Bratislava 28. novembra 2021 (HSP/Foto:SITA/AP/Mikhail Metzel, Sputnik, Kremlin Pool Photo, Alexei Druzhinin Evgeniy Paulin, Mikhail Metzel)
Prelomový prejav prezidenta Ruskej federácie Vladimira Putina, ktorý mal na zasadnutí diskusného klubu Valdaj pred niekoľkými týždňami si zasluhuje, aby sme sa k nemu ešte vrátili. Je totiž zásadný z hľadiska toho, kam by malo smerovať globálne spoločenstvo – bez ohľadu na to, čo si želajú dnešné globálne „elity“
Tento Putinov prejav mnohí označujú za veľmi dôležitý, pretože obsahuje veľmi zásadné formulácie, ktorými sa RF vyhraňuje voči kolektívnemu Západu v jeho súčasnej tragikomickej podobe. Najdôležitejšie časti prejavu preto prinášame aj s komentárom. Celý prejav si môžete prečítať napríklad tu.
Včerajšie víťazstvo je minulosť, dnes je iný deň
Pred tromi desaťročiami ľudstvo vstúpilo do nového obdobia. Po období bipolárneho usporiadania sveta odrazu sa svet zmenil. Putin o tom hovorí: „Začalo hľadanie novej rovnováhy, stabilných vzťahov v sociálnej, politickej, ekonomickej, kultúrnej, vojenskej oblasti, podpora svetového systému. Túto oporu hľadali, ale nutné priznať, že zatiaľ sa im ju nepodarilo nájsť. A tí, ktorí sa po skončení studenej vojny cítili ako víťazi a mysleli si, že vyliezli na samotný Olymp, čoskoro pocítili, že na tomto Olympe pôda mizne pod nohami teraz už im, a nikto nie je schopný zastaviť okamih, bez ohľadu na to, aký krásny sa môže zdať.“
Táto zmena je však iná, než tie doterajšie, ktoré poznáme z histórie, zdôraznil Putin. Hovoril o tom, že dnešná situácia je komplexnejšia, dotýka sa aj zdravia ľudí (korona), nedostatku vody a energie, potravinových kríz i životného prostredia. „Akákoľvek geopolitická, vedeckotechnická, ideologická rivalita práve v takých podmienkach, niekedy sa zdá, stráca zmysel, ak jej víťazi nemajú čím dýchať alebo čím hasiť smäd…“ hovorí Putin.
Odkaz tohto aj predošlého citátu je jasný, a adresát tiež: Spojené štáty sa musia zmieriť s tým, že svoj boj o svetovú dominanciu prehrali a nemôžu s tým už nič urobiť, vojensky ani inak. Mali by sa radšej spamätať a konať realisticky.
Koniec kapitalizmu a neokolonializmu
Ďalším bodom, ktorý Putin zdôraznil, je kríza svetového sociálno-ekonomického systému. On vo svojich prejavoch kapitalizmus až doposiaľ príliš nekritizoval, možno preto, že Rusko tento model po zrušení socializmu bezo zvyšku prevzalo, a preto, aby nevznikali nejaké podozrenia, že sa azda k socializmu chce vrátiť. Tentoraz však otvorene povedal, že kapitalizmus v podobe, v akej ho poznáme, sa musí skončiť: „Každý hovorí, že súčasný model kapitalizmu – a ten je dnes v drvivej väčšine krajín základom sociálnej štruktúry – sa sám vyčerpal, v jeho rámci už neexistuje východisko zo spleti čoraz viac zamotaných protikladov.“
Nerovnomerné rozdelenie svetového bohatstva a z neho vyplývajúce obrovské sociálne rozdiely sú sudom pušného prachu pripraveným kedykoľvek vybuchnúť. Putin k tomu hovorí: „Sklamanie vyvoláva agresiu, tlačí ľudí do radov extrémistov. Ľudia v týchto krajinách majú stále väčší pocit nenaplnených, nenaplnených očakávaní, pocit absencie akýchkoľvek životných perspektív nielen pre nich samotných, ale aj pre ich deti. To vedie k hľadaniu lepšieho života, k nekontrolovanej migrácii, ktorá zase vytvára predpoklady pre sociálnu nespokojnosť občanov.“
Opäť ide o odkaz bohatému Západu: do budúcnosti preň nebude inej cesty k pokojnému spolužitiu s ostatným svetom (vrátane Ruska), než vzdať sa neokoloniálneho kapitalistického modelu, skončiť s globálnou ekonomickou nadvládou (kedysi sa tomu hovorilo vykorisťovanie) a nastoliť naozaj férové vzťahy.
