Nie je to tak dávno, čo som na tomto webe písal o tom, ako chce predseda Špecializovaného trestného súdu disciplinárne trestať vyššiu súdnu úradníčku za jej kritický článok, ktorý sa mu nepáčil. Článok možno nájsť tu.

A už je to tu zas…“Špeciálny“ spôsob vnímania slobody prejavu pokračuje, veď načo diskutovať, radšej treba trestať a zastrašovať.

Tentoraz sa pridal špeciálny prokurátor, ktorý žiada Etickú komisiu prokuratúry, aby preskúmala článok prokurátorky Generálnej prokuratúry SR JUDr. Kataríny Roskoványi (ďalej len autorka článku) publikovaný na webe pravnelisty.sk s názvom „Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku II s podtitulom Kajúcnici z dohody o vine a treste ako korunní svedkovia“ a zaujala k nemu stanovisko. Špeciálny prokurátor vidí v obsahu tohto článku porušenie Etického kódexu prokurátora. Tento článok možno nájsť tu.

Hoci je obsah článku pomerne všeobecný, špeciálny prokurátor v ňom našiel kritiku postupov Úradu špeciálnej prokuratúry s tým, že v článku ide, podľa jeho názoru, o kritiku nepravdivú a zavádzajúcu a teda zasluhujúcu minimálne etické odsúdenie (a zrejme aj disciplinárne).

Som rád, že špeciálny prokurátor číta pravnelisty.sk a prehlbuje si tak odborné znalosti, ale namiesto toho, aby svoj nesúhlas s autorkou článku „vložil“ do protičlánku, tak ako to býva v civilizovaných krajinách zvykom a vyvolal názorovú polemiku (diskusiu), tak sa uchýlil k postupu načrtnutému v úvodnom citáte a to k totalitnému kádrovaniu článku s návrhom na postih autorky článku. A to všetko samozrejme v mene korektnej diskusie, ktorá nesmie byť plná poloprávd, či lží a či korektná je alebo nie je určí on sám.

Ale aspoň vidieť, ako si špeciálny prokurátor predstavuje slobodu prejavu a právo prokurátora na publikačnú činnosť. Špeciálny prokurátor zavádza „kultúru rušenia“ (cancel culture), teda jasnú snahu nie niekoho odborne kritizovať, ale rovno potrestať a to za vyslovenie názoru s cieľom, aby bola autorka článku nielen postihnutá (napríklad disciplinárne), ale aj aby zastrašil iných možných autorov (prokurátorov), ktorí by sa chceli odvážiť publikovať názory, ktoré by sa špeciálnemu prokurátorovi mohli zdať nesprávne, či zavádzajúce. Vyzýva teda svojím podnetom na zavedenie autocenzúry pre prokurátorov, aby publikovali nie také názory, ktoré zastávajú, ale len také, ktoré sú prijateľné pre špeciálneho prokurátora a nepoburujú ho.

Špeciálny prokurátor tu vystupuje ako tzv. tolerantný cenzor. Toleruje iba také konanie, ktoré mu nevadí. Prokurátor samozrejme má, podľa špeciálneho prokurátora, slobodu prejavu, ale len vtedy, ak má rovnaký názor ako špeciálny prokurátor, špeciálny prokurátor akceptuje kritiku Úradu špeciálnej prokuratúry a vyvolenej časti NAKA, ale ak zaznie čo i len vo všeobecnosti, tak ju označí za nepravdivú, zavádzajúcu a hodnú postihu….Z podnetu špeciálneho prokurátora vlastne vyplýva, že elitní prokurátori a elitní policajti sa predsa nemôžu odborne kritizovať…ak aj urobia nejaké chyby, tak to sú elitné chyby a to sa predsa v boji za očistu spoločnosti stáva…

Podľa môjho názoru je však zásadný rozdiel, keď niekto reaguje na názory ktoré považuje za zavádzajúce, či nepravdivé kritikou alebo keď na ne reaguje požiadavkou na disciplinárne potrestane autora. To, že je pre niekoho určitý názor neprijateľný, či poburujúci alebo dokonca znevažujúci nestačí na to, aby bol potlačený postihom (sankciami). O tom, či bol špeciálny prokurátor oprávnene pobúrený článkom autorky by mal rozhodovať čitateľ po názorovej polemike autorov a nie etická komisia prokuratúry. V opačnom prípade by sme museli dospieť k absurdnému záveru, že každý prokurátor, ktorý chce publikovať by mal najskôr zaslať svoj článok na schválenie špeciálnemu prokurátorovi, respektíve etickej komisii prokuratúry a až po ich schválení by ho mohol publikovať. Takýto postup je síce možný, ale neprijateľný, nakoľko sa nazýva cenzúra. To, že sa špeciálny prokurátor sám  iniciatívne nájde v kritike článku (a je bez významu, či je kritika oprávnená alebo neoprávnená) neznamená, že tento článok by nemal byť pokrytý slobodou prejavu a mal by byť postihovaný (ak sa kritikou cítil špeciálny prokurátor dotknutý, sloboda prejavu zaručuje, že môže na túto kritiku reagovať taktiež článkom).

