Bratislava 4. októbra 2017 (HSP/Foto:TASR-Pavol Durčo)

Pri skúmaní menšinovej politiky a menšinovej legislatívy si musíme uvedomiť, že jej úroveň je vždy priamo úmerná participácii menšinových strán pri moci.

V roku 1994 v čase Moravčíkovej dočasnej vlády prvýkrát menšinové strany participovali na moci. Ich participácia na moci sa potom  opakovala v rokoch 1998 – 2002 a potom ešte v rokoch 2002 – 2006. Po štvorročnej  pauze si participáciu na moci zopakovali ešte v rokoch Radičovej vlády v rokoch 2010 – 2012. Zásadný prelom však nastal až v roku 2016, keď sa menšinová strana Most-Híd stala súčasťou vlády tvorenej ľavicovým Smerom, predovšetkým však SNS, ktorá bola po roku 1990 celých dvadsaťšesť rokov na opačnej strane politického spektra.

Skúsme si, takpovediac, enumeratívne pripomenúť, čo všetko menšinoví politici dokázali za tých dvadsaťsedem rokov dosiahnuť pre svojich voličov.

Treba si uvedomiť, že občania maďarskej národnosti majú úplne uzatvorený vzdelávací cyklus. Majú širokú sieť materských, základných a stredných škôl. Od roku 2004 sa vzdelanie maďarskej národnostnej menšiny uzavrelo zriadením komárňanskej univerzity. So štátnou podporou vychádza v maďarskom jazyku množstvo periodík, majú aj svoj politický denník Uj Szó. Kultúrne aktivity tejto menšiny sú plne ekonomicky saturované.

Skúsme si teda namodelovať, ako vyzerá život príslušníka maďarskej menšiny na Slovensku. Od materskej školy až po univerzitu chodí do maďarských škôl, v ktorých sa štátny jazyk (slovenský) učí len ako cudzí v rozsahu štyroch hodín týždenne a navyše veľmi nekvalitne. Pochopiteľne, doma a aj v svojom okolí komunikuje len po maďarsky, pozerá takmer výlučne maďarskú televíziu, počúva maďarské rádiá, číta maďarské knihy, noviny a časopisy (sčasti vydávané na Slovensku so štátnou podporou bez ohľadu na to, či to denné periodikum potrebuje alebo nie).

Od zavedenia Schengenu môže každý kdekoľvek a kedykoľvek prekročiť hranice s Maďarskom a v horizonte zhruba desiatich rokov budeme mať v celom stredoeurópskom priestore rovnakú menu euro. Už dnes sa každý môže dobrovoľne rozhodnúť, či chce študovať, alebo pracovať na Slovensku alebo v Maďarsku. Od vstupu do Európskej únie majú všetci jej občania pri štúdiu či zamestnaní rovnaké podmienky.

Menšinoví občania dnes v Slovenskej republike žijú v podstate v kultúrnom a jazykovom gete, akoby boli integrálnou súčasťou maďarského národa. A preto si skôr či neskôr položia otázku: „Žijeme síce na Slovensku, ale v podstate tak, ako by sme žili vo svojej domovskej vlasti. Prečo vlastne ešte platíme dane na Slovensku?“

A tu nastupujú menšinoví politici, ktorí majú jediný záujem – vytvárať umelú ideu závislosti a permanentného ohrozenia svojej menšiny s tým, že oni a jedine oni sú schopní garantovať jej ich národnostné práva.

A tu vzniká problém. Občania Slovenskej republiky maďarskej národnosti (minimálne v oblasti, kultúry a školstva) nemôžu pociťovať ani najmenšie obmedzenie svojich práv. Na to, aby mali menšinové strany opodstatnenie, musí nejaké ohrozenie vytvoriť. Prvou podmienkou na to, aby sa jej to podarilo, je nedopustiť, aby sa Maďari naučili dobre po slovensky.