Sebecké záujmy úplne prevládli nad konceptom spoločného dobra
Demokracia a ľudské práva – to boli vždy zaklínadlá, ktoré Západ používal ako argument pre svoju nadradenosť a ospravedlnenie svojho zasahovania do cudzích vecí. Toto Putin zmietol zo stola poukázaním na dvojtvárnosť a pokrytectvo pri zavádzaní sankcií voči krajinám, ktoré potrebujú pomoc. „Teraz nemyslím Rusko – boh im žehnaj za sankcie proti Rusku – ale sankcie zostávajú proti tým štátom, ktoré nutne potrebujú medzinárodnú pomoc. Ale nie, nič také sa nedeje, všetko zostáva po starom. A kde sú humanitné princípy západného politického myslenia? V skutočnosti sa ukazuje, že nič nie je, existuje len táranie, rozumiete? To je to, čo sa objavuje na povrchu.“
Sebectvo a vierolomnosť sú dnes štandardom v medzinárodných vzťahoch a Putin to kritizuje: „Všetky štáty slovne deklarujú, že sa hlásia k ideálom spolupráce, sú pripravené spolupracovať na riešení spoločných problémov – lenže bohužiaľ len slovami. V skutočnosti sa deje pravý opak. Pandémia len zvýraznila negatívne trendy, ktoré boli naznačené už dávno a teraz sa len zhoršujú.
Prístup v duchu ,košeľa je bližšia než kabát‘ sa definitívne stal normou, už sa to ani nesnažia skrývať a často sa tým aj chvália, oháňajú sa tým. Sebecké záujmy úplne prevládli nad konceptom spoločného dobra.“
Imperiálne vojny už nebudú riešením
A opäť sa dostáva k novému poriadku a novému spôsobu prerozdeľovania. „Zmenená rovnováha síl predpokladá prerozdelenie podielov v prospech tých rastúcich a rozvojových krajín, ktoré sa až doteraz cítili zabudnuté. Povedané na rovinu, nadvláda Západu vo svetovom dianí, ktorá začala pred niekoľkými storočiami a na konci 20. storočia sa na krátku dobu stala takmer absolútnou, ustupuje omnoho rozmanitejšiemu systému.“
Putin upozorňuje na to, že politická história možno ešte nepozná príklad ustanovenia stabilného svetového poriadku bez veľkej vojny. Hovorí však, že tu je príležitosť pokúsiť sa o to.
Opakovane ukazuje, že vojna dnes jednoducho nemôže byť riešením. Uvádza aj príklad: „Už dve desaťročia vedie najmocnejšia krajina sveta vojenské ťaženie v dvoch štátoch, ktoré sú s ňou absolútne neporovnateľné. Ale výsledkom je, že musela obmedziť svoje operácie, bez toho, aby dosiahla akýkoľvek z cieľov, ktoré si pred 20 rokmi stanovila.“
Vidíme tu zopakovaný jednoznačný odkaz Západu: budete sa musieť o svoj luxus podeliť s ostatnými. A nepokúšajte sa rozvracať svet vojensky, už vám to nepomôže.
