Slovensko 24. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Zamračené. Dážď nesmelo klopká na okno a cez neviditeľné špáry sa vkráda chlad. Kým sa spustí lejak, utekám do obchodu. Stretám ľudí, dospelých aj deti. Napriek počasiu sa ešte vládzu usmiať a pozdraviť. A ja tiež. Usmievam sa a kráčam ďalej. Ale spomínam si na časy, kedy som sa usmievala málo.

Bývala som zamračená, vážna a podľa svedectva ľudí, ktorí ma takto zažili, som pôsobila prísne, stále nahnevane a akoby som mala v tvári tieň. To asi nebola radosť, pozerať na mňa. Asi ako na nepríjemné počasie.

Vďaka Bohu, našli sa ľudia, ktorí nemali strach mi to povedať. Mohla som sa rozhodnúť – urazím sa a zamračím sa ešte viac alebo sa nad tým zamyslím a pouvažujem, čo by som s tým mohla urobiť. Vďaka úprimným ľuďom som sa začala zamýšľať nad tým, ako pôsobím na svoje okolie. Čo vidia ľudia, keď ma pozorujú, počúvajú? Aký pocit v nich zanechám?

Istým spôsobom mi táto sebareflexia pomohla odhaliť mnoho nedostatkov. A stále pomáha. Keď som si už raz začala nastavovať zrkadlo a zistila, že mi to pomáha, prečo by som s tým mala prestať? Má to aj mnoho blahodárnych vedľajších účinkov. Ako mne kedysi niekto svojou kritikou pomohol, aby som v sebe objavila to pekné a dobré, pomaly som sa dopracovala k poznaniu, že aj ja mám rovnako pomáhať iným, aby to dobré a pekné v sebe objavili.

Pretože túto príležitosť nedostávame až tak často. Nedávame si ju navzájom. Viac sme nastavení na to, vytýkať si navzájom chyby a poklesky. Čo asi v konečnom dôsledku neutužuje medziľudské vzťahy a nevytvára atmosféru pokoja a prijatia. Často sa cítime nepochopení, ale je len malý krôčik k tomu, aby sme s tým niečo urobili. Jednoducho odpútať svoju pozornosť od seba a zamerať ju k iným ľuďom, ktorí rovnako prežívajú v živote akési nepochopenie. A snažiť sa ich pochopiť.

Preniknúť do sveta nepochopenia iného človeka nám môže pomôcť odhaliť, prečo ja sám som inými ľuďmi nepochopený. A či to náhodou nie je mnohokrát aj moja vina… A to je aj cesta k tomu, čo potom nájdu ľudia v mojej tvári. Raz darmo, tvár človeka prezradí mnohé vnútorné pocity, aj tie, ktoré sa snažíme ukryť. Áno, pocity. Ovplyvňujú nielen tvár, ale celé naše konanie a prežívanie života. Často prezradia až priveľa. Vnímavý pozorovateľ si tak urobí ľahko obraz o tom, koho pred sebou má.

Niekedy je konanie človeka v rozpore s tým, ako sa sám prezentuje pred ostatnými. Slová sú ďaleko od činov a činy akosi nekorešpondujú so slovami a celkovým obrazom, ktorý nám dotyčný človek ponúka. Lenže divadlo sa nedá hrať večne. Príde kľúčová situácia, maska padne a odrazu máme pred sebou toho skutočného človeka. Suverén sa zmení na opatrného až ustráchaného, vševedko na neznalého a všemohúci na neschopného…

A čo potom s tvárou? Čo odráža? Skutočnosť či len divadielko? Oboje je možné. Moja skutočnosť bývala naozaj hnev, pocit nepochopenia, dokonca až odcudzenia od ľudí blízkych. Zrejme som sa aj snažila, aby ma ľudia vnímali inak, ale moja tvár neakceptovala moje divadlo. Tak to bolo dobre, pretože som dostala príležitosť zamyslieť sa nad sebou a podniknúť kroky, aby moja tvár odrážala inú, príjemnejšiu skutočnosť.

Keď tvár hrá divadlo, je len maskou, ktorá skrýva skutočnosť. Tieto masky si ľudia väčšinou nasadzujú sami. Na ako dlho? A môže im to pomôcť v osobnom raste? Ono je to faux-pas, keď taká maska nečakane padne v kľúčovej situácii. Vždy máme možnosť si vybrať – zabojovať sám so sebou alebo si tú masku pripútať pre ďalší prípad trochu silnejšie.

Tak som raz na jednej akcii spoznala milé dievča, veľmi veselé, spoločenské, ale jej oči prezrádzali niečo iné. Dostali sme vo dvojiciach úlohu – dávať si navzájom otázku, čo vidíš, keď sa na mňa pozeráš? Kládli sme si ju dokola a od počiatočných odpovedí typu “veselé dievča” sme pomaly zaťahovali na hlbinu. Až som jej v jednej chvíli odpovedala – bojíš sa, že zostaneš sama. To bolo kľúčové. Zasiahlo ju to a odrazu nebola tou veselou, spontánnou dievčinou. Prekvapená sa opýtala – ako to vieš?

Viem, že nezostala sama a viem, že jej to vtedy pomohlo – odhaliť ukrývanú skutočnosť a hovoriť o nej. Keď sme sa po rokoch stretli, mala v očiach niečo úplne iné. Radosť.

To, čo nosíme hlboko vo svojom vnútri, nech je to čokoľvek, jednoducho naša realita, to kým v skutočnosti sme, je na nás vidieť. Či už v tvári, alebo to prezradíme činmi, slovami. Môže to priam kričať, hoci my sami to nepočujeme. Alebo to odhalíme nešikovne zahraným divadlom, prezradí nás neočakávaná situácia na hrane… Veci, ktoré sa snažíme ukryť, často aj sami pred sebou… Nedá sa. Všetko ovplyvňuje chod nášho života, správanie, výraz tváre, slová vyslovené v neuvážení…

Tak v tomto prípade platí, že to, čo zo mňa vyžaruje, buď iných pritiahne, budú túžiť po mojej spoločnosti, alebo ich to odplaší a ja sa budem čudovať, prečo sa mi obracajú chrbtom a sú ku mne iba zdvorilí. A možno sa nájdu aj úprimní a ja si budem môcť vybrať, či ich úprimnosť príjmem ako príležitosť zmeniť niečo k lepšiemu alebo nie. Či vstúpim do svojho reálneho obrazu pred zrkadlom pravdy alebo si budem raziť cestu pôvodným spôsobom…

…ešte stále prší a v najbližších dňoch sa to asi nezmení. Nehovoriac o tom, ako sa ochladilo a že je to nepríjemné. Ostáva len dúfať, že si počasie vstúpi do svedomia a keď už sa dostatočne vyplače nad svojou nemožnosťou, vyženie zo seba všetok chlad a vytrápi nás údermi vetra, zmení svoju tvár, aby nás spomedzi múrov vylákalo do svojho nežného objatia prežiareného slnkom a teplom. Na rozdiel od nás ľudí, počasie si takéto “hrátky” môže dovoliť, pretože je výsledkom mnohých vonkajších vplyvov. Ale my nie… my máme oveľa väčšiu zodpovednosť…

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.