Najdôležitejšia otázka týchto volieb znie: Kto vyhrá tie ďalšie. V januári.

Ak sa v kampani nič nezmení, najpravdepodobnejšie výsledky najväčších strán sú zhruba takéto: Smer: 22 percent; PS: 18-20 percent; Hlas: 12-14 percent. Veľmi ťažko povedať, čo sa stane s ich potenciálnymi koaličnými partnermi. S Republikou do vlády nikto nepôjde, sám osebe je jej výsledok teda irelevantný, podstatné je, koho blokuje tým, že mu berie voličov druhej lajny. SNS je stále na hranici zvoliteľnosti a tým pádom môže skôr vypadnúť ako sa udržať (časť voličov to na poslednú chvíľu predsa len hodí niekomu istejšiemu). Sme rodina pri poslednom škandále začína vyzerať, že sa napriek doterajšej teflónovosti Borisa Kollára predsa len nemusí udržať v parlamente. A dokonca ani Saska, ktorá teraz už dosť zúfalo pomaly každé dva týždne mení kampaň, skúša, ako veľkú bublinu namaľovať tak, aby vyzerala ako niečo iné. S istotou tam tak bude len KDH.

V tejto situácii môže veci meniť najmä to, do akej miery vedia pridať tie strany, ktoré na to majú prvoradú mediálnu pozornosť aj materiálne zabezpečenie. Každá z veľkých strán ale má svoje vlastné problémy: Smer by potenciálne ešte mohol výraznejšie narásť, ale sám sa nateraz zastropoval. Mnohým menej rozhodnutým voličom predsa len prekážajú extrémnejšie prejavy a čakali by silnejšie signály štátnickosti. Je to klasický problém hocijakej volebnej stratégie – veľmi pomáha, ak máte zapálené voličské jadro a venujete sa mu, ale ak to preženiete, robí to problémy pri komunikácii so širším spektrom. Znalci vnútorných pomerov síce nepochybujú o tom, že Robert Fico ako premiér bude raziť pomerne rozumnú, relatívne stredovú politiku. Nezmysly kaviarne o tom, ako „teraz“ už je iný a „úplný extrémista“ sú presne tým, nezmyslami – ktoré mediálni komentátori o ňom opakujú takmer každý rok, odkedy založil stranu.

Ale aj atmosféra robí svoje a tá terajšia je, ešte raz, strop. Hlas mal nejaký čas dozadu šancu tieto voľby úplne prevalcovať, s jednoznačne najvyšším potenciálom rásť. Okrem hlbších vnútorných problémov (alebo kvôli nim) však potom išiel do volebnej kampane tak, že sa z toho proste chytali za hlavy aj marketingoví znalci aj skúsenejší politici. Teoreticky ešte stále môžu chytiť druhý dych, ale momentálne to na to naozaj nevyzerá. „Procházka efekt“ sa neprejaví ani tak v tom, že by až tak hlboko klesli, Pellegrini je predse len populárnejší a strana má aj ďalšie tváre, ale skôr v tom, že strana ešte môže aj na poslednú chvíľu výrazne zletieť.

Volič si nevyberá podľa „programu“, ale podľa programu. Nezaujíma ho až tak nejaký písomný zoznam sľubov, ale musí mať vnútorný pocit, že práve tejto strane chce dať hlas lebo predstavuje niečo z nasledovného:

• Najlepšie zaňho kričí jeho frustrácie;
• S lídrom sa najlepšie identifikuje bežný volič ako so svojím blahosklonným šéfom alebo dobrým starším bratom;
• Alebo že práve táto strana mu najlepšie vie garantovať, že (neklesnú sociálne dávky, nestúpnu dane, nedôjde k nepríjemnému obratu v kultúrnej či zahraničnej politike, atď. – vyberte si podľa ideologickej príslušnosti).

Strieľať desať rôznorodých sľubov každý týždeň toto nijako nekomunikuje. Ale – každý je strojcom svojho osudu, vrátane politických osobností. Koniec-koncov, dramatické zvraty majú vždy svoju poetickú príťažlivosť. Dobre to vyjadrujú napríklad talianske opery. Či už prebiehajú ako tragédie alebo ako komédie.

PS takmer určite ešte porastie, tým, že mu hlasy odovzdajú Demokrati a tie ostatné minizoskupenia. Plus ľudí priťahuje to, že strana sa nespája so všeobecným politickým krikom, z ktorého je národ proste unavený. A mimo tých ukričaných strán toho teraz veľa na výber nie je. Ale takisto môžu aj zletieť. Takmer každý v špičke strany je nevyzretá osobnosť, ktorá nemá nejaké pevné ukotvenie, a je typicky kaviarenská – ľahko mení názory aj nálady. Ak to dokážu skryť, budú ešte rásť, ak nie, stratia. V tejto rozkolísanej situácii je možné kadečo, ale najviac pravdepodobný je pat. Buď taký, že síce nejaká koalícia s mini väčšinu zostaví, ale do roka bude po nej (nezabúdajme, ľudia sú vcelku naštartovaní na možnosť zmiesť vládu referendom – raz im to bolo znemožnené, ale radi si to vyskúšajú ešte raz, na ostro). Alebo, tiež veľmi pravdepodobne, že sa nezostaví nič a niekedy najpravdepodobnejšie v januári budú nové voľby.

To neznamená, že tieto nemajú význam. Jednak sa niečo ako-tak rozumné môže podariť aj teraz. Ale najmä treba urobiť všetko preto, aby vypadli alebo mali čo najmenej hlasov tie strany, ktoré spoločnosť najviac polarizujú. Ak by v parlamente bolo počuť PS, národ to bude vyslovene dráždiť. A oni si nepomôžu, sú proste takí (ak v tom vtipe o žabe a škorpiónovi). Na druhej strane niečo ako Republika je úplne zbytočné a tiež to bude dlhodobo iritovať.

A ak budú čoskoro ďalšie voľby – možno to znie čudne, ale netreba sa toho úplne báť. Môže to vyhovovať aj rozumným politikom dneška, aj celkom slušne prečistiť politickú scénu. Koniec koncov, máme demokraciu (ako-tak). Uvidíme.

Prečítajte si tiež:

• Draxler: angažovanie partnera prezidentky je aj antidemokratické
• Môže Oppenheimer slúžiť ako inšpirácia?
• Draxler: Do krachu smeruje firma, ktorá spravovala peniaze Matovičovcov. A to nie je všetko