Štát je základom každého poriadku
Veľmi dôležitá je ďalšia časť. Je to odkaz tým korporátne-fašistickým globalistickým silám, ktoré sa snažia zmenšiť úlohu štátov a presunúť aj formálne moc do rúk rôznych plutokratických mimovládnych a korporátnych štruktúr: „Pandémia jasne ukázala, že iba štát je štrukturálnou jednotkou svetového poriadku. Nedávne udalosti ukázali, že pokusy globálnych digitálnych platforiem ani pri všetkej ich sile – ktorá je evidentná, videli sme to vo vnútropolitických procesoch v Spojených štátoch – nestačia na to, aby si uzurpovali politické alebo štátne funkcie. To sú pominuteľné pokusy. Aj v Spojených štátoch bolo majiteľom týchto platforiem okamžite ukázané ich miesto, rovnako ako sa to deje aj v Európe, keď sa pozriete len na to, aké pokuty im ukladajú a aké opatrenia demonopolizačné opatrenia prijímajú.
V posledných desaťročiach mnohí žonglovali s chytľavými konceptmi, ktoré považovali úlohu štátu za zastaralú a neaktuálnu. Údajne sa v kontexte globalizácie národné hranice stávajú anachronizmom a suverenita prekážkou prosperity. Už som to raz povedal a chcem to formulovať ešte raz: tak zvykli rozprávať tí, ktorí sa pokúšali otvoriť cudzie hranice a spoliehať sa na svoje konkurenčné výhody,“ hovorí Putin.
A pokračuje: „No akonáhle sa ukázalo, že niekto niekde dosahuje lepšie výsledky, tak sa okamžite vracajú k uzatváraniu hraníc vo všeobecnosti, a predovšetkým svojich vlastných – colných hraníc, akýchkoľvek, začínajú stavať múry. Myslia si, že my to nevidíme?“ Tu sa Putin doslova vysmieva primitivizmu západného pokrytectva.
Pokrok nie je to isté ako nekontrolovaná posadnutosť zmenou
„S úžasom sa pozeráme na procesy prebiehajúce v krajinách, ktoré sú zvyknuté samy seba považovať za vlajkové lode pokroku,“ začína Putin ďalšiu časť svojho prejavu. Túto časť jeho posolstva si všímajú komentátori azda najčastejšie, lebo je asi najotvorenejším vyhranením sa voči ceste, po ktorej kráča Západ do pekla dekadencie a sebadeštrukcie.
„Samozrejme, sociálne a kultúrne otrasy, ktoré sa odohrávajú v týchto štátoch a v západnej Európe, nie sú naša vec, my sa do ich vecí nemiešame,“ upozorňuje Putin. Napriek tomu otvorene hovorí svoj názor: „Niekto v západných krajinách je presvedčený, že agresívne vymazanie celých stránok vlastnej histórie, ,obrátená diskriminácia‘ väčšiny v prospech menšiny alebo požiadavka opustiť zvyčajné chápanie takých základných vecí, ako je mama, otec, rodina, alebo dokonca rodová odlišnosť sú podľa jeho názoru míľniky v ceste smerom k sociálnej obnove.“ (Tu je zaujímavé to slovo „niekto“. Koho tým myslel?)
