Toto obdobie sa začalo ukončením studenej vojny a skončilo pandémiou. Jeho prvé desaťročie sa nieslo najmä v znamení liberalizácie obchodu: Svetová obchodná organizácia sa stala novou globálnou obchodnou autoritou. Nasledovalo nespočetné množstvo obchodných dohôd. Deväťdesiate roky boli aj desaťročím internetu a finančnej deregulácie. V Európe sa zaviedol jednotný trh a pripravila sa pôda pre rozšírenie EÚ v nasledujúcom desaťročí.

Najdôslednejšou zmenou však bola integrácia Číny do svetového hospodárstva. Čína dodala svetovej ekonomike lacnú pracovnú silu. Nemecko, Čína a ďalšie ázijské krajiny boli dielňami tohto systému. Voči zvyšku sveta dosahovali veľké a trvalé obchodné prebytky. USA a Spojené kráľovstvo boli bankármi tohto systému. Globálna nerovnováha nebola chybou hospodárskeho systému, ale jeho charakteristickou črtou.

Globalizácia nebola primárne o obchode s tovarom. Podiel obchodu s tovarom sa v 90. rokoch a na začiatku nového tisícročia rýchlo zvyšoval, vrchol dosiahol v čase globálnej finančnej krízy v roku 2008 a odvtedy stagnoval. To, čo odlišovalo obdobie od roku 1989, bola globalizácia iných faktorov: kapitálu a práce. Voľný pohyb v rozšírenej EÚ priniesol do západnej Európy “poľského inštalatéra” a “litovského čašníka”. Obchod nie je to, o čom je naša moderná éra globalizácie. Ide o ľudí.

Globalizácia bola pre svetovú ekonomiku na celkovej úrovni výhodná pre všetky strany. To, čo zástancovia globalizácie nevideli alebo nechceli vidieť, bol rastúci počet porazených: v hrdzavom páse USA, v severnom Anglicku, severnom Taliansku, severnom Francúzsku a východnom Nemecku. Kampaň Donalda Trumpa America First v roku 2016 bola reakciou na globalizáciu. Rovnako ako brexit. Každá krajina sa stala nešťastnou svojím osobitným spôsobom. Čo však majú spoločné, je pokles politickej podpory starého systému.

V EÚ, ktorá často sleduje globálne trendy s oneskorením, to najhoršie ešte len príde.

USA a EÚ uvalili na Rusko hospodárske sankcie, zatiaľ len so skromným úspechom. USA a niektoré európske krajiny vylúčili čínsku spoločnosť Huawei z budovania mobilných komunikačných systémov 5G. Najrozsiahlejším obmedzením zo všetkých je zákaz USA predávať Číne vysoko výkonné polovodiče.

USA to urobili údajne preto, aby zabránili Číne vo vývoji vysoko presných rakiet, ale aj preto, aby ochránili vlastné technologické prvenstvo v tomto odvetví.

Globálne politické a hospodárske dôsledky tohto obrovského politického obratu neboli úplne pochopené. Jedným z nich je nové globálne rozdelenie, keď sa Rusko a Čína opäť ocitli na druhej strane železnej opony.

Nejde však len o Rusko a Čínu. Päť krajín známych ako Brics – Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika – sa kedysi považovalo za rozvíjajúce sa tigrie ekonomiky 21. storočia. Mali byť na strane Západu vedeného Američanmi. Ani jedna z nich však už tieto očakávania nespĺňa. Jedným z vedľajších účinkov sankcií Západu v súvislosti s Ukrajinou bolo, že obchod Číny s Ruskom dosiahol v minulom roku historický rekord.

Päť krajín Brics si stanovilo za cieľ znížiť závislosť od USA, ale zatiaľ nevedia, ako to dosiahnuť. Čína aj Rusko pracovali na vytvorení platobných systémov, aby boli navzájom menej závislé od USA a Európy, pokiaľ ide o transakcie. Svet kryptomien a blockchainov otvoril ešte neprebádané možnosti, ako obísť západné finančné monopoly. Brics diskutovali o spoločnej rezervnej mene. To by bola veľká vec…

Čína by musela uskutočniť obrovskú zmenu hospodárskej politiky smerom od investícií k domácej spotrebe. To nebude ľahké. Znamenalo by to zbaviť mocných provinčných straníckych šéfov finančných prostriedkov a presmerovať ich na spotrebiteľov. Výsledkom takejto zmeny politiky by však bola menšia zraniteľnosť voči sankciám USA.

Brics pracuje aj na posilnení Novej rozvojovej banky (NDB), ktorá poskytuje financie piatim zakladajúcim štátom. Odvtedy sa k NDB pripojili ďalšie štyri krajiny: Bangladéš, Egypt, Spojené arabské emiráty a Uruguaj. Môže trvať desaťročie alebo dve, kým Brics vytvorí koherentnú hospodársku úniu, ktorá bude protiváhou Západu. Dovtedy budú USA naďalej požívať nadmerné privilégium, ktoré vyplýva z globálnej úlohy dolára. Ale nevsádzal by som na to, že to bude platiť aj v roku 2040.

Z Európy tiež prichádzajú náznaky vzbury proti čínskej stratégii Bidenovej administratívy: odstrčenie proti odstrčeniu. Olaf Scholz, nemecký kancelár, predstavuje Čínu ako strategického konkurenta v niektorých oblastiach, napríklad vo výrobe automobilov, a zároveň ako partnera v iných, napríklad v oblasti ochrany klímy. Dňa 13. júla nemecká vláda oznámila svoju stratégiu pre Čínu, v ktorej zdôraznila tak konkurenciu, ako aj spoluprácu. Hospodárska vzájomná závislosť medzi krajinami euroázijského kontinentu je stále silná. Ak by niekedy došlo k vojenskému konfliktu medzi USA a Čínou kvôli Taiwanu, ťažko si predstaviť, že by sa Nemecko postavilo na stranu USA. Nemecko chce obchodovať s oboma.

Existujú dobré dôvody na to, aby sa éra hyperglobalizácie skončila. Nemali by sme si však robiť ilúzie o ekonomických nákladoch de-riskingu, ako je chronický nedostatok pracovných síl a inflácia. Hyperglobalizácia stlačila ceny nadol. Zníženie rizika ich opäť tlačí nahor. Klimatické zmeny spôsobujú vládam a súkromnému sektoru obrovské náklady. Nie je jasné, či sú voliči ochotní za to zaplatiť.

Obdobie globalizácie bolo érou hojnosti – pre niektorých. V tom čase mohli centrálne banky a vlády takmer neobmedzene podporovať svoje ekonomiky. Zníženie rizika prináša späť staré politické obmedzenia, uzatvára Wolfgang Münchau.