Európa vyhlásila Spojeným štátom menovú vojnu

Washington 9. februára 2015 (HSP/regnum.ru/Foto:TASR)

“Menová vojna” – jemná hra s veľmi vážnymi následkami. Na rozdiel od konvenčnej vojny, kde strany pravidelne uzatvárajú prímerie, aby šetrili silami, boj devízových kurzov má trvalý charakter. Už v januári 2009 po príchode Baracka Obamu do Oválnej pracovne, Spojené štáty a Európska únia začali vyvíjať tlak na Čínu, nútiac Čínsku ľudovú banku, aby prestala fixovať juan

Peking obhájil nízky kurz svojej meny, čo umožňuje vývozcom zvýšiť objem výrobkov vyrobených v Číne a vyviezť ich na územie Ameriky a Európy. Keď bolo jasné, že Číňanov sa k ničomu normálnemu nepodarí prinútiť, Washington ponúkol v roku 2012 Bruselu vytvorenie transatlantickej zóny voľného obchodu Transatlantic Trade and Investment Partnership — TTIP), schopnej zjednotiť pod záštitou TTIP viac než 820 miliónov obyvateľstva.

Európska komisia začala prístupové rokovania do TTIP až v júni 2013. V tom čase sa všetkými svetovými médiami šírili neslýchané novinky: zamestnanec NSA Eduard Snowden obvinil Spojené štáty zo špionáže na území Európskej únie. Bola to náhoda? Naivná otázka. V Európe ešte stále neutíchol tento škandál, ktorý ak priamo nesabotoval TTIP tak iste otrávil atmosféru rokovaní.

Od tej doby vzťahy medzi Spojenými štátmi a Európou nie sú dobré. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Európa vo všetkom súhlasí so Spojenými štátmi a snaží sa jej byť v pätách. Tento dojem by nás nemal oklamať. Z pohľadu zahraničnej politiky, ozvena ktorej doznieva na Ukrajine, akcie Spojených štátov sú podporované zo strany Európskej únie pretože môžu oslabiť Rusko.

Pokiaľ však budeme hovoriť o ekonomike, tak tu sa Brusel ešte v roku 2008 pokúšal  podniknúť kroky na získanie nezávislosti od Washingtonu. Reč je o menovej a finančnej politike Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá, čo sa týka finančného stimulovania (kvantitatívnemu uvoľňovaniu) eurozóny nezostala pozadu za americkým vis-a-vis – Federálneho rezervného systému Spojených štátov. 

V priebehu globálnej finančnej krízy k podobným regulačným metódam siahli mnohé centrálne banky, vrátane Anglickej banky, Japonskej banky, Čínskej ľudovej banky a Indickej banky. Všetci sa snažia čo najskôr znovu dosiahnuť hospodársky rast, zvýšiť objem peňazí v ekonomike, ktorý následne zráža tlak deflácie. Vtedy len veľmi málokto vnímal kroky ECB ako snahu po ekonomickej nezávislosti.

Prejav šéfa Európskej centrálnej banky Draghiho 22. januára  2015 potvrdil vážnosť úmyslov Bruselu. ECB spustila program výkupu dlhopisov (štátnych dlhopisov) krajín eurozóny – kvantitatívne uvoľňovanie vo výške 1,1 bilióna eur, ktoré analytici Starého sveta nazvali “revolučným”.

Pozrime sa ako komentuje politiku ECB Euronews: “Po obdržaní finančných prostriedkov sa spoločnosti budú môcť rozšíriť, nezamestnanosť bude klesať, dopyt zo strany spotrebiteľov vzrastie a v závese za ním aj inflácia postupne dosiahne zdravú úroveň 2 percenta ročne (namiesto -0,2 percenta ako to je teraz ).” Draghi bude každý mesiac utrácať na nákup štátnych dlhopisov s investičným reitingom okolo 60 miliárd eur až do septembra 2016.  Pritom uroková sadzba v eurozóne zostáva na 0,05 percentách. Európska centrálna banka chce dosiahnuť “stabilnú infláciu” vo výške 2 percent. 

Toto riešenie je odpoveďou predsedkyni rady guvernérov Fedu Janet Yellenová, ktorá v októbri minulého roka oznámila úplné ukončenie kvantitatívneho uvoľňovania, ktoré pred dvoma rokmi predstavovalo 85 miliárd dolárov mesačne. Harvardský profesor Rogoff poukazuje na to, že príklad Európy nasleduje aj Japonsko, ktoré sa tiež borí s defláciou a chce urýchlene navodiť hospodársky rast.

jf