Keď sa kedysi stavali v našich mestách sídliská, k domom uprostred toho stavbárskeho blata na samý koniec postavili aj široké chodníky zalomené spravidla v pravých uhloch. Okrem tých pekných pravouhlých chodníkov sa však takmer okamžite objavili vždy aj skratky, chodníčky, vedúce ku každému vchodu, ktoré si ľudia vyšliapali v blate sami. Je v tom hlboká symbolika: taká je jednoducho ľudská povaha – hľadanie skratky, možnosti obísť, vybabrať, podplatiť, získať výhodu je jej veľmi prirodzenou súčasťou.

Je to také staré ako ľudstvo samo, ba ešte staršie. Ak necháme tento kreatívny egoistický rys našej ľudskej povahy nestrážený, tak na samom konci býva výsledkom spravidla čosi nepekné, čo môže narásť do obludných rozmerov.

Pravda o systéme, v ktorom žijeme, je taká, že korupcia a systém „našich ľudí“ je samotnou jeho esenciou. Darmo bude niekto hovoriť, že veď to tak nie je, že naozajstný slušný kapitalizmus je predsa o poctivom trhu a naozajstná slušná demokracia má presne stanovené pravidlá hry.

Ideálny, slušný kapitalizmus, ideálna slušná demokracia sú práve také utopické, ako… hm, napríklad ideálny slušný socializmus. A hoci to neznamená, že nemá zmysel sa o dosiahnutie ideálu usilovať, za daných okolností je tu zásadný problém. Kapitalizmus a táto forma tzv. demokracie, od samotnej podstaty, tak ako sú systémom nastavené, nie sú slušné. Naopak, sú hlboko, principiálne neslušné. Prečo?

Čo stráži démonov egoizmu, aby ovládli spoločnosť?

Nuž preto, že účastníkov spoločenských procesov v každom režime držia na uzde len dve veci: etika a verejná kontrola. A v prípade tohto nášho dnešného spoločenského systému oboje úplne zlyháva.

V spoločnosti, ktorá nemá žiadne skutočné ideály a jediným meradlom úspechu, šťastia, zmyslu života sú peniaze, je etika cudzím prvkom v systéme, je nadbytočná. Zostáva nám teda ešte verejná kontrola: formálny právny štát aj neformálne medziľudské mechanizmy, rodinné, komunitné, generačné. Táto verejná kontrola by mala zabezpečiť, aby spoločnosť bola slušná: aby systém fungoval na prospech všetkých, aby peniaze spravodlivo tiekli tam, kam majú, aby „ľudskí potkani“ nemali príležitosť systém zneužívať.

Ale aká je realita? Vidíme, že ani tento druhý mechanizmus, verejná kontrola, nefunguje. A podobne ako etika je v takto nastavenom systéme celkom na chvoste rebríčka priorít: v prostredí s bezbreho liberálnou slobodou špekulovania, intrigovania a manipulovania, do značnej miery zbavenom rodinných a tradičných komunitných schém, kde je garantovaná nevídaná anonymita „ľudských potkanov“ pred zrakmi verejnosti (naopak, hlboké štruktúry vedia o každom všetko, čo potrebujú), má verejná kontrola u egoistických hráčov zúfalo malé šance na úspech.

Výsledok? Spoločnosť postavená na korupcii a systéme „našich ľudí“

Presne to sa deje, čo sa diať nemá: systém funguje na iba prospech vybraných skupín, peniaze tečú práve tam, kam nemajú, „ľudskí potkani“ na úkor druhých nespravodlivo bohatnú, a nielen to: následne dokonca vďaka svojmu bohatstvu ovládli politiku a systém ešte viac pokrivili podľa svojich sebeckých cieľov.

Za daných okolností je takýto výsledok prirodzený, sotva by sa dalo očakávať niečo iné. Voda v koši sa neudrží a tečie, kade je to ľahšie. A spoločenské procesy bez etiky a efektívnej verejnej kontroly sa správajú presne ako voda v koši: smerujú tam, kde je menší odpor.

A tak tu máme spoločnosť postavenú na korupcii a systéme „našich ľudí“. Je to jej základný a neoddeliteľný rys. Tento typ kapitalizmu a liberálnej tzv. demokracie inak fungovať nemôže a je hlavným omylom tejto našej doby, že to ľudia nechcú vidieť.

Éra socializmu a časy predošlých vlád vraj boli obdobia elitárske a korupčné. No áno, boli. Teraz prišli noví a hovoria o novom začiatku. To vždy sľubujú nové sľubotechny, ktoré prichádzajú po každých voľbách. Lenže nové začiatky môžu byť rôzne. Môžu byť naozajstné, alebo len také, ktoré znamenajú iba striedanie stráží. Bol slovenský nový začiatok 2020 naozajstný? Alebo to bolo iba striedanie stráží v systéme korupcie a „našich ľudí“?

Čo sa zmenilo na fungovaní spoločnosti v roku 2020?

Aj keby zatvorili do basy hoci aj všetkých predošlých, to by ešte vôbec neznamenalo, že došlo k principiálnej zmene fungovania systému. Naopak, všetko nasvedčuje tomu, že v skutočnosti sa na podstate spoločenských vzťahov v tomto štáte ako neokoloniálnej gubernii riadenej zborom kompradorov a oligarchov nič podstatné nezmenilo, ba skôr naopak, situácia je ešte horšia než bola.

Podhubie slovenskej politickej, justičnej, mediálnej scény je krížom-krážom navzájom prepojené a prerastené. To neznamená, že medzi jednotlivými oligarchami a ich skupinami nemôže zúriť boj na život a na smrť – ba naopak, to je presne to, čo môžeme pozorovať v priamom prenose – ale v skutočnosti tu vidíme dve strany tej istej mince. Štát korupcie a „našich ľudí“ je len jeden.