„Viete, chcem ešte raz zdôrazniť, že je to ich právo, my tam nelezieme. A žiadame ich len, aby ani oni neliezli do nášho domu. Máme iný uhol pohľadu – rozhodne drvivá väčšina ruskej spoločnosti má iný uhol pohľadu, to bude samozrejme presnejšie formulácia. My veríme, že by sme sa mali spoliehať na svoje duchovné hodnoty, na historické tradície, na kultúru nášho mnohonárodnostného ľudu.“
„Vyznávači takzvaného sociálneho pokroku veria, že prinášajú ľudstvu akési nové vedomie, správnejšie ako predtým,“ uviedol. A potom prirovnal situáciu na Západe k tomu, čo Rusko už zažilo: „Recepty, ktoré ponúkajú, nie sú úplne nové. Niekomu to bude pripadať nečakané, ale v Rusku sme si tým už prešli, už sme to tu mali.“
„Pri pohľade na dianie v rade západných krajín s úžasom spomíname na domáce praktiky, ktoré sme našťastie sami opustili – dúfam – v dávnej minulosti. Boj za rovnoprávnosť a proti diskriminácii sa mení v agresívny dogmatizmus na hranici absurdity, keď o veľkých autoroch minulosti, ako je Shakespeare, sa už na školách a univerzitách neučia, pretože tieto myšlienky sú tam považované za zaostalé. Klasici sú vyhlasovaní za zaostalých, pretože chápali dôležitosť genderových alebo rasových otázok. V Hollywoode vydávajú návody, ako a o čom natočiť film, koľko postáv akej farby alebo pohlavia by tam malo byť. Dopadá to horšie ako agitačné a propagandistické oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.“
Ešte pred niekoľkými rokmi by bolo nemysliteľné takýmto tónom komentovať dianie v krajinách Západu, ktoré bývali vzorom demokracie a pokroku…
Facka priamo na scéne
Tejto téme Putin venuje nezvyčajne veľa miesta. Je to zjavný zámer: dáva tým jasne najavo, že sa skončili časy, keď len Západ ako majiteľ patentu na múdrosť, demokraciu a ľudské práva mohol ostatných kárať a kritizovať. Preto na pomerne veľkom priestore analyzuje morálny a intelektuálny marazmus, do akého sa Západ dostal.
O novom antirasizme, čiže opačnom rasizme, a fanatickom genderizme hovorí: „Nadšenci nových prístupov idú tak ďaleko, že chcú zrušiť samotné pojmy. Tí, ktorí riskujú vysloviť názor, že muži a ženy existujú – čo je biologický fakt – sú takmer ostrakizovaní. Používajú sa výrazy ako ,rodič číslo jedna‘, ,rodič číslo dva‘, ,rodiaci rodič‘ namiesto slova matka, je zákaz používať slovné spojenie ,materské mlieko‘ a nahrádza sa slovom ,ľudské mlieko‘, aby nehnevali ľudia, ktorí si nie sú istí ich vlastným pohlavím.
Opakujem, nie je to žiadna novinka. Aj takzvaní sovietski obchodníci s kultúrou vynašli v 20. rokoch nový jazyk v domnení, že tak vytvárajú nové vedomie a menia rebríček hodnôt. A ako som už spomenul, robili veci, spomienka na ktoré sa v dnešných časoch automaticky vynára.
Sú to jednoducho príšernosti, ak sa dnešné deti odmalička učia, že z chlapca sa môže ľahko stať dievča a naopak. Je im vlastne vnucovaná údajne dostupná voľba. Z rozhodovania vynechávajú rodičov a nútia deti robiť rozhodnutia, ktoré im môžu zlomiť život. Nikto ani nekonzultuje s detskými psychológmi, či je dieťa v nejakom veku vo všeobecnosti schopné samo o takých veciach rozhodovať, alebo nie. Nazývať veci pravými menami, to už je na hranici zločinu proti ľudskosti, to všetko v mene a pod vlajkou pokroku.“ Ako inak toto interpretovať, než ako zreteľnú facku západným „übermenschom“ na poli hodnotenia toho, čo je normálne, dobré a správne, donedávna vyhradenom len pre nich?