Ak by sa tak stalo, značne by sa im zväčšili možnosti uplatnenia. Mnohí z nich by sa mohli vysťahovať aj mimo zmiešaných území, mohli by si nájsť zaujímavé a dobré platené miesto, napríklad v hlavnom meste, mohli by si nájsť partnerov inej národnosti, ale hlavne mohli by prehliadnuť absurdnosť a nezmyselnosť existencie etnickej strany, akou SMK je. Ak by sa takáto emancipácia Maďarov udiala vo väčšom meradle, mohlo by to vážne ohroziť jej existenciu ako takej. Čoraz viac jej voličov (predovšetkým v Nitrianskom kraji) pochopilo, že jediným skutočným motívom existencie menšinových politikov je participácia na moci, pričom je jedno, či ide o moc na úrovni centrálnej, regionálnej či lokálnej.

Zakaždým je to o eurofondoch, ovládnutí obecných či regionálnych rozpočtov, získavaní štátnych objednávok. Celá „národná“ rétorika je v skutočnosti len prázdnou floskulou. Aby nedošlo k oslabeniu pozície strany, vytvárajú politici aj vďaka menšinovej tlači klamlivý dojem, že je menšina ako taká ohrozená, že vláda Slovenskej republiky sa pokúša okliešťovať jej práva, ba dokonca  podmienky na jej asimiláciu, a naopak iba oni menšinoví politici sú garantom ich práv na Slovensku. Menšinoví politici svojim voličom neustále klamú o ich postavení. Keďže však tí nie sú zvyknutí získavať informácie aj z iných než maďarských zdrojov, dlhodobé klamstvo sa zatiaľ menšinovým politikom vždy prepieklo. Pri pohľade zvonku sa ich postavenie skôr podobá postaveniu rukojemníkov.

Súčasťou menšinovej stratégie je teda dosiahnuť čo najviac. To je však dnes už problém, pretože takmer všetko mysliteľné už majú. Politici sú však kreatívni a ich schopnosť vymyslieť nové a nové  požiadavky je priam bezodná. Iste sú isté dočasné limity.

Politici Mostu-Híd vedia veľmi dobre, že územná autonómia je nepriechodná. Ostáva teda len ďalej pokračovať salámovou metódou. Vďaka vstupu Mostu-Híd do koalície sa zastavil koncepčne pripravovaný projekt racionalizácie školskej siete.

Politické rozhodnutie, že malotriedky na juhu ostanú zachované, síce odporuje akejkoľvek ekonomickej logike, ale je politická daň za zotrvanie Mostu-Híd v koalícii. Takisto nasadenie školských autobusov ako pilotný projekt sa začal uplatňovať práve na juhu Slovenska.  No a na dôvažok tu máme dvojjazyčné označovanie autobusových a železničných staníc.

Tento akt má však už ďalší symbolický rozmer, ktorý by sme mohli nazvať aj ako značkovanie územia. Zmiešané územia tak už nebude pripomínať len tabule pri vstupe do obcí, ale aj stanice, aby nebolo pochýb o tom, kde sa návštevník nachádza.

Je jasné, aká je stratégia dnešnej vlády. Proti neodvodeným požiadavkám menšinových politikov netreba bojovať, oveľa úspešnejšie, efektívnejšie a istejšie je ich skorumpovať. Výrazom tejto stratégie je vznik nového, v podstate verejnoprávneho, fondu na podporu kultúry menšín, v ktorom sa má objem prostriedkov zdvojnásobiť . Z tohto pohľadu je výška, ktorou je financovaná verejnoprávna Matica slovenská len nepodareným žartom.