Pekne to ilustruje napríklad prípad istého známeho bratislavského hotela, o ktorý sa súdili jeho majitelia, a ktorý dodnes nie je celkom dobojovaný. Silnejšia strana sporu – to je partia „dobrých“, demokratických podnikateľov, o ktorej sa nepatrí hovoriť, že sú to oligarchovia, ktorá úplnou zhodou okolností vlastní aj jeden „mienkotvorný denník“ – si svoju inak neudržateľnú právnu pozíciu v spore výrazne vylepšila za pomoci istého pomstiteľa, tiež známej postavičky, ktorá je momentálne už v base, prostredníctvom korupčnej súdnej mašinérie (tam sa vtedy udiali naozajstné súdne zázraky). A predstavte si, ten „mienkotvorný denník“ a jeho majitelia sú teraz v čele boja proti tomu istému pomstiteľovi a tej istej súdnej mašinérii…

Alebo toľko omieľaný Kočner, raňajkový parťák šéfa SaS Sulíka: v médiách z neho robia už pomaly takmer príslušníka opozičnej, niekdajšej najsilnejšej vládnej strany, a on sa pritom doslova chvastal tým, že to hrá dôsledne na všetky strany. Podobne aj bývalý generálny prokurátor Trnka, ktorého médiá tiež stotožňujú s predošlou vládou a akosi sa zabudlo na to, že to bol človek tak koalície, ako aj opozície. A tak ďalej, a tak ďalej.

No a teraz s veľkou slávou zatkli šéfa Penty Haščáka ako symbol konca éry oligarchov. Šéfa tej istej Penty, ktorá je politicky neodmysliteľne spojená predovšetkým s kauzou Gorila a stranou SDKÚ ako ideovým predchodcom terajšej vládnej koalície. Tej istej Penty, ktorej predošlá vládna garnitúra vytrhla z pazúrov bratislavské letisko a až na medzinárodnom súde sa s ňou ťahala o zisk penťáckej súkromnej zdravotnej poisťovne Dôvera. Tej istej Penty, ktorá bola pri samom politickom zrode predsedu strany SaS Richarda Sulíka, keď mu zafinancovali jeho knihu o odvodovom bonuse a štedro financovali príbuzné ideologické subjekty (viac viď tu).

Veriť, že tento náš slovenský svet sa zmenil tým, že namiesto opotrebovaného politického materiálu sa na obrazovky a do kancelárií dostali figúrky oligarchov z inej škatule, je rovnako prezieravé a rovnako zmysluplné, ako snažiť sa utrieť dosucha pod vodopádom.

Spoločnosť je skutočne rozdelená, ibaže inak

Skutočná polarizácia spoločnosti je úplne iná: naozajstný principiálny názorový spor je medzi fanúšikmi globálneho neokoloniálneho systému, ktorého je Slovensko súčasťou, a medzi tými „bláznami“, ktorí proti tomuto systému bojujú. Je to boj medzi tými, ktorí tvrdia, že alternatíva neexistuje, a tými, ktorí si myslia, že pre budúcnosť národa niet iného rozumného riešenia, než pokračovať v snahe zbaviť krajinu vonkajšieho riadenia, teda v tom, čo by sme plným právom mohli nazývať národnooslobodzovacím bojom, hoci to dnes nadobúda úplne iné formy ako kedysi.

Až potom, v slobodnom štáte, ktorý by si mohol slobodne zvoliť svoju cestu a opäť vlastniť svoje hospodárstvo, by bolo možné budovať republiku s funkčným referendom a ďalšími metódami priamej demokracie, s naozaj aplikovaným a nie iba deklarovaným princípom subsidiarity, s regionálnou samosprávou, ktorá by nebola iba na ozdobu, ale ktorá by mala naozajstné právomoci, s ekonomikou budovanou na princípoch ekonomickej demokracie, s obnovou hladových dolín…

Že je to čistá utópia, že je to v danej politickej realite nezmysel, že v takom malom štáte ako Slovensko by to bolo nereálne, že by bola samovražda chcieť niečo také? No isteže to je utopia. Chcieť všetko naraz a ihneď, to samozrejme nie je reálny cieľ. Ale v prvom rade treba mať nejaký cieľ, nejakú štátnu víziu, aby bolo k čomu smerovať, hoci aj pomaly a kľukato. A takáto vízia je niečo, k čomu nepasujú prvoplánové kompromisy, tá musí byť ako svetielko na konci cesty.

Politika je vždy umenie možného a čo nie je možné dnes, môže byť možné o štvrť storočia. Stačí pozrieť sa do sveta, čo majú spoločné tie etniká a ríše, ktoré sú dlhodobo evolučne úspešné: zistíme, že sú to práve tie, ktoré majú dlhodobú víziu presahujúcu pár generácií. Krôčik po krôčiku… A keby si medzitým to isté povedali aj naši susedia, ktorí by mali záujem o férové partnerstvo…

Akokoľvek znie takéto rozprávanie o štátnej vízii bláznivo, zrejme úplne najväčšou katastrofou pre štát (a koniec koncov aj pre jednotlivca) je nemať žiadnu naozajstnú dlhodobú víziu a iba sa viezť v európskom vláčiku v predposlednom vagóne (dobytčáku) a spoliehať sa, že veď rušňovodič s nemeckým, ale aj americkým a možno ešte aj nejakým iným pasom možno vie, kam vlak ide.

Lenže pravda je krutá: pre štát, ktorý nemá svoju víziu, potom platí ako vízia plán B, ktorý sa dá charakterizovať slovami „a posledný zhasne“. Myslíte, že to je lepšia možnosť?

Ivan Lehotský