Ruská cesta: ruský konzervativizmus
„Ak sa to niekomu páči – nech to robí. Ale my sa pri formovaní našich prístupov budeme riadiť ideológiou zdravého konzervativizmu,“ Putin plynule prechádza od kritiky úletov liberalizmu k ruskej ceste. „Už som to kedysi povedal, to bolo pred niekoľkými rokmi, keď vášne na medzinárodnej scéne ešte nedosiahli svoju súčasnú intenzitu (aj keď samozrejme môžeme povedať, že mraky sa zhromažďovali aj vtedy): teraz, keď svet zažíva štrukturálny kolaps, význam rozumného konzervativizmu ako základu politického kurzu mnohonásobne vzrástol práve kvôli množiacim sa rizikám a nebezpečenstvám a krehkosti reality okolo nás.“
„Konzervatívny prístup nie je bezmyšlienkovitá opatrnosť, nie je to strach zo zmeny a nie je to hra o udržanie, ani uzatváranie sa do svojej vlastnej ulity. Jedná sa predovšetkým o spoľahnutie na rokmi preverenú tradíciu, zachovanie a rast populácie, realizmus pri hodnotení seba aj ostatných, presné zladenie systému priorít, vyhodnotenie potrebného a možného, obozretná formulácia cieľov, zásadné odmietnutie extrémizmu ako metódy rokovaní.“ Tento citát sa bude používať ako definícia…
On však pokračuje ďalej: „A úprimne povedané, pre nadchádzajúce obdobie svetovej prestavby, ktoré môže trvať ešte dlho, a ktorého konečná podoba nie je známa, je umiernený konzervativizmus najrozumnejší spôsob správania, aspoň podľa môjho názoru. Samozrejme sa to bude nevyhnutne meniť, ale zatiaľ sa lekársky princíp Noli Nocere (ak lekár nedokáže pomôcť, nech aspoň neškodí) javí ako najracionálnejší.“
Túto časť potom zavŕši čímsi pre Západ nezvyčajným; tónom takmer mentorským: „Pre nás v Rusku to nie sú špekulatívne postuláty, ale poučenie z našej ťažkej, niekedy tragickej histórie. Cena za nedomyslené spoločenské pokusy sa niekedy skrátka vymyká hodnoteniu, ničí nielen materiálne, ale aj duchovné základy ľudskej existencie, zanecháva za sebou mravné ruiny, na mieste ktorých nemožno dlho stavať vôbec nič.“
Medzinárodné organizácie
A napokon ešte jedna kľúčová téma: medzinárodná spolupráca na báze medzinárodných organizácií. Rusko ako slabšia strana globálneho konfliktu dlhé roky zdôrazňovalo dôležitosť dodržiavania pravidiel a platného statusu quo, a to napriek tomu, že kľúčové medzinárodné organizácie boli výrazne paralyzované americkým „lobingom“.
Putin hovorí: „Dobre si uvedomujeme, že bez úzkej medzinárodnej spolupráce nemožno vyriešiť mnoho bežných akútnych problémov. Musíme však byť realistickí: väčšina krásnych sloganov o globálnom riešení globálnych problémov, ktoré sme počuli od konca 20. storočia, sa nikdy nezrealizuje. Globálne riešenie podmieňuje taký stupeň prevodu suverénnych práv štátov a národov na nadnárodnú štruktúru, na ktoré, úprimne povedané, je pripravený len málokto – alebo povedané otvorene, vôbec nikto. Predovšetkým preto, že zodpovednosť za výsledky politiky je stále potrebné vyvodzovať nie pred nejakou neznámou ,globálnou verejnosťou‘, ale pred vlastnymi občanmi a pred vlastnými voličmi.“ Putin tu naznačuje určitú skepsu voči možnosti riešiť medzinárodné problémy cez medzinárodné organizácie, nakoľko tie aj tak nie sú nikdy ničím iným, než nástrojmi moci veľmocí.
Ale aby to neznelo príliš tvrdo, píše aj toto: „To však vôbec neznamená, že je nemožný určitý druh sebaobmedzenia v mene uľahčenia reakcií na globálne výzvy, práve z toho dôvodu, že globálna výzva je výzvou pre všetkých spoločne a pre každého zvlášť.“
Organizácia spojených národov: fundament, ktorý musí ostať zachovaný
Organizáciou všetkých organizácií je samozrejme OSN, ktorá je však dlhé desaťročia zámerne znefunkčnená, pretože doterajšiemu svetovému policajtovi samozrejme nevyhovuje, keby mu niekto hovoril do toho, ako robí globálne poriadky.