Autorka článku má v podstate šťastie, že zatiaľ sa jej nehodným článkom má zaoberať len etická komisia a možno aj subjekt oprávnený podať podnet na jej disciplinárne stíhanie. Mohla totiž skončiť aj ako napríklad súčasť zločineckej skupiny, ktorá sa zhlukuje okolo webu právnelisty.sk a ktorá nepíše oslavné články na bojovníkov proti temným silám, ale si dovoľuje vo všeobecnosti poukazovať aj na niektoré diskutabilné spôsoby uplatňované v trestnom práve za posledné roky (o vytváraní zločineckých skupín by vedeli rozprávať napríklad sudcovia bývalého Okresného súdu Bratislava III, ktorí odmietli porušiť zákon na požiadanie vyvolenej časti polície o vydanie spisu so stupňom utajenia a stali sa, ako inak, predmetom rozpracovania políciou, lebo maria spravodlivosť; podľa hesla kto nejde s nami…ten je podozrivý z trestnej činnosti).

Určité zárodky zločineckej skupiny načrtol špeciálny prokurátor v samotnom podnete, v ktorom uvádza, že autorka publikovala svoj článok na webe právnelisty.sk, pričom „práve na tomto portáli sa sústreďujú rôzne príspevky (sudcov, advokátov, právnikov, ale i obvinených), ktorých príspevky sú namierené proti práci úradu špeciálnej prokuratúry a práci Národnej kriminálnej agentúry“. Má pravdu. Takéto sústreďovanie príspevkov je neprijateľné, drzé a môže podkopávať dôveru verejnosti v boj proti temným silám chrabrými rytiermi. Ak by špeciálny prokurátor lepšie čítal príspevky na webe pravnelisty.sk, zistil by, že sa na ňom nekritizuje úrad špeciálnej prokuratúry, či NAKA, ale niektoré postupy, ktoré vyvolávajú pochybnosti o svojej správnosti, či zákonnosti v trestnom konaní, pričom tieto postupy sa kritizujú bez ohľadu na to, kto sa ich dopustí alebo kto ich využíva (netreba byť preto prehnane vzťahovačný, nakoľko trestné právo v praxi realizujú, a na to často elity zabúdajú, aj iné zložky polície a prokuratúry). Možno by špeciálny prokurátor urobil lepšie, ak by taktiež na tomto webe sústredil nejaký svoj príspevok, kde by vyložil iný pohľad na spornú problematiku. Netreba brať hneď všetko osobne a vo všetkom vidieť sprisahanie.

Som si istý, že Baruch Spinoza, či John Stuart Mill by žasli nad podnetom špeciálneho prokurátora a nad tým, že ešte aj v roku 2023 chce niekto korigovať články s ktorými nesúhlasí prostredníctvom postihov (sankcií) a nie prostredníctvom diskusie. A som si taktiež istý, že ani tento môj príspevok nezostane bez podnetu na moje disciplinárne stíhanie (tak tomu bolo aj v minulosti; poznáte to, sudca má byť zdržanlivý vo vyjadreniach atď.). Nevadí, sloboda prejavu a v rámci nej aj sloboda na odbornú publikačnú činnosť je základom demokratického právneho štátu a ak je v ohrození, je povinnosťou sudcu na to poukázať, vymedziť sa proti tomu a nebyť ticho.

Možno by mal špeciálny prokurátor zobrať do úvahy, že sloboda myslenia a publikovania nepatrí len jemu a jemu názorovo blízkym osobám, ale aj iným a to, že je niekto špeciálny prokurátor neznamená, že môže diskusiu nahrádzať sankciami (alebo stále platí známe papalášske pravidlo, že kto má moc a funkciu nemusí mať argumenty a nemusí ísť ani do diskusie?).

Vyjadrenie prokurátorky Generálnej prokuratúry SR JUDr. Kataríny Roskoványi k podnetu špeciálneho prokurátora

Dňa 27. augusta 2023 bola na webovom portáli www.právnelisty.sk [1] publikovaná druhá časť odborného článku s názvom Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku II. – „Kajúcnici“ z dohody o vine a treste ako korunní svedkovia. Prvá časť pod názvom Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku I. bola zverejnená 6. augusta 2023[2].

Cieľom bolo vyvolať odbornú diskusiu o tejto veľmi aktuálnej otázke. Možno povedať, že sa to sčasti podarilo, keďže odpoveďou je podnet špeciálneho prokurátora JUDr. Daniela Lipšica, LLM. na Etickú komisiu prokuratúry, ktorý sa cíti byť v mene Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky časťami článku dotknutý. Je toho názoru, že článok narúša dôveru verejnosti v prokuratúru ako takú z dôvodu, že sú v ňom konštatované ako fakty ničím nepodložené domnienky vyvolávajúce dojem nezákonného konania nešpecifikovaných prokurátorov v nešpecifikovaných trestných veciach.

