Ako príklad Draxler uvádza stránku hybridnehrozby.sk, ktorú prevádzkuje odbor Ministerstva vnútra s názvom Centrum boja proti hybridným hrozbám: “Ak dáte do niečoho názov hybridné hrozby, znie to v niektorých kruhoch extrémne strašne dôležito a je jasné, že v rebríčku bezpečnostných bojovníkov ste niekde tesne pod Jamesom Bondom. A to treba aj náležite oceniť. Príslušný odbor a stránka sú veľmi štedro financované z európskych peňazí, podrobnosti nabudúce (plus po voľbách – za toto sa bude treba zodpovedať),” prihadzuje skvelý nápad Draxler.

Celú stránku vidí ako “zmes vážne sa tváriacich ale zväčša nič konkrétne nehovoriacich textov (cieľom je čo najviac opakovať spojenie “hybridné hrozby”) na jednej strane a nezmyslov, propagandizmov a lží na strane druhej. Najlepšie to vidno na “osvetovej” sekcii Mýty a fakty. Ani netreba rozoberať, že autori by neprešli ani prvým ročníkom štúdia medzinárodných vzťahov na nejakej lepšej škole (netušia, aký je rozdiel medzi garantovanou a uznanou neutralitou a podobne).” Draxler uvádza lži a manipulácie, ktoré stránka šíri: “Tvrdia, že Ukrajine nepomohol ani jej neutrálny status a Rusko ju napadlo v roku 2014 a potom v roku 2022. V skutočnosti Ukrajina v roku 2022 už nemala vo svojej ústave neutralitu – oklieštený parlament (z ktorého boli vyhnaní poslanci “nesprávnych” strán po Euromajdane) v roku 2014 článok o neutralite z ústavy vypustil!”

O Kryme Draxler tvrdí, že jeho zabratie bolo, rovnako ako Kosovo, porušením medzinárodného práva, avšak: “Treba vždy pripomínať, že k nemu došlo po neustávnej zmene režimu v Kyjeve – to je holý fakt, bola hrubo porušená ústava, pričom novým režimom boli spochybnené garancie dané od roku 1991, že Krym bude môcť Rusko využívať pre svoje vojenské základne a určite na poloostrov nebudú vpustené cudzie vojenské sily (táto permantnená garancia bola jedným z dôvodov, prečo Rusko nerobilo Ukrajine pri osamostatnení problémy napriek tomu, že mohlo: Krym bol Ukrajine, ktorá vtedy nebola suverénnym štátom, priklepnutý čírym rozmarom polodiktátoria Chruščova a právne bolo jeho začlenenie do osamostatňujúcej sa Ukrajiny podľa sovietskych zákonov aj medzinárodného práva sporné).”

Draxler odhaľuje ďalšiu lož šírenú stránkou hybridnehrozby.sk: “Rusko vraj napadlo Gruzínsko. Rusko Gruzínsko nenapadlo. Gruzínsko napadlo Južné Osetsko a dva dni ho ostreľovali, kým zaútočila ruská armáda, ktorá konflikt rýchlo ukončila. Južné Osetsko sa od Gruzínska osamostatnilo v rámci toho, ako Gruzínsko opustilo Sovietsky zväz. Samotné sovietske zákony aj medzinárodné právo pritom dávali priestor na to, aby si v takomto procese Južné Osetsko vybralo vlastnú cestu, čo aj urobilo. Na tom nemení nič ani to, že ho ako malú enklávu vtedy nikto neuznal.”

Ani tým to nekončí. Draxler komentuje azda najväčšiu propagandistickú lož západu: “Stránka opakuje lži o tom, ako údajne Sovietskemu zväzu nikto nedával garancie, že sa NATO nebude rozširovať na východ. Používa pritom argument, s ktorým prišli propagandisti pred časom, keď sa otvorili archívy a v zápise vidno, že vtedajší americký minister zahraničia Baker naozaj Sovietom hovoril, že NATO sa neposunie ani o palec na východ. Ale, znie argument, on tým myslel v rámci Nemecka. Nemá to absolútne žiadnu logiku, používať takýto vývod môže len niekto s IQ vlažnej vody, ale napriek tomu sa to aj tu použije.

