Európsky kontinent potrebuje pri svojom ekonomickom rozvoji pracovné sily, ktoré mu náš demografický vývoj nie je schopný zaistiť. Jedným z riešení je migrácia. Avšak nie je migrácia ako migrácia.
Príkladom je Luxembrusko, ktoré umožňovalo masovú imigráciu ľudí z Portugalská, ktorí boli katolíci, rovnako ako väčšina Luxemburčanov. Tí boli vhodní na požadované pracovné miesta.
Iným príkladom je podľa Bucherta Francúzsko, kde na predmestiach miest žije moslimské obyvateľstvo zo severnej Afriky. Prisťahovalci z druhej či tretej generácie sa nedokázali prispôsobiť zvykom a tradíciám v Európe. Dokonca celé skupiny týchto ľudí sú tvrdo proti normám západnej kultúry. Príkladom sú radikálni moslimovia, ktorých sú v západnej Európe desiatky a ich počet sa neustále zvyšuje. V tomto smere sa podľa autora časť migračných vĺn úplne vymkla kontrole.
Samotná nemecká kancelárka Angela Merkelová priznala, že multikulturalizmus v podobe, ako si ho niektorí Európania predstavovali a aj naďalej predstavujú, neuspel.
Systém kvót
Mnoho európskych krajín potrebuje novú pracovnú silu, ktorú môžu zabezpečiť migranti. Avšak aby to mohlo fungovať, musia utečenci rešpektovať zvyky, tradície, normy a zákony hostiteľskej krajiny, uvádza Buchert. Migranti to však nerobia, často idú práve proti nim.
Autor tiež upozorňuje na skutočnosť, o ktorej hovoril český premiér Bohuslav Sobotka (ČSSD). Česká republika, rovnako aj Slovensko, sú pre mnohých utečencov len prestupnou krajinou. Ich hlavným cieľom je bohatšie Nemecko. Schengenský priestor nemôže zabrániť, aby migranti z pridelených krajín odišli niekde inde. Systém kvót sa preto podľa Sobotku vôbec nedá realizovať tak, aby bol dlhodobo udržateľný.
Diskusiu o kvótach Európskej únie považuje Buchert v podstate za bezpredmetnú, pretože dôležité je to, aby každý utečenec vedel, prečo a kam sa sťahuje, čo ho v danej krajine čaká, čo mu môže tento štát ponúknuť, ale zároveň čo krajina odmieta a čo neprijíma. „Ak súhlasíš, príď. Ak dohody porušíš, budeš sa musieť vrátiť domov. Alebo snáď už ani na to nemáme právo?“ pýta sa na záver autor.