Slovensko 27. januára (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Prechádzala som sa zasneženým lesom. Vzduchom poletovali snehové vločky a slnko zápasilo o priestor medzi mrakmi. Vietor sa zapieral do korún stromov a tie spievali pod náporom jeho sily. Sneh mi vŕzgal pod nohami a mráz ma štípal na lícach…
Nechala som sa unášať prúdom myšlienok o tom, čo „vysiela“ človek do svojho okolia. Čítajúc statusy niektorých „facebookových“ priateľov, si totiž uvedomujem, že byť priateľom len preto, že ma o to niekto požiadal, nestačí. Priateľstvo nie je len o tom, že to jedným klikom potvrdím a mám o priateľa viac. S ľuďmi treba komunikovať, zvlášť, ak sú to moji priatelia. Vzťah treba neustále budovať. Keď sa nemôžeme stretnúť, tak aspoň spolu hovorme, píšme, zdieľajme sa o tom, čo prežívame a kde práve na svojej ceste sme.
Jednoduchá otázka „Ako sa máš?“ by mala medzi priateľmi rozprúdiť živý dialóg vzájomného zdieľania sa. Niekedy ju kladieme len zo zdvorilosti a na odpoveď príliš nečakáme, alebo začneme hovoriť o sebe. Raz som túto otázku položila kamarátke, ktorá bola asi mesiac po pôrode dvojičiek. Poďakovala sa mi s tým, že nikto sa jej nepýta, ako sa má, všetci sa pýtajú len to, ako sa majú deti…
Medzi statusmi na sociálnych sieťach sa vyskytnú také, ktoré sú výkrikom – chcem sa s niekým porozprávať o tom, ako sa mám, ale nikoho to nezaujíma… K čomu je nám 200 priateľov na facebooku, ak ani jeden nedokáže s nami bytostne zdieľať život? Ak nenájdeme ucho, ktoré si vypočuje, čo nás trápi? Ako to, že niekto sa cíti osamelý a sám, ak má na sociálnej sieti dvesto priateľov? Tento moderný výmysel má určite svoj zmysel – môžeme byť v kontakte s tými, čo žijú ďaleko od nás. Ale virtuálny svet nikdy nenahradí skutočný. Pozrieť si priateľov profil, okomentovať status a „lajknúť“ jeho fotky nestačí. Nijako to nenahradí osobné stretnutie, kedy sa môžeme navzájom objať, usmiať sa na seba, vidieť mimiku toho druhého, počúvať jeho hlas, rozprávať sa od srdca k srdcu. Zvykli sme si využívať SMS správy, e-mailovú poštu, facebook a iné siete dokonca aj v kontakte s tými, s ktorými sa môžeme stretnúť. Správne mi to vytkla kamarátka v úvode tohto roku… Niet nad osobné stretnutie.
Byť tak dobrým priateľom! Mať tak tento status preto, lebo ma ľudia osobne zažili… nie preto, že si to prečítali na facebooku. Zamýšľam sa nad tým, čo dávam iným zo seba? Čo vysielam svojmu okoliu? Ako sa ľudia pri mne cítia? Dokážem byť priateľom, ktorý si nájde čas na osobné stretnutie? Vypočuje, poradí, zasmeje sa s tým druhým?
…slnko si vybojovalo svoj priestor medzi mrakmi a smelo vyslalo svoje lúče k poletujúcim snehovým vločkám. Tie sa zatrblietali a roztancovali vo vetre. Tri „veličiny“ sa stretli a vytvorili nádhernú scenériu. Rozhodli sa spriateliť aj so mnou. Slnko mi zohrialo líca vyštípané mrazom, vietor mi navial do tváre snehové vločky a ony pristávali na mojich riasach, na tvári, šteklili ma a pomaly sa roztápali. Vôbec im nevadilo, že pri stretnutí so mnou sa zmenili na niečo iné…
Chcem to zažiť aj ja – stretnúť sa s človekom a nechať sa zmeniť jeho prítomnosťou. Dotknúť sa jeho života a prežiť osobnú premenu. Stať sa snehovou vločkou a pristáť niekomu na tvári…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
7.7°C
Nedeľa 
Pondelok 
Utorok 
Streda 
Pondelok 
.jpg)
.JPG)
.jpg)
