“Práve údery osudu, s ktorými sa však vedela dôstojne popasovať, považujem za akési znamenie, že SNS na slovenskú politickú scénu patrí,” povedal Danko. Na novodobej politickej scéne, ktorá sa formovala po Nežnej revolúcii, je podľa neho málo strán, ktoré prežili odchod svojho lídra – zakladateľa. “Nie je to prípad SNS, veď aj pred 25 rokmi stáli pri jej opätovnom zrode mnohé vážené osobnosti,” zdôraznil.

“To, že dnes, po reštarte strany, sa nám rozrastá členská základňa, máme vyše 4200 členov, že v prieskumoch sa ukazuje, že nám občania začínajú dôverovať, je pre nás len motiváciou, aby sme sa s pokorou uchádzali o priazeň voličov,” povedal predseda SNS. “Verím, a dokazujú to aj moji spolupracovníci a spolustraníci svojím nasadením a nadšením, že o SNS bude Slovensko ešte dlho počuť,” uzavrel.

Hlavnými ideovými prvkami pri budovaní Slovenskej národnej strany boli podľa jej dnešného podpredsedu a jedného z jej zakladateľov začiatkom 90. rokov, Antona Hrnka, národná a kresťanská myšlienka. “Obnovovanie Slovenskej národnej strany po páde komunistického režimu prebiehalo spontánne od začiatku decembra 1989 vo viacerých centrách na Slovensku. Aj pri tomto sa ukázalo, že myšlienky, ktoré strana reprezentovala od roku 1871 až do svojho násilného zániku roku 1938, ostali živé a hľadali si cestu do slovenského politického života,” tvrdí Hrnko.

Organizačné jadro budúceho prípravného vedenia SNS na čele s Mariánom Andelom vzniklo podľa neho v druhej polovici decembra 1989 na Štefánikovej ulici v Bratislave.

K rozšíreniu myšlienok, ktoré neskôr zosobnila SNS, napomohla podľa Hrnka aj politika vtedajšieho ústredia Verejnosti proti násiliu (VPN). “Pod tlakom z Prahy opúšťalo svoj program z novembrových mítingov a stále viac a viac sa dostávalo do vleku českých elít na čele s Václavom Havlom, ktoré sa programovo hlásili k odkazu T. G. Masaryka a Edvarda Beneša v štátoprávnych otázkach, ktoré boli pre väčšinu Slovákov principiálne neprijateľné,” spomína.

“Osobne som sa v zápase za národnú a štátnu rovnoprávnosť Slovenskej republiky vo vzťahu k Českej republike angažoval už od roku 1985, ale obrat zo začiatku decembra 1989 aj mňa utvrdil, že treba samostatnú politickú organizáciu na podporu slovenského štátoprávneho programu,” konštatuje Hrnko. Dodáva, že SNS medzitým pripravila a 26. februára 1990 v denníku Smena publikovala svoje programové tézy.

“Prvýkrát verejne, ešte ako nezaregistrovaná strana, vystúpila 1. marca 1990 na veľkej manifestácii pred Slovenskou národnou radou, ktorá práve vtedy prijímala svoj prvý ústavný zákon vo svojej histórii, o zmene názvu štátu, hymne a štátnom znaku, čím dala jasne najavo, že si privlastňuje aj ústavodarné kompetencie,” uvádza podpredseda SNS.

“Vzápätí sa zúčastnila na stretnutí Slovákov z juhu v Šuranoch 3. marca 1990, ktoré organizovala Matica slovenská. Na tomto zhromaždení sa moje cesty spojili s SNS a začal som pôsobiť v jej prípravnom výbore,” spomína Hrnko.

SNS sa dostala do širšieho povedomia verejnosti už krátko po zaregistrovaní 7. marca 1990, keď “ostro vystúpila proti hlúpemu a provokačnému názvu pre spoločný štát iný pre Českú republiku a svet a iný pre Slovákov, ktorý prijalo československé Federálne zhromaždenie”.

“Na protestnom zhromaždení, ktoré zorganizovala v druhej polovici marca 1990 pred slovenským parlamentom proti tomuto paškvilu, sa prvýkrát na Slovensku ozvali heslá Dosť bolo Prahy a Samostatné Slovensko, hoci v tom období to ešte neboli oficiálne programové tézy SNS,” konštatuje Hrnko.

Masovú podporu podľa neho získala strana “tvrdou kritikou nezmyselnej likvidácie slovenského zbrojného priemyslu a taktiež sklamaním mnohých kresťanských aktivistov z národne indiferentnej politiky Kresťanskodemokratického hnutia Jána Čarnogurského”.

Proces budovania strany sa zavŕšil 19. mája 1990 na jej ustanovujúcom zjazde v Žiline. Išlo o stretnutie sympatizantov a členov strany. Keďže sa ústredie SNS nevedelo dohodnúť na mene predsedu strany (v Bratislave sa medzi sebou sporili M. Andel a M. Gregor), usporiadateľ snemu Ján Slota navrhol za predsedu Víťazoslava Mórica predsedom bol do marca 1991). Snem sa s týmto návrhom stotožnil a okrem prvého predsedu zvolil aj Ústrednú radu a prijal volebný program pre júnové voľby do Federálneho zhromaždenia ČSFR a Slovenskej národnej rady (SNR).

V prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 SNS získala 13,94 percenta voličských hlasov. Národniari sa stali treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku (po Verejnosti proti násiliu a KDH). Do SNR sa dostalo 22 jej poslancov. Koncom júna 1990 požadovala SNS na pôde parlamentu vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky (SR) ako predpoklad ďalšieho štátoprávneho vývinu slovenského národa (poslanec A. Hrnko).

Presne rok po svojej registrácii, 7. marca 1991, predložila SNS ako prvá politická strana návrh novej Ústavy SR. Slovensko sa malo stať nezávislým a suverénnym štátom s demokratickou republikánskou formou vlády. Poslanci SNS iniciovali alebo podporili všetky štátotvorné dokumenty a iniciatívy, ktoré viedli k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V rokoch 1990-2002 bola neustále parlamentnou stranou. Momentálne je SNS mimoparlamentnou stranou, vo voľbách v roku 2012 získala 4,55 percenta hlasov.

ml