Ešte podstatnejší ústupok v prospech Mostu-Híd urobila súčasná koalícia v prípade zmeny voľby županov, keď  z dvojkolovej voľby urobila jednokolovú. Argumentácia, že ide o šetrenie  verejnými prostriedkami, je doslova smiešna. Cieľ je úplne iný – umožniť menšinovým politikom dosiahnuť dve, možno tri županské stoličky. Najvypuklejšie je to v prípade Nových Zámkov a Trnavy. Ak bude pretrvávať súčasný model správania  sa slovenských strán, kde jedinou prioritou je stranícky egoizmus, je o výsledku volieb vopred rozhodnuté.  Každému človeku s elementárnou mierou súdnosti je jasné, že ak sa proti maďarskému kandidátovi postaví päť či šesť slovenských kandidátov, tak ten maďarský v jednokolovej  voľbe vyhrá. Nakoniec,  jednokolový väčšinový systém na rozdiel od dvojkolového umožňuje, že na výhru stačí len relatívna väčšina, často vo výške blízkej dvadsiatim percentám, niekedy aj menej. Tuším v roku 1990 v komunálnych voľbách v Nových Zámkoch bolo zo štyridsiatich poslancov tridsaťdeväť Maďarov a len jeden Slovák, ktorý nakoniec abdikoval. Treba pritom zdôrazniť, že v Nových Zámkoch je sedemdesiatpäť percent Slovákov a sotva štvrtina Maďarov.

Niečo podobné sa stalo aj v prvých župných voľbách v Nitrianskom kraji. Na zmiešaných územiach šli slovenské strany proti sebe, a Maďari spolu, takže víťaz bral všetko. Keďže však voľba župana bola dvojkolová a v Nitrianskom kraji žije viac Slovákov ako Maďarov, župan bol nakoniec Slovák (M. Belica). Ale tie štyri roky znamenali preňho ťažký politický očistec. Zmenou volebných pravidiel tak súčasná koalícia darovala Maďarom odškodnenie za nerealizovanú Komárňanskú župu.  Ako vieme, vtedy sa dzurindovská koalícia dostala na pokraj zrútenia a len participácia na moci po letnom trucovaní nakoniec „donútila“ SMK poslušne doliezť naspäť do koalície. Paradoxne teda, to čo si maďarskí politici nevyvzdorovali za Dzurindu, dostali dnes na striebornej tácke a ešte oveľa viac, keďže Nitra a Trnava je oveľa viac než zamýšľaná Komárňanská župa od koalície,  kde je zhodou okolností aj SNS.

Ďalším   nečakaným bonusom pre Most-Híd je zdedenie veľmi lukratívneho ministerstva dopravy po neúspešnej #Sieti. To bol svätý politický grál, po ktorom dlhé roky poškuľovali a dnes im úplne nečakane padol do rúk. Je teda možné, ba priam pravdepodobné, že sa to  prejaví aj v novom trasovaní diaľnic a rýchlostných ciest. To môže viesť k preferovaniu síce menej vyťažených, ale politicky preferovanejších oblastí, čo so sebou bude prinášať vyšší ekonomický rozvoj, samozrejme na úkor území, kde je intenzita dopravy vyššia, ale nie sú politicky preferované. O tom, že  ministerstvo dopravy spravuje v podstate najväčší balík eurofondov, ani netreba hovoriť.

Tu by sme mohli skončiť, ale považujem za potrebné povedať niečo viac aj o dlhodobých konceptoch maďarskej zahraničnej politiky.

Dlhodobý cieľ maďarskej politiky však ostáva vždy rovnaký. Cieľom je, aby príslušníci slovenskej či rumunskej menšiny mohli o maďarských hospodárskych či zahraničnopolitických stratégiách spolurozhodovať s maďarským občianskym preukazom vo vrecku. V tomto svetle je Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny len logickým pokračovaním dlhodobej a premyslenej stratégie zjednocovania maďarského národa ponad hranice Maďarska, čo vzbudzuje na Slovensku, kde sú ešte veľmi živé spomienky na Viedenskú arbitráž, najvyššiu ostražitosť a priam nabáda na hľadanie účinnej politickej stratégie na elimináciu takejto politiky.

