Bratislava 17. februára 2015 (HSP-Jens Meyer)
V súvislosti s diskusiou o druhom pilieri dôchodkovej reformy ma priam zarážajú a udivujú pseudoargumenty mnohých pravicových politikov. Tí prorokujú a strašia skutočnosťou, že o niekoľko desiatok rokov na dôchodky jednoducho nebude. Stane sa tak preto, že demografické trendy našej spoločnosti sú jednoznačné: počet pracujúcich sa na počet dôchodcov stále zmenšuje, až niekedy v roku 2040 bude pomer jedna k jednej. Bude to teda znamenať, že na jedného dôchodcu bude pracovať jeden človek v aktívnom veku. V dôsledku toho buď dôchodkový systém skolabuje, alebo si musí každý v aktívnom veku nasporiť dosť na to, aby mohol slušne žiť aj v starobe, pretože počítať s medzigeneračnou solidaritou nebude možné. Je jasné, že takýmito argumentmi pravicoví politici dokonale ukazujú svoje cynické a chladno egoistické hodnotové nastavenie.
Táto argumentácia však neobstojí hneď v dvoch rovinách – politickej a technologickej. Rozmeňme si to na drobné. Ak dnes pravicoví politici hovoria, že pri súčasnom nastavení dôchodkového systému bude výška dôchodkov na úrovní 30 % priemernej mzdy, znamená to, že buď chcú zaviesť pravicovú diktatúru pinochetovského razenia, ktorou zbavia všetkých neproduktívnych občanov občianskych práv, vrátane volebného, alebo budú riešiť demografický problém sociálnou eutanáziou ľudí v postproduktívnom veku. Inak povedané, ak bude v roku 2040 počet ľudí v produktívnom a postproduktívnom veku približne rovnaký, bude to znamenať len to, že práve seniori budú najvplyvnejšou voličskou skupinou. Je totiž všeobecne známe, že práve seniori sú oveľa disciplinovanejší voliči než zamestnaní ľudia v produktívnom veku. Vďaka tomu žiadna relevantná politická sila si nebude môcť dovoliť záujmy seniorov ignorovať. Ak by tak urobila, prepadla by pri voľbách.
Okrem toho je tu aj etické hľadisko. Pravicové média vykresľujú seniorov pomaly ako parazitov, ktorí sa priživujú na súčasnej generácii. Takéto videnie sveta je možno typické pre zvrhlú filozofiu Ayn Randovej a jej okiadzačov, ale nemá nič spoločné s hodnotami tradičnej západnej civilizácie. Predchádzajúce generácie už svoj diel práce pre spoločnosť odviedli. Aj vo svojom seniorskom veku sú pre spoločnosť prínosom, majú nezastupiteľné miesto v rodinách či pri výchove najmladšej generácie. Právom očakávajú, že nasledujúce generácie im zaručia dôstojnú starobu. Niet pochýb o tom, že technologicky to možné je. Dnes, keď čoraz menej ľudí produkuje čoraz viac tovarov a služieb, nemôže byť problém postarať sa hmotne, ale aj službami o staršiu generáciu. Problém je v inom. Tým, že sa výroba tovarov stáva čoraz viac automatizovanou, zaniká množstvo pracovných miest. Hodnotovo zdravo orientovaná spoločnosť by riešila problém presunom týchto ľudí do služieb, konkrétne zdravotníctva, ale aj sociálnych služieb, do starostlivosti o starých a dlhodobo chorých ľudí. Zároveň nižšia natalita by sa mohla stať výhodou. Menšiemu počtu detí by sa venovalo viac učiteľov, ktorí by sa mohli viac venovať rozvíjaniu individuálnych daností či talentu svojich žiakov, alebo naopak menej nadaným či handicapovaným.
Takéto riešenie demografických problémov však naráža na skutočnosť, že podobné programy sú v zásade na celom svete financované prevažne z verejných zdrojov. A tu nastáva problém. V posledných štyridsiatich rokoch sme boli svedkami masívnej demontáže štátu. V mene takmer všeplatnej ideológie neoliberalizmu bol štát ochudobnený o väčšinu svojich príjmov, čím prudko klesla aj jeho autorita a schopnosť vytvárať podmienky pre sociálny zmier. Napriek minimálnemu štátu sú však nároky občanov na jeho služby také, aké boli v čase zenitu sociálneho štátu. Túto dilemu v posledných desaťročiach riešili politici masovým zadlžovaním sa. Výsledky sú všeobecne známe – na jednej strane extrémna zadlženosť vlád, ale aj ľudí, na druhej strane minimálne dane pre najbohatších a extrémna polarizácia v príjmoch. Zdá sa však, že tento stav je dlhodobo neudržateľný a dostávame sa k zlomu. Niečo naznačila iniciatíva prezidenta Baracka Obamu, ktorý ohlásil zákon zdaňujúci zisky korporácii v daňových rajoch osobitnou 28 % daňou. Takáto daň by mala do verejných rozpočtov USA priniesť 276, 15 miliárd dolárov. Samozrejme, šanca pretlačiť takúto legislatívu cez kongres ovládaný republikánmi, je nateraz nerealistická. Oveľa väčšiu šancu na úspech majú radikálne ľavicové hnutia ako španielske Podemos či grécka Syriza, ktoré jasne deklarujú, že doba nedotknuteľnosti najbohatších oligarchov pomaly končí.
Treba už konečne jasne a jednoznačne povedať, že problém so starnúcou generáciou sa dá vyriešiť spravodlivejšou redistribúciou bohatstva, resp. zmiernením príjmovej polarizácie a posilnením pozície štátu, ktorý musí znova získať viac prostriedkov na služby, ktoré poskytuje občanom.
Politológ Roman Michelko



















