Kyjev 19. januára 2022 (HSP/Foto:Pixabay)
Na Ukrajine začal od tohto týždňa platiť zákon, podľa ktorého musia printové média uverejňovať svoj obsah v štátnom, teda ukrajinskom jazyku. Milióny Rusov zostali bez tlače v ruskom jazyku. Ako inak to vnímať, než ako zámernú provokáciu?
Na Ukrajine prijali zákon, ktorého cieľom je potlačiť vplyv ruského jazyka vo verejnej sfére. Zákon síce priamo nezakazuje používanie ruštiny, ale predpisuje, že najmenej 50 percent obsahu printových médií musí byť v ukrajinskom jazyku.
Tlačené médiá písané v inom ako ukrajinskom jazyku musia obsahovať aj paralelnú časť v ukrajinčine, pričom obe časti sa musia zhodovať v obsahu i rozsahu. Výnimka (!) platí pre angličtinu, krymskotatárčinu, ako aj pre jazyky iných pôvodných obyvateľov Ukrajiny a oficiálne jazyky Európskej únie. Zato – to by ste asi neuhádli – výnimka sa nevzťahuje na ruský jazyk.
V praxi je to dosť likvidačné opatrenie, ktoré samozrejme postihne viacmenej iba médiá písané v ruštine, ktorým sa neoplatí vydávať tlač v dvoch jazykových verziách. Posledný celoukrajinský denník písaný v ruštine Vesti preto prešiel od 10. januára na ukrajinčinu a ďalšie tlačoviny celkom prestali vychádzať – vychádzajú už iba na internete.
Tento zákon bol prijatý ešte v roku 2019, tesne pred nástupom súčasného ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského do funkcie, až doteraz však platilo prechodné obdobie. Samozrejme, ostro ho kritizuje ukrajinská opozícia aj Rusko. Vladimír Putin sa vyjadril, že tento zákon „vytláča Rusov a rusky hovoriace obyvateľstvo z ich historických území“.
Podľa Wikipédie v roku 1989 žilo na území Ukrajiny takmer 11,4 milióna Rusov. Ak odrátame Krym, na ostatnom území bolo takmer 10 miliónov etnických Rusov. V roku 2001 to ešte stále bolo (bez Krymu) takmer 7 miliónov Rusov. Odvtedy ich iste mnoho z Ukrajiny odišlo, ale ešte stále tam žije niekoľko miliónov Rusov. Nie sú dostupné presné čísla, ale dá sa odhadovať, že počet Rusov, ktorí žijú na Ukrajine, môže byť porovnateľný s počtom dnešných obyvateľov Slovenska. V každom prípade, po Ukrajincoch (resp. ľuďoch, ktorí sa v sčítaní prihlásili k ukrajinskej národnosti) je to zďaleka najpočetnejšia etnická skupina na Ukrajine, pričom treba povedať, že to nie sú žiadni prisťahovalci, ale ľudia žijúci na svojom území po stáročia.
Zakázať týmto ľuďom vydávať si tlač vo svojom jazyku je samozrejme proti všetkým medzinárodným štandardom pre práva menšín a v danom politickom kontexte to nemôže byť vnímané inak ako provokácia.
V napätej situácii, keď sa Rusko aj Ukrajina navzájom obviňujú z rozdúchavania napätia, môže táto správa z medzinárodných tlačových agentúr byť indíciou pre nerozhodného pozorovateľa, ktorý váha, ktorej strane konfliktu veriť. Môže si totiž položiť otázku: naozaj by urobila takýto provokatívny a agresívny krok krajina, ktorá sa tak veľmi obáva útoku svojho suseda, ako to Ukrajina stále tvrdí?
Ivan Lehotský