Markízy pozerali na protestujúci dav, ako na zjavenie, čím dávali najavo svoje pohŕdavé spoločenské postoje. Tiež, akúsi spoločenskú nadradenosť. Príde mi to na prácu profesionálov vcelku úsmevné.
Som odporca akýchkoľvek násilností na ľuďoch pri demonštráciách. Na druhej strane, skúsenosti z rozvinutých demokracií hovoria o inom správaní sa novinárov počas protestov. Napríklad vo Francúzsku je pri protestoch úplne bežné, že novinári chodia na protesty v nepriestrelných vestách s helmami na hlavách. V spoločnosti, ktorú stvorili svojimi protinárodnými postojmi hlavne korporátne médiá by som kolegom odporučil, aby sa správali rovnako, ako ich francúzski kolegovia. Pri označení by dokonca mali používať maskovanie „PRESS“ a neuvádzať svoju pravú príslušnosť k médiu. Je to bohužiaľ pomerne nebezpečný jav aj v rozvinutejších demokraciách.
Nejde iba o nebezpečenstvo hroziace novinárom zo strany davu, naopak. Novinári sa často stávajú obeťami útokov polície. „Som profesionálny novinár. Rozumiem rizikám, ktoré podstupujem, a viem, ako sa dostať do bezpečia, ak je to potrebné. Ale nemôžem bojovať proti tomu, aby som sa nestal terčom polície,„ uviedol pred dvoma rokmi po jednom z rozsiahlych protestoch francúzsky novinár Valentin Belleville.
„Boli sme cielene, zámerne zameraní,“ vysvetľuje Ulrich Lebeuf, fotograf časopisu Liberation po protestoch v Toulouse. Zatiaľ čo na námestí Place du Capitole, medzi žltými vestami a políciou, stúpalo napätie, traja fotografi sme sa držali ďalej od demonštrantov „v bezpečnostnej pozícii“ a čupeli za stenou McDonald-u. Policajt však hodil taktický granát smerom ku nám,“ komentoval situáciu zranený novinár.
Kotleba a Danko sú ďalšími rozkladnými elementmi občianskych protestov
Pri analýze skutkového stavu protestujúcej spoločnosti sa treba zameriavať aj na tzv. politických parazitov. Sú totiž nekonečným zdrojom zneprehľadňovania situácie. Práve ich zásluhou sa často stáva, že občan má pocit, že žije v neprehľadnej spoločnosti, kde bojuje každý s každým. Takto sa v súvislosti s protestom pred parlamentom zasprával napr. Andrej Danko, predseda mimoparlamentnej politickej strany SNS. Na svojom statuse obvinil politika Borisa Kollára citujem: „Vyzývame Borisa Kollára, aby sa vzdal funkcie predsedu parlamentu a ospravedlnil sa demonštrantom. Je to hrubý zásah do práv občanov. Slovenský parlament je oddnes pošpinený silou agresie a brutality. Kollár vpustil ťažkoodencov bočným vchodom a títo bezprecedentne použili obušky a slzotvorný plyn.“
Ľuďom, ako napr. Marián Kotleba či Andrej Danko a samozrejme aj iným politikom, ktorí permanentne zneužívajú spontánne aktivity národa na svoje zviditeľňovanie sa, by som odporučil, aby si obliekli tričko, krátke nohavice, postavili sa spolu s protestujúcimi do davu, mávali transparentami a kričali pronárodné heslá. Rozhodne by tak svojim stranám pomohli oveľa viac. Na ich „vodcovské“ vyhlásenia na tribúne či spoza internetu na sociálnych sieťach, nie je dnes nikto zvedavý a ich postoje majú opačný spoločenský efekt, akým sa prezentujú.
Ochrana pred politickým zneužívaním občianskych protestov je na mieste
Symbolikou protestu pred NR SR sa stalo zneužitie protestu na politické účely. V slovenskej spoločnosti sa to deje pomerne dlho a ak je niečo na Slovensku viditeľné pomerne jasne, tak je to politický nezáujem o spontánne aktivity národa. Ide skôr o politickú dehonestáciu protestov naprieč celým celým politickým spektrom – to zdôrazňujem.
Strávil som podrobnou analýzou protestu mnoho hodín a dve veci môžem tvrdiť veľmi zodpovedne: Aktivisti zo strany organizátorov protestov sú demokraticky vyspelí ľudia a organizujú svoje protesty na slovenské pomery veľmi dobre. Nakoniec, spontánny protest pred parlamentom, ktorý zatriasol spoločnosťou je toho dôkazom. Nie je dôvod, im neveriť. A po druhé, politická podpora slovenských protestov nie je vo vyhláseniach politikov, ktorí sa chodia na tieto akcie zviditeľňovať. Mala by byť zásadne iba v podpore z pozadia. Mám na mysli hlavne širokospektrálnu spoločenskú podporu protestov a jej vyjednávanie s odbormi a inými záujmovými spoločenskými skupinami, ktoré by spoločenskú váhu protestov znásobovali. Napríklad lekárskou komorou a podobne, keďže sa jedná o protesty proti povinnému očkovaniu. A presne toto dnes nikto nerobí, napriek tomu, že opozícia na to má svoje páky. Nemožno teda hovoriť o reálnej politickej podpore protestov zo strany opozície.
Tony Belohorec