Od skrachovaného pokusu krajanským zákonom spojiť maďarský národ ponad hranice, prešlo Maďarsko obrovskou politickou polarizáciou. Predovšetkým druhá Gyurcsányova vláda čelila bezprecedentným útokom Viktora Orbána. Aj vďaka takejto politike je však dnes postavenie Maďarska na medzinárodnopolitickej scéne najslabšie za posledných dvadsať rokov. Maďarsko je dnes páriom Európy. Je v hlbokej ekonomickej kríze, je viac či menej nútené prijímať diktát Medzinárodného menového fondu a medzinárodných veriteľov, je zmietané hlbokými vnútornými rozpormi, jeho politický systém  je krajne polarizovaný a asi ako v nijakej inej európskej krajine sa tam darí  politickým extrémistom.

Je jasné, že svoje vnútorné problémy si Orbán rieši provokovaním susedov na medzinárodnej scéne, avšak pre tieto praktiky nezískal žiadne pochopenie. Treba si uvedomiť, že žijeme v dobe, keď je maďarský premiér vypískaný na pôde Európskeho parlamentu, keď maďarskí europoslanci za stranu Jobbik chodia na jeho zasadania v gardistickej uniforme a keď ich  neoprávnené požiadavky žiadna relevantná medzinárodná politická sila nepodporuje.

Slovenská vláda musí na maďarské provokácie typu dvojité občianstvo či zasadanie výboru maďarského parlamentu v Komárne bezodkladne reagovať. Mimochodom, slovenský  zákon zabraňujúci dvojitému občianstvu, ktorý je dnes platný a ktorý automatický zbavuje slovenského občianstva každého, kto nadobudne maďarské, je veľmi účinnou hrádzou proti tejto provokácii. Už roky je expredseda SMK József Berényi dôvodne podozrivý, že má aj maďarské občianstvo a dodnes nebol toho slovenského zbavený. Dokonca ako vieme, pôsobí ako vicežupan v Trnavskom samosprávnom kraji, čo by paradoxne mohol, ak by aj slovenské občianstvo nemal. Ako občanovi Európskej únie mu stačí trvalý pobyt, aby mohol voliť a kandidovať do všetkých zastupiteľstiev, okrem národného parlamentu.

Otázne je, prečo je Slovensko proti takýmto provokáciám maďarskej vlády osamotené. Čakať podporu od Rumunska nie je možné, keďže Rumuni niečo podobné robia  Moldavcom. Nakoniec, podobnú politiku robí aj Rusko v Podnestersku, ale aj v Abcházsku či Južnom Osetsku a pokúšali sa ju presadiť aj na Kryme ešte pred povestným Majdanom a pred referendom, keď sa stali súčasťou Ruskej federácie. Model je jasný. Čo najväčšej mase obyvateľstva rozdať svoje pasy, a potom ich pri prípadnom zásahu centrálnej vlády pri obnove celistvosti ich domovského štátu chrániť politickou, či dokonca vojenskou silou ako svojich občanov.

Áno, s takýmto modelom sa určite ráta, druhá vec je, že dnes pre takéto plány Maďarsko určite na pôde Európy nenájde podporu. Pri hľadaní spojencov proti takejto politike sa dnes, bohužiaľ, nemôžeme oprieť ani o Srbsko. Ako vieme, je to krajina, ktorá má ambície vstúpiť do Európskej únie, a tak si nemôže dovoliť otvorený konflikt s členským štátom Európskej únie.

Pre budúcnosť však musíme byť ostražití a pripravení. Dnes je postavenie Slovenska v európskych, ale aj svetových politických štruktúrach oveľa silnejšie, než je aktuálne postavenie Maďarska, akútne nám teda nič nehrozí. Zo strednodobého a dlhodobého hľadiska však musíme byť pripravení, že maďarská politika vždy využije a zneužije naše medzinárodnopolitické oslabenia a pokúsi sa obrovským nátlakom a s pomocou regionálnych veľmocí, medzinárodnou arbitrážou, alebo niečím podobným zvrátiť súčasný stav. Bohužiaľ, veľmi nešťastný precedens Kosova jej v tom veľmi nahráva.

