V odbernom mieste v žilinskej Novej synagóge sa zaradila do administratívneho tímu. S časopisom Naša Žilinská diecéza sa podelila o svoje skúsenosti, dojmy a postrehy.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť ako dobrovoľníčka do celoplošného testovania? Finančná motivácia to asi nebola…

Prešla som si pred časom nákazou novým koronavírusom, našťastie len s miernymi príznakmi. Mala by som byť teda aspoň istý čas „nenakaziteľná“, a tak som premýšľala, ako to čo najlepšie využiť. Prihlásila som sa teda do systému Spoločná zodpovednosť ako dobrovoľníčka. Prišiel mi však email, že ma nepotrebujú. Náš rehoľný dom je blízko Novej synagógy a z okna som v prvý deň testovania pozorovala dlhý rad čakajúcich, a tiež som dosť intenzívne vnímala hudbu, ktorá odtiaľ prichádzala… Nedalo mi to a išla som sa opýtať, či by som predsa len nebola nejako užitočná, že im donesiem aspoň kávu či čaj. Ale po tejto stránke bolo o nich v synagóge dobre postarané. Povedali mi, že im chýbajú na nedeľu dvaja dobrovoľníci, nech prídem na druhý deň ráno o šiestej. Tak som prišla ako dobrovoľníčka. Služba dobrovoľníkov bola bez nároku na finančnú odmenu, a takto som to vnímala od začiatku. A môžem povedať, že na výkonoch ľudí nebolo poznať, že jeden dostane odmenu a druhý nie. Nasadenie mali rovnaké, nikto sa nesťažoval, nešomral. Všetci vedeli, prečo sú tam, bolo z nich cítiť odhodlanie.

Na začiatku sa ozývali prevažne hlasy, ktoré kritizovali slabú pripravenosť testovania po materiálnej či personálnej stránke… Aká je vaša skúsenosť?

Do služby som nastúpila až na druhý deň prvého kola a možno aj vďaka tomu mám presne opačnú skúsenosť. Keď som prišla ráno na dohodnuté miesto, bolo zrejmé, že majú vo všetkom perfektný systém. Každý mal presne určené miesto, úlohy i spolupracovníkov. Poučili ma, čo bude mojou úlohou, ale aj ako si obliecť ochranný oblek, vydezinfikovať sa a následne sa bezpečne z obleku vyzliecť. Tiež musím oceniť disciplínu, s akou celý tím pristupoval k tejto práci. Mali sme skutočne výborného veliteľa, veľmi dobre fungovala spolupráca s lekármi i s mestskou a štátnou políciou. Prvý deň testovania v prvom kole som z okna pozorovala kvantum čakajúcich ľudí v rade, no už v nedeľu to išlo úplne plynulo, dokonca to my sme čakali na ľudí, nie oni na testovanie a večer, keď nikto nechodil, sme si aj zatancovali. V druhom kole, aj napriek tomu, že sa testovalo za tie dva dni až o šesť hodín kratšie ako v prvom kole, nevytvárali sa žiadne dlhé rady, pritom počty otestovaných v prvom a v druhom kole boli v tomto odbernom mieste porovnateľné.

Ako ste teda vnímali fakt, že celej akcii velí armáda? O to viac, že vy sama ste rehoľníčka?

Pokyny skutočne vydával veliteľ, ale môžem konštatovať, že to bol milý stret našich svetov. Veliteľ, ktorý mal na starosti náš odberný tím, mal perfektný prístup, vládla tam výborná atmosféra – pri odberoch i v pauzách. Disciplína, ktorú som tam mohla vnímať, mi bola práveže sympatická. Zmysel pre poriadok mi je z rehoľného života blízky. Keď sa povedalo tak, tak tak. Fungovalo to aj na tomto mieste parádne. Chodievam ako dobrovoľníčka do Ústavu na výkon trestu v Sučanoch, takže iné ako „rehoľné uniformy“ stretávam už niekoľko ostatných rokov. A najtrefnejšie vyjadrenie k testovaniu som počula práve od kňaza, ktorý tam pôsobí: „…samozrejme, že pôjdem, veď bolo predsa povedané – cisárovo cisárovi…“ A my vieme, ako to pokračuje: a „Bohu, čo patrí Bohu“ (porov. Mt 22, 15-21).

Čo vám priniesla skúsenosť z testovania? Ako hodnotíte spoluprácu v odbernom tíme? Ako ste sa dokázali zosúladiť – veď ste sa stretli úplne neznámi ľudia z rôznych profesií v novej a navyše exponovanej situácii?

Prinieslo mi to hlavne nadšenie z príjemnej priateľskej atmosféry, ktorá tam vládla. V našom administratívnom tíme sme sa stretli umelci, zamestnankyňa IT firmy, študent informatiky a ja – rehoľníčka. Pre viacerých z nich som bola vraj prvá rehoľná sestra, s ktorou sa v živote rozprávali… Pre mňa to bol naopak stret so svetom, s ľuďmi, s ktorými by som inak neprišla do kontaktu. Tam sme boli jedna partia a pracovali sme ako zohraný tím. Bolo milé, ako ma napríklad upozornila kolegyňa z tímu, keď sa prišla dať otestovať jedna herečka, ktorú som ja vôbec nepoznala a ja som jej zasa predstavila zopár farárov a rehoľníčok…

Dopredu som nevedela odhadnúť, či mi budú stačiť sily vydržať takto pracovať celý víkend, no dalo sa to zvládnuť. V druhom kole sme sa všetci z nášho prvého tímu, až na malé výnimky, stretli v rovnakej zostave. Musím pochváliť aj to, ako sa o nás starali zamestnanci Novej synagógy.

Čo hovoríte na rôzne konšpiračné teórie, ktoré sa o testovaní šíria?

Z konšpiračných teórií „mám nervy“. Každý by si mal položiť otázku – čo môžem urobiť, aby som pomohol… Pre mňa bolo zaujímavé sledovať napríklad rôzne reakcie ľudí, keď som od nich pýtala telefónne číslo. Pre jedných to bolo v pohode, iní sa zdráhali. Pritom vieme, koľko vecí ľudia o sebe prezradia na rôznych sociálnych sieťach, alebo keď si kupujú lístok na vlak online, či objednávajú voľačo cez kuriéra. Párkrát som sa musela i pousmiať, keď mi napríklad pán povedal, aby som mu po desiatej večer nevolala, alebo keď si odo mňa iný pýtal moje telefónne číslo. Musela som mu vysvetliť, že som zadaná.

Vedeli by ste pomenovať aj slabé miesta akcie?

Prvé kolo testovania bolo určite náročnejšie aj pre odberné tímy, a to hlavne v prvý deň testovania. My na administrácii sme najviac cítili únavu, keď sme zastali, lebo ľudia neprichádzali. Mali sme pre tieto chvíle taký interný vtip: tu pomôže už len hromadné testovanie.

A čo samotné testy? Viacerí, nielen politici, ale aj niektorí odborníci ich spochybňujú…

Myslím, že je určite menšie zlo, keď jeden chybne otestovaný zostane doma v karanténe zbytočne, ako keď jeden nakazený neotestovaný voľne šíri nákazu. Nikdy nebudeme robiť veci dokonale, lebo sme len ľudia. Ak má niekto lepšie riešenie, ako pomôcť zastaviť šírenie infekcie novým koronavírusom, tak sem s ním – skús pomôcť, nie šomrať, hejtovať a kritizovať.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.