Putin prichádza s iniciatívou zostaviť na úrovni OSN akýsi register výziev a hrozieb pre konkrétne krajiny aj ich možné dôsledky pre ostatné štáty: „Zároveň by sa do takejto práce mali zapojiť špecialisti z rôznych krajín a z rôznych vedných odborov. Veríme, že takáto ,cestovná mapa‘ by mohla povzbudiť mnohé štáty, aby sa na svetové problémy pozreli novým spôsobom a posúdili, aké výhody im môže spolupráca priniesť.“
Prečo táto iniciatíva? Zdanlivo nevinný, ale bol by to drobný krok k tomu, aby sa zaspatá OSN začala zobúdzať, aby tam vznikli platformy na diskusiu, z ktorých by potom do horných poschodí mohli prenikať myšlienky a návrhy, ktoré doteraz nemali v Američanmi dokonale blokovanej diplomaticko-papalášskej pavučine žiadnu šancu na život. Nenápadný, ale zaujímavý pokus o zmenu pomeru síl…
Samotná podstata ruského postoja voči OSN ako hlavnému, hoci iba papierovému, ale predsa len garantovi oficiálneho svetového poriadku a aspoň nejakých oficiálnych pravidiel hry, sa však nemení. Putin uviedol: „Hlavná medzinárodná inštitúcia – Organizácia spojených národov – zostáva trvalou hodnotou pre všetkých, aspoň dnes. Domnievam sa, že práve OSN je v súčasnom turbulentnom svete nositeľom onoho veľmi zdravého konzervativizmu medzinárodných vzťahov, ktorý je pre normalizáciu situácie taký nevyhnutný.
Organizácia je široko kritizovaná za to, že sa nedokázala prispôsobiť rýchlej zmene. To je samozrejme čiastočne pravda, ale pravdepodobne to nie je len chyba samotnej organizácie, ale predovšetkým jej účastníkov. Táto medzinárodná štruktúra je navyše nositeľom nielen noriem, ale aj samotného ducha tvorby pravidiel, navyše založeného na princípoch rovnosti a maximálneho zohľadnenia názoru všetkých. Našou povinnosťou je uchovať tento majetok, samozrejme, reformou organizácie, ale takým spôsobom, aby, ako sa hovorí, z vaničky nebolo vyliate aj dieťa.“
Bič plieska na konci?
Kto hľadal na konci Putinovho prejavu nejakú záverečnú pointu, mohol ju tam nájsť, hoci ťažko povedať, či je dôležitejšia, než iné, ukryté v skoršom texte. Niekto ju vidí v odkaze, že Rusko má v porovnaní so Západom výhodu vo svojej historickej skúsenosti.
„Naša spoločnosť si vytvorila, ako sa dnes hovorí, ,kolektívnu imunitu‘ voči extrémizmu, ktorý vedie k otrasom a spoločensko-politickým kolapsom. Naši ľudia si naozaj vážia stabilitu a možnosť sa normálne rozvíjať, istotu, že ich plány a nádeje neskolabujú kvôli nezodpovedným ašpiráciám najbližších revolucionárov. Mnoho ľudí si pamätá udalosti spred 30 rokov a ako bolestne sme museli vyliezať z jamy, v ktorej sa ocitla naša krajina, naša spoločnosť po rozpade ZSSR,“ hovorí Putin na konci svojho prejavu. „Náš konzervativizmus je konzervativizmus optimistov, to je najdôležitejšie. Veríme, že stabilný a úspešný rozvoj je možný. Všetko závisí predovšetkým na našom vlastnom úsilí.“
Tento záverečný odkaz už nesmeruje k západným „partňorom“. Je vyjadrením esencie vnútorného nastavenia dnešného Ruska, prejavom sebavedomia založeného nie na arogancii a pýche, ale na rozvahe a skúsenosti.
Ivan Lehotský