Našimi prirodzenými spojencami sú krajiny, ktoré majú na svojom území problém s podobnými iredentistickými silami. Sú to predovšetkým štáty, ktoré neuznali Kosovo -Španielsko, Taliansko, Rumunsko a Cyprus.  Tieto štáty by mali a mohli sformovať akúsi vnútroeurópsku koalíciu proti podobným snahám. Nakoniec, podobnú „alianciu“ už neoficiálne buduje aj Maďarsko. Iste nie je náhoda, že nápad rozdávať svoje pasy občanom okolitých štátov už ohlásilo Kosovo, ktoré sa nesporne inšpirovalo v Maďarsku.

Proces secesie krajín je komplikovaný a v medzinárodnom práve nie práve vítaný, keďže ho zväčša sprevádza značná nestabilita a vzniká pri tom veľké nebezpečenstvo prepuknutia otvoreného a násilného konfliktu. Pri jeho naplňovaní je potrebný súbeh viacerých okolností – potrebná medzinárodná klíma, vhodná a dostatočne silná zámienka, oslabenie obete, a naopak silné medzinárodnopolitické postavenie štátu, ktorý má z podobnej zmeny profitovať. Podobná vlna bola naposledy pred dvadsiatimi rokmi, keď po rozpade ZSSR bolo medzinárodne spoločenstvo pripravené akceptovať vznik nových štátnych subjektov. Nakoniec aj  Slovensko je jedným z precedensov tej doby. Dnes viaceré európske krajiny, ako napríklad Belgicko, Španielsko, Taliansko, ale aj Veľká Británia čelia  snahám o secesiu svojho územia. A to, ako sa to nakoniec skončí, predznačí perspektívnosť, respektíve neperspektívnosť iredentistických snáh maďarskej politickej garnitúry.

Aká by mala byť stratégia Slovenskej strany?

Čeliť dlhodobým maďarským stratégiám sa dá len systematickou prácou. Vláda Slovenskej republiky by mala priamo či nepriamo financovať odborné pracovisko, ktoré by malo systematicky a dlhodobo monitorovať všetky kroky maďarskej politiky ohľadom menšinovej politiky. Teda táto inštitúcia by mala priebežne monitorovať a vyhodnocovať maďarské médiá, legislatívu, sledovať prijímanie legislatívy (krajanský zákon, rozdávanie občianstva ponad hranice, exekutívnu činnosť, sledovať, analyzovať a interpretovať  koncepcie maďarskej zahraničnej politiky a s predstihom pripravovať protiopatrenia. Samozrejme, takéto výskumno-analytické pracovisko by malo mať viacero, možno až desiatku odborných a vedeckých pracovníkov, rodených Slovákov, ktorí by ako cudzí jazyk dokonale ovládali maďarský jazyk (ako cudzí, nie materinský jazyk) a ktorí by sa stali uznávanými expertmi na takúto tematiku.

No a potom by ešte  bolo potrebné – , aby sa takýmito výstupmi zaoberali aj MZV, úrad vlády, ministerstvo školstva, ministerstvo kultúry, ministerstvo vnútra a SIS, systematicky zaoberali a prijímali na základe toho odvetné opatrenia.

Bohužiaľ pri súčasnom zložení  vládnej koalície a, bohužiaľ, pri súčasnej extrémne problematickej reputácii Matice slovenskej je snaha kreovať takéto pracovisko, respektíve zabezpečiť mu taký rozpočet, aby mohlo zmysluplne pôsobiť, čistým sci-fi.

Napriek tomu nemôžeme rezignovať. Tak ako  koncepcia maďarskej zahraničnej politiky je dlhodobá a pracuje s dlhodobými víziami, musíme aj my byť pripravení na ten správny čas. Lebo ako sa hovorí, šťastie praje len pripraveným. Obávam sa však, že do roku 2020 sa sotva niečo zlepší k lepšiemu.

Politológ Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN