Bratislava 11. augusta 2021 (HSP/Foto:Pixabay)
Nekonečná pandémia, trvalá hrozba lockdownu, redukcia ľudských práv – to všetko vedie k násilím vynútenému podriadeniu. Odmenou nie je prosperita, ale rozdelenie spoločnosti na zvýhodnených a bezprávnych. Slovensko obchádza démon podriadenia a iba od nás závisí, ako sa k nemu postavíme
Základné reakcie sú tri – stotožnenie, podriadenie, vzdor.
Tí, ktorí sa stotožňujú, to robia z rôznych príčin. Môže to byť z presvedčenia, môže to byť z prospechárstva, alebo to môže byť z nutkavej túžby rozkazovať a tým sa zaradiť k pánom. Pocit je to falošný a mnohokrát komický. Veď si len spomeňte – každá predavačka, ktorá vás okríkne, že máte zle nasadené rúško, je nevedomým agentom takého režimu.
Potom sú tu tí, ktorí sa podriaďujú. Tí to už nerobia z presvedčenia, ale zo strachu. Zo strachu z nákazy alebo zo strachu pred spoločenským znevýhodnením. Veď kto by už chcel, aby ho nepustili do práce, obchodu alebo reštaurácie len preto, že neposlúchol. Propaganda podriadenia a kontroly mieri práve na túto skupinu. Vyvolávanie strachu tu funguje a ak je tlak dostatočne dlhý, väčšina sa podriadi, lebo jednoducho iba chce normálne žiť. A práve v tom je ten háčik. Život v podriadenosti už nebude nikdy normálny.
Napokon sú tu tí, ktorí volia vzdor. Môže mať rôzne formy od tichého frflania v kuchyni a nadávania v krčme až po hlasné výkriky na demonštrácii. Podstatou však je, že títo ľudia vzdorujú z presvedčenia. Tu už strach nefunguje. Ak moc násilím potlačí otvorený vzdor, ako sa to teraz deje na demonštráciách nielen na Slovensku ale všade v Európe, odpor prejde do disentu a trvalej pasívnej rezistencie. V takom prípade sa ku vzdorujúcim postupne pridá aj väčšina podriadených. A vládnuť proti ľuďom sa dá iba do času, ako o tom svedčí práve história nášho geopolitického priestoru.
Čo si teda vyberieme?
Maroš Puchovský