Stránka si ešte pomáha tým, že neexistuje žiaden oficiálny písomný záväzok. To je pravda, ale treba povedať, že počas Studenej vojny superveľmoci veľa vecí riešili džentlmenskou dohodou (stiahnutie amerických striel Jupiter z Turecka, stiahnutie jadrových zbraní z Kuby, záväzok Sovietov voči Američanom nebudovať na Kube strategické inštalácie, rozdeľovanie sfér vplyvu od konca 2. svetovej vojny po riešenie Afganistanu a podobne – tieto a mnohé ďalšie veci sa riešili na základe ústnych dohovorov zaznamenaných len diplomatickými zápismi). Ale, a to je tiež pravda, Rusi v zásade uznali, že ten americký záväzok nie je nijako silný, dal by sa interpretovať ako dočasný, pre vtedajšiu situáciu, a dokonca priamo diplomaticky uznali prvé rozšírenie NATO. Ale, a to už bolo pod písomným záväzkom, že samotné členstvo nepovedie k strategickej zmene pomeru síl vo východnej Európe, vrátane toho, že si tu Američania nebudú stavať základne. To ale Američania čoskoro začali porušovať, konštatuje Draxler.”

Ďalšiu, extrémne detinskú manipuláciu vidí Draxler v tvrdení stránky, že “Rusko sa predsa nemá čoho zo strany NATO obávať. Prečo? No predsa preto, že NATO o sebe hovorí, že je obranná aliancia. Aj hociktorý škôlkar má väčší zmysel pre logiku (alebo pre neklamanie). Veď NATO viackrát mohutne intervenovalo mimo hraníc členských štátov, aká obranná aliancia? Okrem toho sa tam, samozrejme, nikde nespomína americké vypovedanie kľúčových zmlúv na kontrolu zbrojenia a ďalšie kroky zjavne nepriateľské voči Rusku. Atď…”

Okrem pomýlenej argumentácie Draxlerovi prekáža miestami až skutočne detinský tón a vyslovene infantilné sofizmy. Aj keď podľa neho to nie je to až také zlé ako “výplody komunikačného “experta” polície Púchovského (ten si úplne drzo a hysterickým tónom ide hrubozrnnú propagandu) ale je naozaj smutné, ak sa pod dáždnikom ústredného orgánu štátnej správy tvorí niečo takéto.”

Aké sú dôsledky? “Rozbíjanie verejnej komunikácie do rôznych antiracionalistických bublín či vôbec šírenie antiracionalistických naratívov je veľmi reálny problém. Na to, aby sme ho vedeli riešiť, potrebujeme v mnohých situáciách práve štátne orgány ako garanta neutrality a racionality. Nie nadarmo je práve úradnícky a štátnický jazyk, popri vedeckom, typický príklad očistenia od emócií, prísneho dodržiavania pravidiel logiky, dôsledného dodržiavania zákonitosti čísiel (štatistiky, pravdepodobnosti) a najmä úcty k faktom.” Draxler uznáva, že “aj štát má hodnoty a záujmy, žiadna komunikácie nie je čisto neutrálna, ale štát určite má vystupovať ako garant faktografickosti a dodržiavania logického vyplývania.”

“Práve zajatie štátu v rukách propagandistov s mentalitou drobných normalizátorov a vďačných papagájov propagandy,” uzatvára Draxler, “ktorej hlavná hodnota je pre nich to, že prichádza od niekoho mocného, to všetko významne narúša možnosti toho, aby sa tu začalo komunikovať vecnejšie, pragmatickejšie, so sebareflexiou, s úctou k faktom a k logike.”

Prečítajte si tiež:

• Jedna otázka pre Svedkov Igorových: Kde sú tie miliardy?
• Najdôležitejšia otázka týchto volieb
• “Vraj to nebola až taká zlá vláda ? Nie je to pravda. Toto by si žiadna z predošlých vlád nedovolila. ” Tvrdí Draxler