Z podania plynie otázka: Ako je to s jedným zo základných ľudských práv – právom na slobodu prejavu človeka vo funkcii prokurátora?

Väčšina dokumentov tzv. soft-law prijatých v rámci medzinárodných organizácií a dokumentov týkajúcich sa nezávislosti prokuratúry, ktoré vypracovali profesijné združenia prokurátorov, zdôrazňujú význam rešpektovania a ochrany slobody prejavu prokurátorov. Napríklad vo vysvetľujúcej poznámke k Rímskemu štatútu Medzinárodného trestného súdu sa uvádza, že prokurátori sa môžu slobodne zúčastňovať “na verejných diskusiách o otázkach týkajúcich sa právnych subjektov, súdnictva alebo výkonu spravodlivosti”, hoci by sa nemali vyjadrovať k prebiehajúcim prípadom alebo narúšať integritu súdov. Rovnako bod 8. Usmernenia k úlohe prokurátorov prijatého na ôsmom kongrese Organizácie Spojených národov o predchádzaní trestnej činnosti a zaobchádzaní s páchateľmi upravuje okrem iného aj právo prokurátora zúčastňovať sa na verejných diskusiách o otázkach týkajúcich sa práva, výkonu spravodlivosti a podpory a ochrany ľudských práv bez toho, aby utrpeli profesionálnu ujmu z dôvodu svojho zákonného konania. [3]

V tomto kontexte si dovolím poukázať na Bangalórske zásady správania sudcov a ich oficiálny komentár[4], ktorý ponúkajú rozsiahle relevantné usmernenia. Je potrebné poznamenať, že v súlade so základným princípom sudcovskej nezávislosti nie sú Bangalórske zásady určené na implementáciu a presadzovanie zákonodarnou alebo výkonnou mocou, ale samotným súdnictvom spolu s takými “vhodnými inštitúciami”, ktoré sú “zriadené na udržiavanie sudcovských štandardov” a “ktoré sú samy o sebe nezávislé a nestranné”.

Komentár zároveň ponúka niekoľko situácií, v ktorých by sa práva sudcu nemali obmedzovať, vrátane  práva sudcu zúčastniť sa diskusii o práve s cieľom poukázať na nedostatky v práve[5].

Zásady ďalej objasňujú, že “s výhradou riadneho výkonu sudcovských povinností môže sudca”, okrem iného: “písať, prednášať, vyučovať a zúčastňovať sa na aktivitách týkajúcich sa práva, právneho systému, výkonu spravodlivosti alebo súvisiacich záležitostí.”[6]

Otázka porušovania práv na slobodu prejavu sudcov, prokurátorov, advokátov je predmetom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sloboda prejavu predstavuje jeden z podstatných základov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej pokroku a sebarealizácie každého jednotlivca. S výhradou článku 10 odsek 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na “informácie” alebo “myšlienky”, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neškodné alebo za ľahostajné, ale aj na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a širokospektrálnosti, bez ktorých neexistuje “demokratická spoločnosť”. Ako sa uvádza v článku 10 Dohovoru, táto sloboda podlieha výnimkám, ktoré… sa však musia vykladať prísne a potreba akýchkoľvek obmedzení musí byť presvedčivo preukázaná…[7].

Okrem toho, pokiaľ ide o úroveň ochrany, podľa článku 10 odsek 2  Dohovoru existuje len malý priestor na obmedzenie politického prejavu alebo diskusie o veciach verejného záujmu[8]. V súlade s tým sa vysoká úroveň ochrany slobody prejavu zvyčajne  prizná, ak sa výroky týkajú veci verejného záujmu, ako je to najmä v prípade výrokov o fungovaní súdnictva, pričom štátne autority majú veľmi úzky priestor na obmedzenie tohto práva. ESĽP už opakovane zdôraznil, že zásah do slobody prejavu môže mať ochromujúci účinok tzv. „chilling effect“ na výkon slobody prejavu v podobe strachu zo sankcie  nielen dotknutej osoby, ale aj na ostatných sudcov, ktorí sa chcú zúčastniť verejnej diskusie o otázkach týkajúcich sa výkonu spravodlivosti a súdnictva.[9] Tento účinok pôsobí v neprospech celej spoločnosti.

Dovolím si tvrdiť, že tieto princípy sú plne aplikovateľné aj na ochranu slobody prejavu prokurátora.

Je zrejmé, že podávateľ vníma  kritiku v článku negatívne, čo je jeho legitímne právo a toto mu nemôže byť upierané.

Je však legitímna snaha jedného z najvyšších predstaviteľov v hierarchii prokuratúry takýmto spôsobom „pôsobiť“ na prokurátorov a tým vyvolať „chilling“ efekt vo vzťahu k akejkoľvek prípadnej kritike Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky…..

JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave