“V kinách ide film o šéfovi programu na zostrojenie jadrovej bomby J. Robertovi Oppenheimerovi. Osobne si ho asi nepôjdem pozrieť, nemám rád hollywoodske pohľady na históriu, ale inak je to chvályhodný počin. Oppenheimer si pozornosť zaslúži a je veľmi užitočné vyzdvihovať ho ako inšpiráciu,” napísal Draxler na sociálnej sieti.

“Bol to doslova človek viacerých intelektuálnych rozmerov. Mal napríklad veľký záujem o klasickú indickú filozofiu a naučil sa Sanskrit, aby si veľké diela čítal v originále. Keď išiel prednášať do Leidenu, narýchlo sa naučil po holandsky a domácim prednášal v ich jazyku. Prispel k mnohým objavom v pomerne širokej škále odborov, od chémie po astrofyziku,” upozornil.

“V tom bol podobný iným veľkým mozgom daného veku a priestoru predstaviteľom pomerne renesančne orientovaných generácií fyzikov, ktoré neskôr skončili Richardom Feynmanom a Carlom Saganom.  Okrem toho mal jasný cit pre problémy spoločnosti a nebezpečie nespútanej moci. Nemal rád americký militarizmus a obrovskú energiu venoval snahe dostať jadrovú energiu pod civilnú a tiež medzinárodnú kontrolu,” pokračoval.

Nezabudol však pripomenúť, že “politicky, podobne ako Einstein, inklinoval k ľavici.”

Intelektuálna kríza

“Mne sa jeho príbeh páči aj preto, že v dnešnom svete máme problém pri narábaní s géniami. Bystré mozgy sú dnes zavreté do značne univerzít plných byrokracie, kde sa naháňajú za článkami, vypĺňajú dotazníky a sú zavretí do bublín, ktoré veľmi nepomáhajú širokému intelektuálnemu rozvoju. Ešte horšie je, že tento proces často začína aj v detstve,” popísal rozdiele medzi minulosťou a súčasnosťou.

“Viem o čom, hovorím, viackrát v živote som sa pohyboval v blízkosti ľudí, ktorí mali byť akousi intelektuálnou elitou, len to v mnohom nefungovalo. Najvypuklejšie to bolo na mojej prvej vysokej škole, v Nemecku, ktorá bola vytvorená práve s cieľom sústreďovať rôznych vysoko nadpriemerne talentovaných ľudí. Reálne to bolo plné rozmaznaných deciek. Síce s vysokým IQ ale inak rozhodne nie v štýle Oppenheimera,” dodal.

Následne sa venoval príčinám súčasnej intelektuálnej krízy. “Aj intelektuálna hĺbka aj charakter sa totiž nejako potrebujú tvoriť. Nasávať príbehy, hlbokú inšpiráciu z rôznorodých intelektuálnych zdrojov, oťukať sa v rôznych výzvach, v konfrontáciách životných aj intelektuálnych. To sa veľmi nezhoduje s maloburžoáznou výchovou plnou predžutých názorov a klišé, v rámci ktorej dieťa vyrastá v bubline, je vedené k tomu, aby malo dobré známky a dobrý diplom. A dobré miesto. To z toho nakoniec dostanete. Všestranného génia nie.”

“Aj preto tlieskam príbehom o veľkých osobnostiach typu Oppenheimera. Vývoj jadrovej bomby, akokoľvek bol vo svojej podstate strašným projektom, patrí k najzložitejším programom ľudstva v 20. storočí, bol absolútnym prelomom v našej schopnosti ovládať svet naokolo. Nešlo zďaleka o výkon jedného človeka. Ani národa. Kľúčové objavy sa urobili najprv v Európe a aj do samotného Projektu Manhattan boli podstatným spôsobom zapojené Kanada a Veľká Británia, plus tisíce vedcov a desaťtisíce technikov. Ale Oppenheimer to efektívne zastrešoval, organizačne, vedecky a určite aj ako inšpirujúca osobnosť. Je to veľký príbeh a je dobré ho opakovať, študovať. Inšpirovať sa,” uviedol na záver.

Kto bol Oppenheimer?

J. Robert Oppenheimer (1904-1967) bol americký teoretický fyzik. Počas projektu Manhattan bol riaditeľom laboratória v Los Alamos a bol zodpovedný za výskum a konštrukciu atómovej bomby. Často je známy ako “otec atómovej bomby.“

V čase, keď bol na jeseň roku 1942 spustený projekt Manhattan, bol Oppenheimer už považovaný za výnimočného teoretického fyzika. Počas predchádzajúceho roka robil výskum rýchlych neutrónov a počítal, koľko materiálu by mohlo byť potrebné na bombu a aká by mohla byť účinnosť.

Hoci Oppenheimer mal málo manažérskych skúseností a niektoré problematické minulé vzťahy s komunistickými záležitosťami, generál Leslie Groves uznal jeho výnimočnú vedeckú brilantnosť.

Menej ako tri roky po tom, čo Groves vybral Oppenheimera, aby riadil vývoj zbraní, Spojené štáty zhodili na Japonsko dve atómové bomby.

Ako riaditeľ laboratória v Los Alamos sa Oppenheimer ukázal ako mimoriadna voľba.

Flirtovanie s komunistami

V tom čase pôsobilo v americkej vláde veľa komunistov. Mnoho elít, ktoré dosiahli vek v 20. a 30. rokoch 20. storočia, vrátane Oppenheimera, podporovalo Sovietsky zväz. Keď sa otvorili spisy Venona a sovietske archívy, Američania sa dozvedeli, že Alger Hiss, Laurence Duggan, Lauchlin Currie, William Remington a mnohí ďalší, ktorých obhajovala americká ľavica, boli sovietski agenti. 

Oppenheimer riadil projekt Manhattan, ktorý sa hemžil sovietskymi špiónmi. Jerrold a Leona Schecterovci vo svojej knihe Sacred Secrets (Posvätné tajomstvá) zverejnili sovietsky dokument zaslaný šéfovi Stalinovej tajnej polície Beriovi, o ktorom tvrdia, že poukazuje na Oppenheimera ako sprostredkovateľa špionáže. Podobne ako vtedajší prosovietsky úradník ministerstva financií Harry Dexter White, ktorý nechal hniezdo špiónov pracuje pod nosom.

Historici diskutovali o význame dokumentu a o tom, či bol Oppenheimer špión. Cynický názor je, že mnohých súčasných historikov to v skutočnosti veľmi nezaujíma.